Obsessed [h.s.]

33. Kapitola

Naštvane som sedela v aute, keď som šla v pondelok ráno do školy. Na Harryho jediné šťastie nebola oprava môjho auta drahá a ani netrvala príliš dlho. Hoci povedal, že mi všetko zaplatí moja hrdosť jeho peniaze poslala do teplých krajín spoločne s jeho nadutým egom.

            „Buďte rada, slečinka. Nie je to také zlé, do zajtra to máte opravené.“ Spomenula som si na slová fúzatého a pupkatého chlapa z autoservisu, z ktorého sme práve odchádzali. Nie je to také zlé, ale moju zlosť to ani trochu neupokojuje.

            Anne som stihla všetko zreferovať hneď v deň, kedy som svojho miláčik musela nechať v autoservise a jej jediné slová boli, že je Harry ešte väčší idiot za akého ho pokladala. Neviem či mám súhlasiť, ale v podstate som súhlasila. Je možné, aby som sa až tak veľmi v niekom zmýlila? Myslela som si, že je dobrý, ale Harry nebol dobrý človek. Nesprával sa tak a nemyslím si, že zo mňa teraz hovorí hnev. Ale úplne objektívna tiež nie som.

            S Annou som sa stretla na našom obvyklom mieste na parkovisku a spoločne sme mierili do školy. Celkom som sa tešila, pretože je to zase činnosť, ktorá mi zamestná hlavu a všetky myšlienky od nepríjemných vecí a osôb. Niekedy som sa dokonca pristihla pri tom, že by som si hrozne želala, aby sa Harry odsťahoval preč. Úprimne povedané by to bolo pre mňa oveľa ľahšie ako teraz, keď ho mám tak často na očiach a nemôžem pred tým uniknúť, pretože býva oproti nám.

            Po predstave, že by som ho už nikdy nevidela ma zase popadne hrozná panika. Taká vnútorná, nečakaná a hlavne nevysvetliteľná. Bála som sa, že by som už nikdy nevidela tie neposedné kučery a zelené oči, ktoré na mňa vždy pozerali, akoby poznali tie najväčšie tajomstvá mojej duše. Je to bludný kruh a ja som nevedela – aspoň teda zatiaľ – ako z neho von. Je to ešte príliš čerstvé, ale v budúcnosti to nie je nemožné. Som príliš mladá na to, aby som si myslela, že jedným pokazeným vzťahom sa končí moje šťastie v láske. Musím si toho ešte veľa odžiť.

            Po škole, ktorá utiekla prekvapivo veľmi rýchlo sme sa s Annou stretli pri skrinkách, kde sme si odložili nepotrebné veci na zajtra. „Počuj, čo takto kino? Už sme dlho neboli.“ Navrhla mi Anna a pri tom pozerala do mobilu.

            „Kino?“ zamyslene som zabuchla skrinku. „Ja som za. Vyber film a zajtra môžeme ísť.“

            „Zajtra? Ja som skôr hovorila o dnešnom dni.“ Zamračila sa nesúhlasne.

            „Biológia. Test. Zajtra.“ Dávala som jej nápovedu a sledovala, ako jej tvár postupne bledne. Zabudla a vôbec ma to neprekvapovalo. Škola nebola práve Anninou silnou stránkou. Snažila sa – ak sa to tak dá povedať – ale myslím, že všetci učitelia a všetci čo sme ju dobre poznali môžeme usúdiť, že jej to aj tak veľmi nejde. A najväčší antitalent je v zapamätávaní si domácich úloh alebo termínov testov.

            „Preboha. Zajtra zase ďalší test? Nemáš pocit, že na nás tento rok nejako príliš tlačia?“ opýtala sa a položila si dlaň na čelo, akoby mala každú chvíľu omdlieť.

            „Sme v poslednom ročníku, čo čakáš?“ opýtala som sa jej s miernym úškrnom.