Obsessed [h.s.]

44. Kapitola

„Nie, vážne je to  poriadku.“ Pokrútila som hlavou a položila si ruky na brucho, keď som ležala na Anninej posteli a rozprávala jej všetko o našom rozhovore s Harrym, ktorý sa odohral pred niekoľkými dňami. Konečne som bola spokojná, pretože Harry skutočne dodržiaval všetky pravidlá, ktoré platia vo vzťahu medzi kamarátom a kamarátkou. Bol milý, pozorný a často sme sa stretávali iba tak, aby sme zašli na obed, dokonca ma odviezol do školy a poobede po mňa prišiel.

            „Možno sa to konečne...podarí.“ zamrmlala Anna. Nevyzerala, že by bola veľmi nadšená, ale určite sa jej tento plán pozdáva viac, ako keby sme znova vhupli do vzťahu len tak.

            „Zatiaľ sa nad tým nehodlám zamýšľať. Harry je môj kamarát a tak to teraz zostane. Nič viac, nič menej.“ Mykla som ramenami a pozrela na ňu, keď vstala od počítača, do ktorého pred chvíľou zúrivo ťukala – zrejme oneskorené plnenie si školských povinností.

            „Som zvedavá, ako dlho to vydržíte. Harry je chlap a ty si v poslednej dobe tiež ako...utrhnutá z reťaze. Ak vieš, čo tým myslím.“ Mrkla na mňa a ja som po nej rýchlo hodila vankúš.

            „Nechcem nič uponáhľať a myslím, že ani Harry nie. Sám vravel, že všetko potrebuje čas a dokonca aj to, čo mi chce povedať. Mám na mysli všetky veci, ktoré o ňom neviem. Aj to chce čas a ja si na to počkám. Potom sa rozhodne, ako to s nami vlastne bude.“ Pozrela som na Annu a tá sa tvárila nanajvýš znudene.

            „To je teda fakt nuda. Oveľa väčšia zábava bola, keď som počúvala o tom, ako sa hádate a nie toto tvoje mudrovanie.“ Mávla nado mnou rukou a ja som iba prevrátila očami.

            „Iste, bolo oveľa lepšie, keď som za tebou vždy utekala s plačom. Kamarátka, ako ty je fakt na nezaplatenie.“ Uštipačne som sa zaškerila a znova pozrela do stropu.

            „Ak ti už nestačím, tak si choď pokojne za Sam. Ona ťa určite pochopí s tými jej náboženskými sprostosťami.“ Odfrkla si.

            „Prestaň s tým.“ umlčala som ju karhavo. „Je to jej vierovyznanie a ty nemáš nijaké právo si z nej preto uťahovať.“ Zamračene som na ňu pozrela, ale to ona vidieť nemohla, pretože hľadela priamo pred seba.

            „Iste, ale aby sa mladé dievča – podotýkam v 21. storočí – obliekalo, akoby práve vyliezlo z kláštora?“ poťukala si po čele a pokrútila hlavou nad tým nezmyslom. Je pravda, že Sam sa oblieka...svojsky. Príliš hlboký výstrih je pre ňu už len to, keď jej vidieť kúsok kľúčnej kosti a jej sukne – ktoré nenosí často – siahajú takmer po členky. Pestré farby jej takisto nič nehovorili, ale to ešte neznamená, že je to zlé dievča. „Príde mi to, že jej rodina je prototyp fanatickej rodiny, ktorá trávi sobotné večeri tým, že sa navzájom bičujú. Nevšimla si si na nej nejaké rany?“ opýtala sa celkom vážne, ale ja som sa ticho zasmiala na jej výraze. „Oh, ako by si mohla, veď my nemáme právo vidieť nič z jej dokonalého tela.“ tľapla si dlaňou do čela, keď znova narážala na nemoderný šatník, ktorý vlastní Sam.

            „Už dosť.“ Zahriakla som ju a cítila sa trochu hlúpo, že mi to všetko prišlo vtipné. „Sam je skvelé dievča a ty by si jej mohla dať šancu.“ Usmiala som sa nádejne.