Obsessed [h.s.]

39. Kapitola

Nenávidela som sa. Samú seba som nenávidela za to, aká som bola slabá a to isté zrejme voči mne cítila aj Anna, s ktorou som naposledy hovorila pred tromi dňami, kedy mi vynadala a s zložila telefón. Vôbec sa jej nečudujem a aj jej záverečná veta „snáď raz dostaneš rozum“ sa pre túto situáciu náramne hodila.

Neboli to vlastne iba tri dni odkedy som hovorila s Annou, ale aj tri dni odkedy som naposledy vyšla zo svojej postele. Nemala som náladu, chuť a ani silu nič robiť, hoci niečo by som mala. Aspoň sprcha by sa hodila, pretože som začínala smrdieť sama sebe, ale načo sa vôbec snažiť?

Harryho posledný pokus o kontakt so mnou bol takisto pred tromi dňami. Na iný nemal vôbec príležitosť, pretože hneď po tom ako som zbadala jeho meno na displeji telefónu som ho šmarila s výkrikom o stenu a ako je u moderných mobiloch zvykom – rozletel sa na malé súčiastky, ktoré by nezlepil dokopy ani najlepší technik. Netreba sa čudovať, že som tak reagovala. Po hádke s Annou sa mi postavila do cesty osoba, ktorá za toto všetko môže. Vlastne za to môžeme obaja, ale on presne vedel čo sa stane a bol to aj účel, pre ktorý ma pozval do svojho domu uprostred noci.

Len čo si na svoju hlúposť spomeniem, tak ma pochytí neskutočný hnev. Na seba, na Harryho, na jeho priateľku, na Luka a celkovo na ľudí čo s tým nemajú nič spoločné. Nikdy by mi ani v tom najšialenejšom sne – a že ich mám vážne šialené – nenapadlo, že by som práve ja mohla takto dopadnúť. Nebolo mi lepšie samej? Nebolo lepšie, keď som nemala zlomené srdce a neutápala sa vlastnej sebaľútosti? Lebo to presne robím. Ľutujem sa a pri tom ešte zvládam preklínať Harryho.

Jediná osoba, ktorá o mňa ako tak javila záujme – mimo mojej matky, ktorá ma občas prišla skontrolovať či som náhodou nezomrela a tiež mi dala nový telefón – bola Sam. Čuduj sa svete, skutočne to bolo práve dievča, s ktorým som moc času nestrávila sa o mňa úprimne zaujímala, dokonca mi prišla dať domáce úlohy a všetko čo sme sa učili. Nemá auto a aj tak sa dotrepala až ku nám domov – čím ma neskutočne prekvapila.

Neviem či to bolo preto, že som jej nevešala na nos to, aký neskutočne komplikovaný vzťah mám s Harrym a akú chybu som urobila, ale správala sa ku mne veľmi milo. Zimomriavky som mala v sekunde po celom tele, keď som si predstavila jej výraz po tom, ako by som jej to povedala. Ona – nábožné a slušné dievča a ja? Štetka, ktorá nestojí ani za to, aby ju niekto opľul.

To isté pravdepodobne vycítil aj Luke, ktorý sa mi vôbec neozýval. Napísala som mu tri správy s otázkou ako sa má a posledná bola s otázkou, či sa na mňa hnevá. Všetky tri odignoroval a ja som z toho mala nepríjemný pocit v žalúdku. Nemal odkiaľ vedieť čo sa stalo, ale zrejme iba nemal záujem. Preto som sa rozhodla to rešpektovať a viac ho nekontaktovala. Až doteraz, keď som pozerala na svoj nový – ešte nedoškriabaný – telefón, na ktorom svietil prichádzajúci hovor od Luka.

„Ahoj, myslela som si, že si na mňa naštvaný.“ Automaticky som sa usmiala, hoci to on vidieť nemohol.

„A myslela si si správne.“ Odvetil chladne a moje ústa zastali naprostred cesty k tomu, aby sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu.

„Čože?“ opýtala som sa prekvapene. Vie to. Určite to vie, ale neviem odkiaľ.