Obsessed [h.s.]

10. Kapitola

Bol zázrak, že som dokázala upratať ten bordel, čo tu zanechali moji hostia. Anna prenocovala u mňa, takže keď sme sa do poludnia zobudili, tak sme sa hneď pustili do práce. Myslím, že bez jej pomoci by som to určite nezvládla včas a moji rodičia by prišli do domu komplet obráteného naruby. 

Včerajšia oslava za to ale rozhodne stála. Sama sebe som nahovárala, že to nemalo vôbec nič spoločné s prítomnosťou môjho nového suseda a že by som si to užila určite aj bez neho. Avšak, s ním to bolo lepšie. Po tom, ako účinne zabránil Chadovi, aby sa znovu pokúsil o konverzáciu so mnou sa odo mňa už nepohol ani na krok. Celý večer sme strávili spolu a popíjali, samozrejme v rámci normy. Nepotrebovala som sa opiť do nemoty a spraviť zo seba pred ním totálneho blbca. 

Včera mi vlastne ani nedošli slová, ktoré povedal Chadovi, že spolu chodíme. Dnes, keď som mala more času – popri zbieraní odpadkov a umývaní riadu – som nad tým premýšľala intenzívnejšie. Ako to myslel? 

Vôbec som nevedela, ako teraz brať náš vzťah. Boli sme spolu na jedno rande, pobozkali sme sa. Potom sa naša komunikácia trochu utlmila a včera so mnou strávil niekoľko hodín, pričom povedal, že som jeho priateľka – respektíve Chadovi nepriamo potvrdil jeho slová o tom, že je môj priateľ a potom ma opäť pobozkal. Včera to vlastne nebol jediný bozk, ktorý sme si vymenili. 

Na rozum mi hneď prišli jeho slová, keď sme spolu skončili v kuchyni po jeho príchode. Vraj som ho nedostatočne privítala a hneď potom mi ukázal, ako presne som ho mala privítať. Ako inak, pobozkal ma!

Bola som z toho zmetená a najradšej by som si ho zavolala na poriadny rozhovor o tom, ako to vlastne medzi nami  a má byť. Chcela by som poznať jeho názor, ale rozhodne som nechcela pôsobiť, že som sa na neho nejako naviazala – hoci to už pomaly začína byť pravda. Ešte stále ho nepoznám a neviem čo od neho čakať. Neviem ako to má s dievčatami, no vždy som bola zástanca názoru, že ak je nejaký chlap pekný, tak to aj riadne využíva pri balení. To sa rozhodne mňa netýka, ak sa preukáže, že taký skutočne je, tak mu dám zbohom aj keby som ho neviem ako milovala. 

„Nina,“ začula som kričanie svojho mena, keď som robila uzol na čiernom vreci, ktoré som chcela odniesť do koša. 

„Čo?“ spamätala som sa a pozrela na Annu, ktorá predo mnou stála s naštvaným výrazom a rukami v bok. 

„Kričím na teba už dobrú chvíľu a ty si očividne úplne mimo,“ zamračila sa ešte viac. Koža na čele sa jej zrolovala a ja som mala chvíľu strach, že sa jej už nikdy nenarovná. „Neviem, čo sa s tebou deje, ale chcela som ti povedať, že ak nič nepotrebuješ, tak pôjdem domov. Mama potrebuje pomôcť,“ informovala ma a ja som si až teraz všimla, že už je oblečená do civilného oblečenia, v ktorom chce odísť domov. 

„Iste,“ prikývla som. „Už je tu aj tak všetko upratané,“ poobzerala som sa a zistila, že čierne vrecia v hale sú jediný dôkaz toho, že tu nejaká oslava vôbec bola. Mrkla som na hodiny a zistila, že mama a Rob sa vrátia až za 2 hodiny. Budem mať ešte čas aj na oddych. 

Nasledovala som ju do chodby, kde sa obula a potom na mňa významne pozrela. „My spolu máme ešte veľmi dôležitý rozhovor. Na to nezabúdaj!“ upozornila ma so vztýčeným ukazovákom, ktorým mi šermovala pred nosom. 

„Jasné,“ prevrátila som oči nad jej zvedavosťou, pretože mi je jasné, že chce vedieť podrobné detaily o Harrym. Od včera sme na to vôbec nemali čas a ja som mala chuť tresknúť sa hlavou do steny nad svojou hlúpou ideou o tom, že by na to mohla zabudnúť. To by Anna nikdy nedopustila, aby jej z môjho života unikol čo i len drobný detail. Ešte k tomu ak ide o chalanov.

„Fajn, tak sa maj,“ mávla na mňa a pobrala sa von z dverí. Naše priateľstvo vôbec nezapadá do kategórie „zlatíčko, dnes ti to veľmi pristane, pusa - pusa“ a potom hneď vrúcne objatie. Objímame sa iba na sviatky a na narodeniny a zlatíčko si povieme buď ironicky alebo to obmeníme slovom, krava, teľa a podobne. Napriek tomu viem, že lepšiu kamarátku by som si predstaviť nemohla. Ale také my proste sme. 

Zmorene som vychádzala z kuchyne, kde som práve dojedla svoje prvé jedlo a to už bolo dávno po obede a pri tom si samú seba predstavovala zakutranú vo svojich perinách, ktoré som dnes musela opustiť za tak neľudských podmienok. Moje prosby o nerušení však vypočuté neboli, pretože sa domom rozľahol zvonček, ktorý som prvých pár sekúnd mala v úmysle ignorovať. 

Nakoniec som, ale predsa len dupotavou chôdzou zišla dolu schodmi a ďakovala môjmu inštinktu, ktorý ma prinútil ísť otvoriť dvere. Úsmev, ktorý sa za nimi skrýval a iskrivé oči boli na nezaplatenie a vďaka nim zo mňa odpadla aj únava a vyčerpanie. Cítila som sa čulá, akoby som minulú noc až do rána nežúrovala a pred chvíľou neskončila veľké upratovanie toho svinčíka. 

„Ahoj,“ ležérne sa opieral o stenu pri dverách a pri tom vyzeral tak neskonalo dobre. Vlasy mal ledabolo okolo hlavy a čierne tričko s čiernymi džínsami na tom vyzeralo, oh, no skrátka neodolateľne. Malo by to byť zakázané!

„Ahoj,“ odzdravila som ho a dúfala, že môj výraz nie je až príliš nadšený. To aby si potom nezačal niečo namýšľať. 

„Chcel by som vedieť, ako to robíš, že aj po tom všetkom a takto oblečená vyzeráš úžasne,“ usmial sa a prezrel si moju postavu. Kebyže vieš, že práve teraz som premýšľala nad tým istým. Ale neboj sa, nahlas ti to nepriznám, mrmlala som si v duchu a hneď na to stuhla. Dopekla, musím vyzerať hrozne a on si zo mňa iba uťahuje. Mám na sebe vyťahané tričko a tepláky, vlasy mám, ako keby mi v nich vybuchla atomovka a o svojom celkovom zjave mokrej sliepky radšej pomlčím. 

„Už ti niekto hovoril, že klamať je hriech?“ uškrnula som sa, hoci najradšej by som mu zabuchla dvere pred nosom, šla sa prezliecť, učesať a osprchovať, aby som sa mohla vrátiť ako nový človek. 

„Viem o tom, preto nikdy neklamem,“ mrkol na mňa a ja som podvedome skĺzla pohľadom do výstrihu jeho trička, kde sa mu n hrudi leskol strieborný krížik. Je veriaci? Alebo to nosí iba pre parádu? Alebo to má pre neho nejaký hlbší význam?

„No a na čo si vlastne prišiel?“ opýtala som sa. 

„Prišiel som ťa pozrieť a pozvať ťa von,“ odvetil. „Samozrejme nie dnes, ale inokedy. Okrem toho, vieš ako som ti hovoril o tom darčeku...“ vetu nedokončil a nechal ju doznieť do ticha našej haly. 

„Vieš ako som ti hovorila, že som ťa nepozvala kvôli tomu, aby si mi dával darček,“ mykla som ramenami a spoza mihalníc na neho pozrela. 

Prevrátil oči a netrpezlivo preniesol váhu z jednej nohy na druhú. „Toto sme už hádam prebrali nie? ten darček dostaneš, tak či tak.“