Obsessed [h.s.]

37. Kapitola

            „Čo to robíš?“ takmer som zalapala po dychu, keď som narazila svojou hruďou o tú Harryho. Bola som v šoku, pretože som čakala hocičo, len nie toto. Znova raz som si uvedomila, aké nečakané veci dokáže Harry urobiť a napriek tomu, že o tejto jeho úžasnej vlastnosti viem, tak ma vždy prekvapí. „Daj zo mňa tie ruky preč.“ Začala som sebou mykať a rukami mu búchať do ramien, aby jeho stisk povolil. Nestalo sa tak, skôr zosilnel a musím priznať, že to nebolo veľmi pohodlné a príjemné. „Vravím to naposledy, pusť ma.“ Zavrčala som a prestala sa úplne hýbať.

            Neviem čo som čakala, že ho hádam vystraším a on ma dobrovoľne pustí? Namiesto toho som sledovala, ako zakláňa hlavu a z jeho hrdla sa derie hrubo znejúci smiech. „A čo s tým mieniš urobiť? Zavoláš na mňa svojho frajera?“ opýtal sa a našpúlil pery v hranom strachu.

            „Debil, si debil.“ Znova som ho udrela päsťou do ramena a začala sa mu vzpierať ešte viac. Neznášala som to, aká bezmocná som voči nemu bola.

            „A ty si hlúpa.“ Po jeho slovách som na neho zostala civieť s otvorenými ústami. „Hlúpa, pretože nevieš o čo prichádzaš. Mňa nikto iba tak neodmieta, Nina a ty to robíš napriek tomu, že ma veľmi chceš.“ Keďže som mu celý čas pozerala do očí, tak som videla, ako sa mení ich farba. Z jasnozelených na tmavozelené, ktoré pôsobili veľmi...divoko a ja som sa tejto jeho zvláštnej nálady dosť obávala.

            „Je to pre mňa to najlepšie a okamžite ma pusti, inak...“ moje slová boli prerušené, ale nie Harryho hlasom, ale jeho perami, ktoré si našli veľmi rýchlu cestu k tým mojim. Nebol to jeden z tých bozkov, ktoré som poznala ešte z čias nášho vzťahu. Tento bol celkom iný. Nebol jemný, pretože sa mi takmer okamžite začal jazykom dobývať do úst. Bránila som sa ako to šlo a ústa držala pevne zavreté. Pritom sa mi z hrdla drali hmkavé zvuky, ktoré som využívala namiesto slov, ktorých som v tejto chvíli nebola schopná.

            Snažil sa ešte zopár sekúnd, než sa odo mňa odtiahol, ale zostal veľmi blízko pri mne. Chcela som sa od neho odtisnúť, dať mu ďalšiu facku, začať kričať alebo si do rukáva utrieť ústa, akoby pre mňa nebolo nič nechutnejšie, ako bozkávať sa s ním. Zostala som však paralyzovaná Harryho intenzívnym pohľadom. „Nina, prosím. Prosím.“ Nepotrebovala som, aby mi vravel o čo prosí, pretože som to vedela.

            Pomaly som pokrútila hlavou a privrela oči, aby som sa vyhla tým jeho. „Nemôžem, Harry. Ak to urobím, tak sa cez teba nikdy neprenesiem. Nikdy sa nebude môcť pohnúť ďalej.“ Ak by Harry nestál tak blízko pri mne, tak by ma určite nepočul. Tak tichý bol môj hlas.

            Vzdychol a prisunul si ma ešte bližšie k sebe, keď cítil, že sa od neho pomaly odťahujem. „Prečo proste nemôžeme....znova...“ čakala som čo chce povedať. Chcela som to vedieť, hoci mi nejaký vnútorný pocit našepkával, ako by asi jeho veta skončila. Ani jeden z nás sme teraz už nič nevraveli. Ja som nevedela čo povedať a Harry nedokázal dokončiť svoju vetu. Možno to znova bola jeho hrdosť, ktorá mu nedovolila pokračovať. Možno mal pocit, že za dnešný večer ma prosil už dosť.

            Jeho ruky opustili môj pás, ale rýchlo si našli miesto na mojej tvári, ktorú si k sebe rýchlo pritiahol. Nadýchla som sa, aby som mu začala odporovať, ale to on akurát využil na to, aby ma znovu pobozkal, tento krát poriadne. Možno som mu hneď na začiatku mala zahryznúť do jazyka, pretože teraz som toho už schopná nebola. Celkom som stratila zdravý rozum, keď som sa postavila na špičky a objala ho okolo krku. Môj mozog na mňa kričal a vrieskal slová o tom, aké je to zlé, telo nereagovalo. Zimomriavky po pokožke mi jasne naznačovali, že brániť sa nemám vôbec v úmysle. A skutočne som nemala.