Obsessed [h.s.]

6. Kapitola

Čím dlhšie žil Harry v našom susedstve tým viac som si uvedomovala aký je záhadný. Stále som sa nedozvedela v akom obore pracuje, ale celkom ma to zaujímalo, hoci viem, že po jedno rande a bozku na to aj tak nemám právo. Od toho večera ubehli už 4 dni a ja som a opäť po víkende plnohodnotne pustila do plnenia si školských povinností.

            Anna sa stále vypytovala na Harryho, no ja som jej vlastne ani nemala čo povedať. Zopár krát sme sa stretli a chvíľu rozprávali, no vždy bol uponáhľaný buď on alebo ja. Najviac ma ale zarazilo to, keď som pred jeho domom videla stáť auto muža, ktorého sme stretli vtedy v noci, čo sa Harry začal správať tak podivne. Vlastne by som asi ani nevedela, že je to on, keby ho Harry nevyprevádzal a ja som ho nemala možnosť vidieť. Jediné, čo som z tej návštevy pochopila bolo, že z toho Harry príliš nadšený nebol. Opäť mal v tvári vpísanú zlosť, čo ma ešte viac popudilo k zvedavosti, ohľadne jeho života a najmä toho chlapa.

            Najviac som sa tešila na to, že do môjho prvého šoférovania, toho krásneho autíčka, ktoré stojí v garáži už zopár dní, zostávajú doslova iba hodiny. Dobre je to takmer 48 hodín, ale aj to sa počíta. Najmä v rána ako je toto, by som prijala, ak by som proste mohla naskočiť do auta a sama ísť do školy. Totiž okrem toho, že som zaspala ja, zaspala aj Anna, takže hoci som už teraz mala vystupovať pred školou a náhliť sa ku svojej skrinke, ja som stále po celej izbe hľadala svoju druhú Conversu. Nadávala som si, že som sa včera večer tak horlivo hnala do postele a pri tom zo seba zúrivo skopávala topánky. Ale tak mi treba!

            Letela som dolu prázdnym domom a vyšla na príjazdovú cestu. Pred piatimi minútami mi písala, že už je takmer pri nás. Hádam jej to nebude trvať príliš dlho, inak za seba neručím. Namiesto nej, však pri mne zastavilo Harryho auto.  V tom zhone som si ho vôbec nevšimla a preto, keď na mňa zatrúbil zatiaľ čo som v taške hľadala mobil, mykla som sa od úľaku.

            „Prepáč,“ usmial sa ospravedlňujúco cez stiahnuté okno. „Nechcel som ťa vystrašiť.“

            „To bude v poriadku, až znovu nájdem srdce,“ uškrnula som sa a pri tom si dlaň tisla k hrudi. „Čo tu robíš?“

            „Musím ísť niečo vybaviť,“ kývol hlavou. „Potrebuješ zviesť do školy?“ ponúkol sa s tým neodolateľným úsmevom a jedine myšlienka na Annu, ktorá už je isto neďaleko mi bránil v tom, aby som mu naskočila do auta a šla s ním hoci aj na kraj sveta.

            „Nie,“ pokrútila som hlavou. „Anna už je na ceste. Neodpustila by mi, ak by som ju takto prehnala,“ vysvetlila som.

            „Fajn,“ hlesol. „Vlastne už dlhšie sa chystám na to, že ťa opäť pozvem niekam von. Tak čo povieš?“

            Chvíľu som sa tvárila, že premýšľam. „Čo ak by sme to teraz urobili naopak? Ja by som ťa rada niekam pozvala,“ tajomne som sa uškrnula.

            Úsmev mu zvädol a jeho tvár bola odrazu akási odmietavá. „Nie, to v žiadnom prípade. Ak by si ma mienila niekam pozvať, to už by si ma mohla rovno verejne vykastrovať,“ po jeho komentári so sa musela zasmiať.