Obsessed [h.s.]

19. Kapitola

Ležala som na Harryho lôžku, zatiaľ čo on sa snažil pomaly pohybovať po izbe. Nebol ešte celkom v poriadku, ale bola iba otázka času, kedy ho prepustia a on bude doma. S úsmevom som ho sledovala a pri tom sa hrala s príveskom v tvare domčeka, ktorý mi daroval a v liste sľuboval, že čoskoro sa dozviem, čo to všetko má znamenať. iste, trochu to skomplikovala jeho nehoda a neželaný pobyt vo Wellness de la nemocnica, ale zvedavosť vo mne stále zotrvávala. Kto by povedal, že predanie jedného darčeka, bude také komplikvané. 

Zasmiala som sa, keď zahrešil a prichytil sa postele po tom, ako ho zrejme pichlo v boku alebo možno v rebre. „Nesmej sa, cítim sa ako storočný invalid,“ spražil ma nepríjemným pohľadom. 

„Storočný nie, ale invalid v podstate si. Mal by si sa šetriť, tak ako ti lekári povedali. Nachodíš sa v živote ešte dosť, čo tak si teraz užiť trochu pohody a...“ 

„Pohody? Nina, ak budem ešte chvíľu ležať tak prisahám, že celkom zabudnem chodiť a ochabne mi všetko svalstvo. Som rád, že tu v nemocnici nevaria dobre, pretože bez pohybu by som už teraz vyzeral ako vypasená guľka,“ zamračil sa a nadul spodnú peru, zrejme celkom automaticky, no aj tak to vyzeralo rozkošne. 

„Guľka hej? Skutočne veľké šťastie, že ti tu podávajú také žbrndy, z ktorých rozhodne pribrať nemôžeš. Nečakaj však ani to, že ti sestrička miesto liekov proti bolesti prinesie činky. Preboha nie si tu tak dlho, takže sa o svoje dokonalo pestované svaly toľko netras,“ pokrútila som hlavou a zasmiala sa. Pri tom som si, ako naschvál nevšímala jeho vražedný a trochu razený pohľad, ktorý mi venoval. 

„Raz budeš ľutovať, že si neverila v moje svaly“ zamrmlal, akoby pre seba a prešiel ku oknu. Vedľa mojej hlavy na nočnom stolíku zazvonil jeho telefón a hoci som mu ho chcel iba podať a rozhodne nenarušovať jeho súkromie tým, že mu budem sliediť v mobile, no ženské meno Rachel, ktoré na ňom svietilo sa nedalo prehliadnuť. Tvárila som sa, že som to nevidela a telefón mu podala. Nechcela som tej žene venovať nijakú pozornosť, no zvláštny, takmer vystrašený výraz v Harryho očiach ma presvedčil, že to jeho sestra nebude. Okrem toho viem, že jeho sestra sa volá Gemma. 

Stíšil telefón a zasunul si ho do čiernych teplákov, ktoré si vymodlikal iba, aby nemusel nosiť hlúpu a podľa neho priteplenú nemocničnú rovnošatu. „Vybav si to, zájdem si po kávu a vrátim sa,“ silene som sa usmiala a dúfala, že moje chabé herecké výkony zaberú. 

„Ale to nemusíš, nie je to nič dôležité,“ mávol rukou, no ja už som stála pri svojej kabelke a vyťahovala odtiaľ peňaženku. 

„Aj tak sa potrebujem prebrať. Prídem neskôr,“ bez ďalšieho pohľadu som vyšla von a len čo sa za mnou zatvorili dvere počula som, že hovor skutočne prijal. Jeho hlas bol cez dvere tlmený, ale ak by som za nimi zostala s nastraženými ušami, počula by som každé jeho slovo. Zrejme som, ale riadny zbabelec, ktorý sa bál pravdy najmä po tom, ako som začula jeho vetu: „Nie nemohol som prísť, pretože som bol posledné dni indisponovaný.“

To mi celkom stačilo, aby som sa od dverí pratala a pri tom si opakovala, že to môže byť hocikto. Kamarátka, nejaká známa, alebo niekto kto má niečo spoločné s jeho prácou. Predsa hneď nemusím myslieť na to najhoršie. A čo by bolo horšie, že Harry, s ktorým je náš vzťah oficiálny iba chvíľu – z toho sme väčšinu času strávili zatvorený v jeho nemocničnej izbe – ma už stihol začať podvádzať. To je predsa hlúposť. Silou mocou som sa snažila upokojovať a keď som zamyslene kráčala ku výťahu, takmer som narazila do Louisa, ktorý z neho vystupoval. 

„Oh, prepáč, nevidela som ťa,“ usmiala som sa, hoci to teraz v štádiu hlbokého zamyslenia a mučenia sa prapodivnými myšlienkami, bolo obzvlášť ťažké. 

„To je v pohode. Rád ťa vidím,“ usmial sa a tým jediným úsmevom, dokázal rozžiariť celú miestnosť. „Už odchádzaš?“ opýtal sa. 

„Nie, nie. Idem iba do bufetu po kávu. Harry telefonoval, takže som mu dala priestor,“ mykla som ramenami a najradšej by si treskla po hlave svojou tučnou peňaženkou, z ktorej nepotrebné, malé centíky doslova kypeli. 

„Oh, tak to ho potom nebudem rušiť ani ja. Dúfam, že ti nebude veľmi vadiť, ak sa k tebe pridám,“ usmial sa a čakal na moju odpoveď. Úprimne povedané mi ho zrejme zoslalo samotné nebo, pretože sa aspoň nebudem zaťažovať hlúposťami. Louis vyzeral a určite aj bol človek, ktorý bol dokonalý na odháňanie zlej nálady. 

„Budem rada,“ kývla som hlavou a nastúpila do výťahu po tom, ako ma pri sebe pustil. 

Bufet vyzeral celom obyčajne, ako väčšina bufetov v nemocniciach. Boli v ňom rovnaké, zle vyzerajúce jedlá, rovnaké nápoje, rovnaké ošarpané stoly. Skrátka hrôza, ktorú som si teraz vonkoncom nevšímala a so svojím tekutým životabudičom prešla ku najbližšiemu stolu. Louis sa posadil oproti mne a usmial sa. „Ako sa máš? Vidím, že si Harryho stálym rozptýlením,“ viem, že to nemyslel nijako zle, ale moja hlava znovu zaletela ku menu neznámej ženy ktorá mu volala a tiež ku vete, ktorú povedal. Možno som ju zle pochopila, pretože som nepočula zvyšok, práve preto som sa snažila nijako sa nad tým nezaťažovať. 

„Hej, snažím sa tu byť pre neho čo najviac to ide,“ prikývla som a zamiešala si kávu. Mala som si radšej dať čaj, káva nie je môj najobľúbenejší nápoj, no v tejto chvíli, akoby si ju moje telo priam pýtalo. „A mám sa celkom fajn, po starom,“ už – už som chcela na neho vybafnúť otázku, či nepozná nejakú Rachel, ale bolo mi jasné, že by to hneď povedal Harrymu a ja nechcem pôsobiť, ako žiarlivá krava. „A ty sa ako máš?“ opýtala som sa namiesto toho. 

„Tiež tak nejako po starom. V poslednej dobe sa nič moc nedialo, ak nerátam Harryho a jeho búračku. Také niečo by sa, ale nemuselo stávať často, skôr vôbec.“

„Riadne nás vystrašil,“ prikývla som a odpila si z kávy, ktorá mi do úst vliala trpkú príchuť. Práve toto mi pripomenulo, prečo sa káve tak vehementne vyhýbam. „Nemajú tu najlepšiu kávu,“ zatvárilo som sa, akoby som zožrala citrón a potlačila nutkanie odpľuť si. Nie som predsa prasa. 

„Je to bufet v nemocnici, čo si čakala,“ zasmial sa a sám sa netváril veľmi spokojne so svojou kávou.