Obsessed [h.s.]

36. Kapitola

„Kto je Abby?“ opýtala sa Anna.

 

            „Predsa Harryho nový objav. Tá jeho krásavica.“ Znechutene som sa zatriasla. Vážne to nebolo nič osobné, iba také z princípu.

 

            „Nina, Nina hlavne sa upokoj a nerob nijaké hlúposti jasné?  Chceš, aby som prišla na pomoc?“ opýtala sa. presne pre toto som si jej priateľstvo vážila tak, ako nič na svete. Nech mohla byť akákoľvek nočná alebo denná hodina, ona by odložila akúkoľvek činnosť, iba aby mi mohla ísť na pomoc, keby som to potrebovala. A ja by som to pre ňu urobila takisto.

 

            „Nie, netreba. Idem si ľahnúť, pretože toto ma neskutočne vyčerpalo a ešte chvíľu by som nad všetkým rozmýšľala, tak vyletím z kože.“

V noci som toho veľa nenaspala a tiež je pravda, že som nepredpokladala, že sa to nejako zmení. Skôr som sa snažila zmieriť s tým, že sa ráno znova zobudím, ako mátoha a tmavými kruhmi pod očami a popolavou pleťou. Napriek tomuto všetkému ma vôbec nepotešil fakt, že mi krátko zazvonil telefón, ktorý ohlasoval prichádzajúcu správu a svetlo z displeja mi takmer vypálilo zrak.

„To hádam nie.“ zavrčala som naštvane, keď som zbadala Harryho meno, ktoré sa mi takmer vysmievalo a ja mňa išlo od zúrivosti roztrhnúť. Najmú po tom, ako som si prečítala jeho prívetivé pozvanie k nemu domov. Vážne si zo mňa musí uťahovať. Správu som odignorovala, ale nie nadlho, keďže mi napísal znova a text správy bol teraz veľmi stručný. „Viem, že si si správu prečítala.“

Nevedela som, či má v pláne ma takto obťažovať po zvyšok noci, ale ja som to nehodlala tolerovať. Zatiaľ som nemala celkom vymyslené čo s tým chcem spraviť, ale prvé mi napadlo, že by som mohla prísť k Harrymu, rozmlátiť mu telefón a aspoň pre dnešný deň by som mala pokoj.

Znova som telefón položila na nočný stolík a ľahla si späť do perín s pokusom zaspať. Vedela som, že po tomto sa mi už duplom nepodarí upadnúť do bezsenného spánku. Nenávidela som sa za to, že som vôbec na malú stotinu sekundy premýšľala nad tým, že by som išla ku Harrymu. Anna by mi na to zrejme povedala svoje a jej veľmi dlhý monológ by obsahoval slová typu hlúpa, naivná, sprostá, debilná a nepoučiteľná.

A slovo nepoučiteľná ma dokonalo vystihuje. Bola by som schopná znova sa nechať od Harryho namotať? Po tom všetkom čo viem a po tom, ako sa ukázal v pravom svetle? Niť mojich myšlienok, ktoré sa opäť raz týkali Harryho a mojej hlúposti, prerušilo až zvonenie môjho mobilu. Rýchlo som ho schmatla a pridržala dlaňou, aby jeho zvonenie náhodou nezobudilo mamu a Roba.

„Harry, daj mi prosím pokoj. Neviem o čo ti ide, ale prestaň s tým.“ rýchlo som zo seba vysypala vo chvíli, ako som zodvihla telefón. Nedala som Harrymu nijakú šancu na to, aby sa chopil slova. Nechcela som ho počuť, nechcela som počuť jeho hlas, ktorý by som úprimne povedané vedela počúvať od rána do večera. Vedel ma upokojiť, ale aj rozčúliť. Pri ňom bol zmetený každý kúsok zo mňa a ja som nevedela, na ktorú stranu sa prikloniť. Či na tú dobrú, ktorú mi Harry dobrovoľne odhalil alebo na tú druhú, ktorá sa ukázala z čista jasna a som presvedčená, že prevažuje.

Harryho odvaha ma neprestane prekvapovať a tiež jeho vytrvalosť, keď už po tretí krát začal môj telefón vyzváňať. Bola som zúfalá z toho, ako veľmi som chcela zodvihnúť a tiež z toho, ako som chcela byť voči jeho menu na telefóne úplne ľahostajná. Ibaže moje srdce mi hovorilo niečo úplne iné. Bolo šialené od túžby prijať hovor a iba Harryho začuť.