Obsessed [h.s.]

14. Kapitola

            „Pripravená na všetko,“ kývla som hlavou a nastúpila do auta, ktoré mi otvoril. „Povieš mi aspoň kam ideme?“ opýtala som sa, keď nasadol za volant. Hodil po mne tajomný úsmev a nič nepovedal. Bolo mi teda jasné, že z neho skutočne nič nedostanem. Iba dúfam, že nejdeme nikam ďaleko a celý večer nestrávime iba jazdou v aute.

            Na moje prekvapenie sme šli iba okolo 20 minút a parkovali sme pred budovou, v ktorej ak nesídlila nejaká firma, tak potom vážne nemám tušenie čo. Teraz som si netrúfala ani hádať čo má pre mňa vymyslené, no keď sme vošli do spomínanej budovy a nastúpili do výťahu, v ktorom som vystrašene hľadela na tlačidlo s číslom 35 teda najvyššieho poschodia, ktoré Harry stlačil. S úsmevom na mňa pozrel a očividne sa vyžíval v mojej nevedomosti. „Máš strach?“

            „Trochu sa obávam,“ priznala som nesmelo. Zodvihol jedno obočie a prikradol sa celkom tesne ku mne.

            Jeho ruky sa obtočili okolo môjho pása a pritlačili si ma na hruď. „So mnou sa predsa nemusíš ničoho báť,“ uistil ma a pobozkal na kútik úst. Zrejme by mohol vedieť, že pri dlhej ceste výťahmi alebo celkovo pri dlhom čase strávenom v malom uzatvorenom priestore mám trochu klaustrofobické stavy. Ibaže Harry je dokonalý aj v tom, že v jeho prítomnosti som nemala možnosť myslieť na nič iné, ako...ako...proste ako na neho. Dokázal moju myseľ odpútať od všetkých ostatných vecí.

            Cesta by bola nekonečná, ibaže to by som ju nemohla absolvovať s Harrym, ktorý mal opäť svoju oplzlé narážky – ktoré sa mi stále viac a viac zdali roztomilé – a tiež tu boli tie jeho ruky, ktoré blúdili tam kde nemali. Ibaže moje telo vravelo niečo iné, niečo v zmysle, že ak by nad ním nemal mozog nadvládu, už som sa na Harryho vrhla.

            Netušila som čo tu chcel robiť, pretože na 35. poschodí boli iba kancelárie a kancelárie, pretože ako som predpokladala, tak to bola firma. Zrejme prestížna, pretože to tu bolo zariadené veľmi luxusne. To ma ale zaujímalo najmenej. „Chceš sa ma tak skoro zbaviť a zhodiť ma zo strachy?“ opýtala som sa ho, keď ma ťahal ku schodisku, ktoré viedlo na strechu.

            „To určite nie,“ pokrútil hlavou a viedol ma ďalej. A po tom, čo som videla, keď som vystúpila na strechu vysokej budovy som mala pocit, že sama zoskočím z okraja a bola by som si istá, že to šťastie čo som cítila by hádam pomohlo aj lietať. Bolo to úžasné a niečo, čo som od Harryho skrátka nečakala, pretože na neho by som povedala je to až príliš romantické.

            Všade boli malé lampióniky, uprostred bola červená deka a na nej niekoľko nádob. Ďalej som videla veľkú, takmer až obrovskú kyticu červených a bielych ruží a hneď vedľa nich bola strieborná nádoba v nej šampanské a vedľa nej dva úzke poháre. Krásny výhľad na Londýn tomu všetkému pridávalo na kráse a toto všetko vôbec nemalo jedinú chybičku.

            „WOW,“ na nich iné som sa nezmohla. Oči ma začali trochu páliť a ja som si pripadala ako idiot, ktorý plače kvôli všetkému. Našťastie som sa ovládla, no prehovoriť som sa neodvážila.

            „Páči sa ti to?“ vzal ma za obe ruky a viedol ma priamo do stredu tej nádhery. Vôbec som si nevšimla, že tam okrem jednej deky boli aj ďalšie dve. Myslela som, že jedna je pre neho a druhá pre mňa, ibaže to som sa zmýlila. Jedna slúžila pod zadok na sedenie, aby som nenachladla a druhú mi dal okolo ramien. Bolo tu chladno, ale hrialo ma pomyslenie, že toto všetko spravil Harry pre mňa.

            „Je to nádherné. Bože toto je hádam najkrajší darček, aký som kedy dostala,“ usmiala som sa a nahla sa ku nemu, aby som mu dlhým bozkom dala najavo všetko čo som cítila.

            „Toto je iba časť darčeka. Zvyšok dostaneš až vtedy, keď sa najeme,“ mrkol na mňa a odkryl tanier, na ktorom boli cestoviny.

            „Pamätáš sa, že nejem mäso? Veľmi pôsobivé,“ uznanlivo som kývla hlavou a prevzala si do neho tanier.

            „Ja si pamätám všetko čo povieš,“ uistil ma. „Avšak nemôžeš chcieť, aby aj ja som sa dal na tvoju zajačiu stravu,“ zasmial sa a vytiahol svoje jedlo, ktoré boli takisto cestoviny, no s omáčkou, ktorá zahŕňala aj mäso. Rozhodne nie som typ vegetariána, ktorý by sa snažil niekoho pretvárať na svoj obraz, takže ak mu to chutí je to jeho vec.

            Jedlo bolo výborné a mne stále vŕtalo v hlave to, či ho varil on alebo je objednané? Alebo ho varil niekto iný? Harryho mama? Alebo nejaká kamarátka. Vlastne som si uvedomila, že o Harryho rodine toho vôbec veľa neviem, vlastne nič. Pokiaľ viem, tak ho navštíviť ešte nikto z nich nebol. Vždy iba kamaráti a ten chlap, ktorého sme stretli po odchode z reštaurácie na našom prvom rande.

            „Toto si varil ty?“ opýtala som sa a napichla na vidličku ďalšiu cestovinu.

            Prikývol s plnou pusou. „Ja sám a z čírej lásky. Hádam to tam cítiš,“ zamrmlal a ďalej prežúval veľké sústo.

            „Ehm, prepáč? Čo si to povedal? Trochu ma rozptyľuje tá zver, ktorú prežúvaš v ústach,“ narážala som na jeho mäsitú stravu a nemyslela som to vážne.

            Prevrátil oči. „Povie človek, ktorý sa živí burinou,“ vrátil mi to s úsmevom.