Obsessed [h.s.]

6. Kapitola

            „Nepochopil si ma,“ prehovorila som hlasom, ktorý bol ešte stále poznačený smiechom. „Chcela by som ťa totiž pozvať na moju oslavu narodenín. Tento piatok. Budú tu decká zo školy a kamaráti mimo nej, ale môžeš si sem vziať aj zopár svojich priateľov,“ navrhla som.

            Výraz jeho tváre sa uvoľnil a pôsobil milšie, mäkšie. „To je už iná reč,“ kývol hlavou. „Mimochodom, to bude tá hardcore oslava 18. narodenín?“ zasmial sa.

            Prikývla som. „Veľmi sa bojím, že by som dopadla ako ty a nič si nepamätala, preto si ťa tam radšej vezmem ako dozor,“ mykla som ramenami a snažila sa si udržať vyrovnaný výraz.

            Prudko vyfúkol dych z pľúc. „Už som asi vážne starý, keď si ma tínedžeri berú na pary ako dospelý dozor,“ akoby sám nad sebou pokrútil hlavou. „Ale určite prídem,“ mrkol na mňa.

            V diaľke už som začula, ako sa k nám približuje Martha – Annin staručký Chevrolet – a za tým zvukom som hneď obrátila hlavu. „Už je tu Anna,“ usmiala som sa na neho. „Tak v piatok sa teším.“

            „Iste nie tak ako ja,“ mrkol na mňa a s týmito slovami rýchlosťou svetla odišiel z našej ulice. Ja som neváhala a rýchlo naskočila na Marthine sedadlo spolujazdca. „Nevrav, že to bol pán Styles Neodolateľný?“ usmiala sa spiklenecky.

            „Nie, to bol pán Styles Tajomný,“ opravila som ju. „Mohla by si sa už pohnúť, rada by som prišla aspoň na tretiu hodinu,“ posúrila som ju.

            „Akoto že tajomný? Jedno jeho tajomstvo si už odhalila nie?“ úškrn jej z tváre stále nezmizol. Vybočila z našej ulice a konečne keď pridala som mala pocit, že skutočne sa aj niekam dostaneme a nie, že miesto toho cúvame.

            „A to aké tajomstvo?“ podivila som sa.

            „Už vieš ako sa bozkáva,“ vyplazila jazyk a začala ním krúžiť, pričom vydávala také nechutné mľaskavé zvuky.

            Drgla som jej do ramena so znechuteným výrazom. „Si odporná, Anna,“ otitulovala som ju. „Mimochodom, pôjdeme dnes do tej knižnice? Do toho testu z literatúry nám už nezostáva veľa času,“ navrhla som a radšej odpútala tému od pána Stylesa Neodolateľného Tajomného.

            „Do knižnice?“ znechutene ohrnula vrchnú peru.

            Zodvihla som obočie a prekvapene na ňu pozrela. „Do knižnice,“ zopakovala som a kývla hlavou. „Obrovská budova, v ktorej sú tony kníh a...“ moju definíciu slova knižnica prerušila prudkým mávaním ruky pred mojou tvárou.

            „Knihy, knihy, už to chápem a moja odpoveď je, nie,“ odsekla.

            „Dôvod?“ natočila som sa na sedadle viac jej smerom, aby som mohla lepšie vstrebať ďalší z jej božských argumentov, ktorý na mňa vytiahne tento krát. Doviesť Annu do knižnice je večný boj a nikdy sa to nezaobíde bez menšej výmeny názorov, ktorú nakoniec aj tak vyhrám ja, pretože to vždy zakončím tým, že jej už nikdy nepomôžem so žiadnym projektom, či domácou úlohou.

            Vzdychla si, akoby ju moje večné otázky otravovali. „Vieš predsa, ako dopadne upír, keď sa dotkne kríža, vieš predsa ako dopadli Zlobri v Hobitovi, keď na nich zasvietilo slnečné svetlo, vieš ako asi dopadne Lucifer, keď sa snaží vkĺznuť do kostola,“ vôbec som jej reči nechápala, ale mala som strach, že začala brať niečo silnejšie ako je vitamín C každé ráno. „Tak presne tak isto dopadnem ja, keď na to slovo na K čo i len pomyslím.“

            Prevrátila som oči. „Si prehnane teatrálna,“ snažila som sa pôsobiť znudene, akože ma jej chabé divadielko vôbec nepresvedčilo. Čo vlastne ani nepresvedčilo. Ale vážne, na koho by platila výhovorka, že nechce skončiť ako Lucifer, čo sa snaží dostať od kostola.