Som Ash zo Stovky

13. september 2/2

Cesta nám prebiehala rýchlo. Bavili sme sa o tom, koho za čo zavreli.

"S Raven to... bolo to zložité." vravel nám Finn na konci jeho príbehu. Chvíľu bolo ticho, keď som sa rozhodla trochu uvoľniť atmosféru.

"Ach Monty, na tejto planéte je všetko taaak zelené." naoko som si povzdychla a prilákala tým udivené pohľady Finna, Clarke a O. Monty a Jasper sa však len pousmiali.

"O čom to hovoríš?" spýtala sa O.

"Nepamätáš sa, ako som ti tajne poza Aurorin chrbát nosila do izby prášky? Tak títo dvaja džentlmeni ma zásobovali. A keby neboli večne zhulený pod obraz, možno by to tajili aj o niečo dlhšie." Jasper a Monty sa rozosmiali.

"A my sme sa stále divili, kde naše zásoby miznú." vravel Monty.

"Ty že si sa čudoval? To ja sa čudujem, že vám na to ten rok a pol neprišli. Schovávali ste marihuanu po celej Arche, koľko krát bolo kvôli tomu vyhlásené pátranie." odvetila som a odtrhla som si bobule s akéhosi kríka. Chutili skvelo.

"Mala by si sa zamerať na to, koľko krát nie, lebo vďaka nám bola celá Archa zásobovaná fetom." vravel ďalej Monty.

"Aj ja som raz jedno vrecko našiel, bolo strčené v jednej trubke za pisoárom." pridal sa do konverzácie Finn.

"No fuj, vy ste to schovávali aj tam?" spýtala sa Octavia. Jasper sa lišiacky usmial:

"Nič sa tomu nemohlo stať, sáčky boli vodeodolné." To sme sa už rozosmiali všetci. Jediná Clarke sa stále tvárila vážne:

"A potom sme v nemocnici nemali čo používať. Marihuana sa nepestovala na tento účel." Všetci sme stíchli. Znovu bolo chvíľu ticho, ktoré tento raz trochu hanblivo prerušil Jasper:

"A za čo zavreli teba, Octavia?"

"Za to, že som sa narodila." odvetila O a rozbehla sa, pretože pred nami bolo čoraz menej stromov a les sa pomaly menil na lúku. Jasperovi a Montymu som o Octavii nemohla povedať, pretože by ju to vystavilo nebezpečenstvu. Na Arche mohol mať každý pár len jedno dieťa, niekedy ani to. No a práve Aurora, matka Bellamyho a Octavie mala deti dve. Viu teda skrývala v malom priestore pod podlahou a keď som začala s Bellamym chodiť, bola som jediná, ktorá o Octavii vedela. Pravdaže, až do dňa, kedy ju našli. Vtedy, tetu Auroru vyputili z Archy, Bellamyho zbavili všetkých privilégií, ktoré za roky získal a mňa zabásli. Vyšli sme na miesto, kde sa nám O stratila z očí a zistili sme, že sa pod nami neprestiera lúka, ale rieka.

"Ale tu nemala byť rieka." zaprotestovala Clarke a pozrela sa na mapu. Octavia sa už kúpala v priezračnej vode.

"Kašli na to a vyzliekaj sa." povedal jej Finn a sršal radosťou, kedy prvý krát skočí do vody. V tom sa však brehom ozval Jasperov krik.

"OCTAVIA, ZA TEBOU!" Všetci sme sa pozreli jej smerom. Viu skôr, než sa stihla otočil, čosi schmatlo za nohu.

"Vyzerá to ako nejaký gigantický úhor." zakričala som moje domnienky.

"Radiácia vytvára rôzne mutanty." mudrovala zase Clarke a snažila sa odtlačiť nejaký kameň. Nechápala som, prečo. Až keď sa o kameň zaprel Monty a on spadol do vody, pochopila som, aký mal mať účel. Odlákali sme pozornosť tej obludy. To čo sa stalo potom si však pamätám už len matne. Začala ma strašne bolieť hlava. Videla som už len, ako Jasper ťahá Octaviu z vody a ona mu ďakuje.

"Si v pohode?" opýtal sa ma Finn.

"Hej." zaklamala som a donútila som sa usmiať. Octavia nás kvôli zraneniu na nohe dosť spomalila, no už sme šli ďalej len po brehu rieky, až sme došli k jednej obrovskej skale. Prúd tam bol divoký, no nás zaujala stará ošúchaná hrdzavá značka: Mount Weather. Zajasali sme od radosti. Problém bol v tom, ako sa dostať na druhý breh. Prúd v nej bol prisilný na prebrodenie, no Finn rýchlo našiel riešenie v podobe liany. Chcel rieku doslova preletieť ako prvý, no Jasper ho zastavil. Napriek tomu, že má strach som si celú cestu všímala, ako "nenápadne" pokukuje po Octavii. Najviac ma znepokojil jej opätovný úsmev, keď sa na ňu Jasper pozrel po tom, ako sa chytil liany. Clarke, ja, Via a Monty sme s napätím čakali, kým sa Jasper pustí. Po chvíli sa odvážil a pristál na druhej strane rieky. Jasali sme, pišťali, a radovali sa. Až od tejto chvíle som cítila, že som naozaj na Zemi.

"Sme apači!" zakričal radostne a to bolo vlastne to posledné, čo som počula. Z toho, čo som videla sa mi zahmlelo pred očami. Jaspera prebodla kopyja. Niekto ju hodil z lesa z našej strany. A nebola jediná, za ňou vzduchom preleteli ďalšie. A v ten najnevhodnejší moment, keď bolo načase dať sa na útek sa mojou hlavou znova ozvala prenikavá bolesť. Neutíchala a ja som sa neudržala na nohách. Cítila som, ako ma Finn a Monty berú pod pazuchy a utekajú so mnou do lesa. Pred nami som videla Clarke podopierajúcu Octaviu, keď som stratila vedomie.

Zobudila som sa na krik Bellamyho:

"Octavia, si v poriadku? A kde je Ash?" Práve sme vchádzali na čistinu, ktorá sa vytvorila pristáním výsadkovej lodi. Cítila som na sebe Bellamyho ruky. Zobral ma od chlapcov a zaniesol ma do jeho stanu, nemala som silu na to mu odporovať. Pred stanom som videla stáť Murphyho. Ani neviem prečo, no mala som pocit, že sa tvári znepokojene. No v tú chvíľu som tomu nevenovala pozornosť. Bellamyho náručie sa mi hnusilo. Keď ma položil na jeho provizornú posteľ, ktorú si za ten jeden deň stihol vytvoriť, chcelo sa mi zvracať. No boli tu iné veci, ktoré ma desili pred tým, než som opäť upadla do ríše snov. Ako som len mohla opustiť Jaspera? Čo sa to so mnou deje? No nič nebolo hrozivejšie ako fakt, že na Zemi sú preživší. Nie sme sami.

Vote a koment poteší.

Vaša Emori :)