Som Ash zo Stovky

27. september

Ráno som celé strávila s Raven a Clarke pri rádiu. Dostala som za úlohu volať do Raveninho stanu členov Stovky, s ktorými sa chceli porozprávať ich rodičia a priatelia. Taktiež som oznamovala smrť členov Stovky ich rodičom. Rádio, s ktorým sa predvčerom Raven podarilo skontaktovať s Archou nám pridalo na morálke aj sile. Raven a Clarke sa so mnou pár krát snažili nadviazať rozhovor, no ja som na ich otázky len zaduto prikyvovala. Nemali mi to za zlé, lebo si sami zhrýzali svedomie. Od onoho večera som sa s nimi nemala najmenšiu chuť rozprávať. Bola som aj za Finnom. 

"Ahoj. Ako sa cítiš?" spýtala som sa ho, keď som vošla do jeho a Raveninho stanu. Ležal na posteli a vyzeral príšerne. 

"Lepšie ako včera. Clarke vraví, že najhoršie mám za sebou." odvetil mi Finn. 

"To más pravdu. Najhoršiu časť si bol v bezvedomí. Ale kľudne sa spýtaj Raven, ona ti to všetko rada vysvetlí." povedala som rýchlo a minula sa s Raven, ktorá práve vchádzala zo stanu. O chvíľu sa odtiaľ ozvali hlasy. Dúfam, že jej Finn aspoň trošku vyčistí žalúdok. Octavia stále zaduto sedela na druhom poschodí výsadkovej lode a čakala, kým ju Bellamy pustí za pozemšťanom. Keď som od nej odchádzala, zahliadla som Bellamyho a Clarke, ako si balia veci do veľkých batohov. 

"Kam idete?" spýtala som sa akoby nič. 

"Jaha nás poslal do jedného z bunkrov. Vraj by tam mali byť nejaké zásoby, vďaka ktorým budeme mať aspoň šancu prežiť blížiacu sa zimu." vysvetlila mi Clarke a zazipsovala si ruksak. Nemala som najmenšiu chuť ísť s nimi, tak som len prikývla, venovala Bellamymu krátky pohľad a potom som sa už len dívala, ako dve postavy mojich priateľov miznú v lese. Keď som sa chcela vrátiť do môjho stanu za Fox, ktorá mi chcela povedať najnovšie drby, pribehla za mnou Raven. Líca, ktoré sa snažila zakryť jasne naznačovali, že sa po nich pred chvíľou kotúľali slzy. No mne jej ľúto nebolo. Neviem, čo sa to stalo z mojej najlepšej priateľky. 

"Jaha ťa volá." zamrmlala a prešla popri mne. Vydala som sa teda do stanu s rádiom. Nasadila som si akési sluchátka a nastavila mikrofón. 

"Ashley!" spoza monitoru sa ozval charizmatický hlas. Kancelár Jaha sa nezmenil. Presne taký, akého ho nenávidíme. 

"Rád by som sa uistil, že všetko dôkladne zapisujete." ozval sa znovu. Zamyslela som sa. Denník som nepísala už pár dní a ani som na to nenašla silu.

 "Mhm... áno píšem." odvetila som. 

"Takže ešte nikto neprišiel na to, že pre mňa pracujete ako špiónka." ozvalo sa opäť. Stuhla som. Takto som nad tým ešte nikdy nepremýšľala. No v podstate mal pravdu. Čo by moji priatelia povedali na to, keby sa to dozvedeli? Chápali by, že som to urobila pre moju mamu, alebo by sa na mňa hnevali za zradu? Ale veď presne toto robila aj Raven. Bola odhodlaná posunúť morálne zábrany, aby zachránila jej priateľa. V hlave mi nastal zmätok. 

"Počujeme sa?" ozval sa z prístroja opäť kancelárov prerušovaný hlas. Uvedomila som si, na akú chvíľu som sa odmlčala. 

"Áno, som tu. Nikto sa to ešte nedozvedel. A bola by som rada, keby to tak zostalo aj naďalej." 

"Pravdaže." prikyvoval kancelár. 

"No teraz je tu niekto, kto by s vami chcel veľmi hovoriť." dopovedal Jaha a mne sa priam zahmlelo pred očami, keď sa z prístroja ozval jemný hlas.

"Mami..." zamrmlala som dojato. Mala som pravdu. Na druhej strane linky som jasne počula mamin prenikavý hlas. Znel trochu roztrasene, no za to asi mohlo rádiové spojenie. Nasledoval dlhý rozhovor plný rozprávania o tých najbanálnejších veciach na Zemi, ktoré však boli pre moju mamu na nezaplatenie. Pýtala sa ma na všetko, mala milión otázok. Prešli najmenej dve hodiny, hoci mne to pripadalo ako dve minúty, keď dnu vošiel strážnik a moju mamu opäť nahradil kancelár. 

"Základom prežitia na Zemi je nikdy neprestať bojovať." povedala na konci rýchlo a z rádia sa už ozvali len kroky. Jej slová mi zneli v hlase ako neutíchajúca ozvena. Kancelár mi ešte dlho čosi vysvetľoval, no ja som nedávala pozor. Moje myšlienky blúdili ďaleko od Zeme aj Archy. Hneď ako skončil svoj dlhý monológ plný otázok, na ktoré som trochu nesúvisle odpovedala, vyšla som zo stanu a mala namierené za jedinou osobou. Raven. Ľudia vonku ma ale prekvapili. Členovia Stovky načisto zošaleli. Blúdili po tábore, obhadzovali sa lístím, plakali, objímali sa aj sa len tak bezdôvodne smiali. Vtom som uvidela Montyho. Sedel na skale a rozprával sa so šiškou. 

"Si v poriadku?" spýtala som sa opatrne. 

"Chce, aby som ju zjedol." povedal Monty kľudne a zrakom sa ani nepohol od malej šišky pre ním. 

"Čo?" uchechtla som sa. Vôbec som mu nerozumela. No v tom som uvidela Raven. Pomaly som sa vydala jej smerom a trochu ošemetne som ju objala. Po chvíli šoku ma objala späť. 

"Neviem, čo mám na moje ospravedlnenie povedať..." zamumlala mi Raven do trička. 

"Mne nič." zašepkala som jej späť. Spolu sme sa vydali na druhé poschodie výsadkovej lode. Miller, ktorý pozemšťana strážil, tam však nebol. Ani Octavia. A ani pozemšťan... 

"Za to určite môžu tie oriešky." buchla do krabice nahnevane Raven. 

"Aké oriešky?" spýtala som sa, no už som asi tušila, kam s tým mieri. 

"Halucinogénne. Stovky kvôli nim šalie." 

"Monty...." buchla som sa po čele a hnala sa dole. Pred výsadkovou loďou som však nenašla Montyho, ale Bellamyho a Clarke. V ruke držali zbrane. Pozrela som sa do Bellamyho očí. Niečo sa zmenilo. Zajtra sa na to Clarke spýtam. Dobrodruhov sme voviedli do situácie, tí hneď všetko pochopili. Zbrane sme zatiaľ skryli, aspoň kým Stovka nepríde opäť k zmyslom. Hnev, ktorý zaplavil výsadkovú loď, keď sa Bellamy dozvedel, že pozemšťan je preč som ešte nezažila. Všetci si boli istý, že po tomto sme už na sto percent vo vojne s pozemšťanmi. Nebola som jediná, ktorá si myslela, že útek nášho mučenca má na tričku Octavia. No nikto to nevyslovil nahlas. Monty sa mi zveril, že tú šišku nakoniec zjedol. Ani som sa mu nedivila. Večer za mnou prišla nadšená Clarke. 

"Kancelár omilostnil Bellamyho!" Nebudem klamať, trochu ma to potešilo.  

Vote a koment poteší. 

Vaša Emori :)