Som Ash zo Stovky

24. september

Mesiac žiaril priamo nad našimi hlavami. Dívala som Bellamyho a utvrdzovala ho v tom, že svoje slová myslím vážne. Všetkým som tým vyrazila dych. No najmä Murphymu, ktorý sa teraz na mňa díval najzraniteľnejšie ako vedel. No mňa to nepresvedčilo. Bellamy sa k nemu obrátil a pritlačil ho k zemi. 

"Ak ťa niekedy uvidím v blízkosti tábora, prisahám, že ťa zabijem." vravel pomedzi stisnuté zuby a konečne ho pustil. Pobral sa ku mne a podoprel ma, lebo chudák Monty už nevládal. 

"A vy ostatný sa môžete rozhodnúť. Buď sa vrátite s nami do tábora a budete sekať dobrotu, alebo tu zostanete s ním." povedal Murphyho kumpánom a pomaly sme sa vydali smerom k táboru. Bola som unavená, nevzopierala som sa Bellamyho náručiu, kašľala som na to, že včera takmer zabil človeka, ktorého som ľúbila a kvôli ochrancom, ktorých mi pridelil som zase odpadla. Cítila som v sebe len zármutok zo straty Triny a Pascala, obrovský neutíchajú hnev na Murphyho, ktorý donútil Charlotte ku samovražde i svedomie, ktoré sa ma pýtalo, či som učinila správne pri výbere Murphyho trestu. Malý hlások vo mne mi hovoril, že to jednoznačne prežije, no moja myseľ si myslela presný opak. Oči mi začali klipkať. Únava z celého dňa si vybrala svoju daň a ja som nevládala. Bellamy si to všimol a zobral ma na ruky. O chvíľu som padla do ríše snov. 

"Prečo si ma opustila?" pýtal sa ma známi hlas. 

"Prečo si to dovolila?" ozval sa druhý. Pri mne stáli moji dvaja dobrí priatelia. 

"Nie, ja som nechcela. Nemohla som nič urobiť. Ja..." Prudko som sa zobudila. Ťažko som dýchala, no hneď som zistila, kde som. Vo výsadkovej lodi. Vzlykajúca Trina a uplakaný Pascal boli preč. Navždy. Poobzerala som sa okolo seba. zo včera som si pamätala všetko do detailov, takže som predpokladala, že ma sem položil Bellamy. Na chvíľu som sa začudovala, prečo ma nedal do svojho stanu, no potom mi došlo, že možno konečne pochopil, že medzi nami už nič nie je. Druhé podlažie výsadkovej lode bolo prázdne. Nebolo počuť Octaviin prenikavý smiech, ani zvuk Montyho skrutkovača, ktorým sa snažil opraviť stroj, či Jasperove trápne vtipy, za ktoré by som teraz dala čokoľvek. Najviac ma však desilo, že teraz som nepočula nič ani zvonku. Pomaly ma začínala napĺňať hrôza. Nohu som si vôbec necítila, čo bolo pochopiteľné vzhľadom na to, že som namiesto odpočinku nohu premáhala. Bola som dezorientovaná, nemala som žiadny pojem o čase ani nikoho, s kým by som mohla hovoriť o smrti mojich priateľov. Deprimovali ma aj iné udalosti včerajšieho dňa. Bozky, odpadnutie, falošné obvinenie z vraždy, Murphyho túžba po pomste, samovražda Charlotte, smrť mojich priateľov... Potrebovala som to dostať zo seba von. Natiahla som sa po blízkej debne, zámku na nej otvorila kľúčom na mojom náhrdelníku a vybrala odtiaľ denník s písacími potrebami. Položila som špičku pera na papier a zrazu som sa zastavila. O čom som mala písať? Samovražda Charlotte bola presne jedna z vecí, ktoré by som mala zapisovať, no zdrevenela mi ruka. Bolo to tak náhle, tragické, až sa mi zdalo neľudské o tom písať. Nakoniec som sa rozhodla, že do denníka zapíšem len, že sme ju videli padať zo skaly. Nedávala som tam nijaké detaily, proste nič. No čo napísať o Murphyho vyhnaní? Nakoniec som sa rozhodla, že nenapíšem nič. Zatvorila som zápisník, zamkla ho do debny a načúvala tichu. Po chvíli som začula hlasy členov Stovky, blížiace sa k táboru. Hlasy postupne silneli a napokon ich bolo počuť z prízemia výsadkovej lode. Stavila by som krk na to, že jeden z nich patril mojej priateľke Raven. No to bolo nemožné. Hlas, ktorý som spoznala ako druhý patril Bellamymu. 

"Bellamy!" zakričala som cez otvor s rebríkom. Po chvíli sa ku mne vyšplhala známa osoba. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa ma Bellamy.

"Vyspatá. Po dlhom čase." odvetila som. 

"Kam ste všetci zmizli?" spýtala som sa rýchlo. 

"Je to dlhý príbeh. No dole čaká niekto, kto sa nevie dočkať, kým ťa opäť uvidí." povedal a žmurkol. Ešte včera by som mu nič také nedovolila, no za včerajšiu noc sa veľa zmenilo. Aj keď to Bellamy nedával najavo, no cítila som, že aj jeho poznačili udalosti včerajška. Pomohol mi zísť dole (dodnes netuším, ako ma v noci v spánku vyterigali hore) a vyšli sme z výsadkovej lode. Slnko svietilo priamo nad našimi hlavami a môj žalúdok hlasne zaškvŕkal, pretože vedel, že na obed nič nedostane. Obzerala som sa okolo seba, keď som uvidela v tráve učupenú Raven. Nemohla som uveriť vlastným očiam.