Som Ash zo Stovky

29. september

Ráno som sa zobudila s bolesťou hlavy. Nepila som prvý krát, ani som si nedala veľa alkoholu, no aj tak mi bolo akosi zle. Celé doobedie som preležala v posteli, no na obed som sa rozhodla, že už musím niečo urobiť. šla som si vziať svoj podiel mäsa, ktorý bol oproti včerajšej porcii hrozne malý a sadla som si na jednu zo sedačiek. Keď som tu sedela naposledy, bozkávala som sa z Murphym... No vedela som, že je čas na neho zabudnúť. Po osamelom obede bol čas naplniť svoju povinnosť. Nie manželskú (hoci som na to myslela pri pohľade na Bellamyho) ale tú, ktorú mám od kancelára. Na druhom poschodí výsadkovej lode vládlo nejaké divné ticho. Odomkla som debničku s denníkom kľúčom na retiazke a dala sa do písania. Aj keď tu bolo hrozné svetlo a musela som veľmi namáhať oči aby som videla, toto bolo najlepšie miesto na písanie. Bolo to bezpečné miesto, kde som mohla zájsť, keď som sa cítila zle. No taktiež sa k tomuto miestu viazali spomienky na hroznú noc, po ktorej tu ešte stále ostali stopy krvi na zemi. Postupne som dopisovala zápis po zápise, keď som došla ku predvčerajšku. Uvedomila som si, že vlastne neviem vôbec nič o tom, čo sa dialo na výprave. Zamkla som zápisník do debny a vydala sa po moje odpovede. Veľmi som si priala tráviť čas s Bellamym, no rozhodla som sa ísť radšej za Clarke. Pridala som sa k nej pri umývaní riadu a ona sa pustila do rozprávania: 

"Neviem, či by som o tom mala hovoriť v Bellamyho neprítomnosti. Vieš, dosť sa ho to týka..." Rozumela som jej, no zároveň som potrebovala tie informácie čo najrýchlejšie. Slnko už nebude na oblohe dlho a ja musím dopísať ešte tri zápisy. To som jej pravdaže nepovedala. 

"Ak je to niečo veľmi osobné, tak sa ho môžem spýtať osobitne. Len ma tak zaujímalo, že čo sa dialo." Clarke prikývla a začala rozprávať. 

"Od kancelára Jahu sme dostali informácie o akomsi bunkri, v ktorom sa mali nachádzať nejaké zásoby. Keď sme tam však prišli, nebolo tam nič, okrem týchto zbraní. Raven k nim práve vytvára strelivo. Potom sme však, ako aj iný v tábore, na chvíľu podľahli halucinogénnym orieškom. Keď sme sa spamätali, Dax sa snažil zabiť Bellamyho." Vyvalila som oči. 

"To preto bol posledné dni taký strohý." zamrmlala som si skôr pre seba.  

"Daxa sa nám nakoniec podarilo poraziť. A zistili sme kto si ho najal." Zbystrila som zmysly. 

"Presne ten istý človek, ktorý Bellamyho najal na zastrelenie kancelára. Asi by si sa s ním mala porozprávať. Možno si to neuvedomuješ, ale si pre neho veľkou oporou." dokončila Clarke. Utrela si ruky, rozlúčila sa so mnou a vyšla zo stanu. Ja som sa ešte chvíľu dívala na odkvapkávajúce nádoby a  premietala si tie hrôzy v hlave. Myseľ blúdila ďaleko od prítomnosti a moje nohy sa akoby samé vydali k Bellamyho stanu. Narozdiel od inokedy, teraz zíval prázdnotou. Bol plný rôznych zbraní a pre nás "luxusných" vecí, na ktoré iný členovia Stovky nemali právo. Sadla som si na posteľ a zahĺbila som sa do spomienok na prvý krát, keď som tu vkročila. Bol to druhý deň po pristátí na Zemi a ja som bola v bezvedomí. Vtedy by mi ani na um nezišlo, že sem raz vstúpim dobrovoľne. Zložila som na jeho posteľ bundu, ktorú mi včera požičal. Chvíľu som sedela v tichu, načúvala mrave Stovky zvonka a unášala sa spomienkami, keď som začula kroky, ktoré sa bezchybne blížili ku stanu. Nemýlila som sa. Po chvíli sa odhrnul kus látky a dovnútra vstúpil vysoký urastený muž. Líca sa mu kúpali v pehách a kučery lietali na všetky strany. Tmavé oči sa plné otázok pozerali do mojich. Vstala som a skôr, než stihol čokoľvek povedať som sa postavila na špičky a jemne priložila svoje pery na jeho. Kus dreva, ktorý držal v ruke okamžite pustil. Bol tak šokovaný, že len zamrznuto stál na mieste a zabudol pohybovať perami. Keď mi bozk neopätoval, odtiahla som sa od neho a pozrela som sa mu do očí. Moje ruky, ktoré doteraz pevne obopínali jeho krk pomaly spadli opäť k mojím bokom. Nevravel nič, len sa díval na moju nemú tvár, jeho výraz bol šokovaný, no takisto neutrálny, celkom nečitateľný. Jemne červené pery mal pootvorené a ja som dúfala, že niečo spraví.

 "Povedz niečo." zašepkala som bezradne, pritom som nespúšťala pohľad z jeho tváre. Čakala som akúkoľvek reakciu, no nie túto. Moje slová ho akoby prebrali z kómy. Zaklipkal očami a ústa skrútil do veľkého úsmevu. Prikročil ku mne, rukami mi podoprel boky a vášnivo ma pobozkal. Cítila som sa, ako v pätnástich, keď sme sa bozkávali prvý krát. Trvalo snáď večnosť, kým sme sa od seba odlepili. Zadýchane sme pozerali jeden druhému do očí a nemysleli na žiadnu z pozemských nástrah. Opäť sme sa našli, možno inak, než som dúfala, no tak ako som potrebovala. Bellamy privrel oči a oprel sa čelom o moje. Bol podstatne vyšší ako ja a mne to na ňom prišlo veľmi atraktívne. Svojimi rukami pomaly putoval z môjho drieku k môjmu zadku. A mne sa v hlave zrazu ozval ten odporný malý hlások. Z nejakého mne neznámeho dôvodu šepkal meno John Murphy.

"Myslím, že je ešte skoro." odvetila som a Bell hneď stiahol svoje ruky. 

"Dám ti toľko času, koľko budeš chcieť." 

Vote a koment poteší. 

Vaša Emori :)