Som Ash zo Stovky

22. september

Vedomie som nabrala až nasledujúci deň ráno. Otvorila som oči a pretrela si rukou tvár. Hľadela som na strop prízemia výsadkovej lode. Počula som Bellamyho krik, ktorý vychádzal z vonku: 

"Ako si si to predstavoval... áno, povedal som, že nesmie opustiť tábor... mohol si ju zabiť... je mi jedno, že si dobrý vo vrhaní nožom... buď rád, že ti nespravím monokel aj na druhom oku!"  

"Si v poriadku?" opýtal sa ma druhý, príjemnejší hlas. Nado mnou sa skláňala blondína. 

"Clarke..." zašepkala som. 

"To nič, už je to v poriadku. Tu, napi sa." povedala, priložila mi v ústam nádobu s vodou a naklonila mi hlavu. Tá ma neskutočne bolela, takže som si odpila len trošku. S pomocou Clarke som sa posadila a prezrela si moju obviazanú nohu. 

"Budeš v poriadku. Nezasiahol kosť ani tepnu. Nožík nebol veľký a preťal len trochu mäsa." vravela mi a mávala na skupinku ľudí vonku, ktorý sa prizerali na Bellamyho nekončiacu scénu s Drewom. Prvá ku mne pribehla O a silno ma objala. 

"Som tak rada, že si v poriadku." zašepkala. Usmiala som sa na ňu, no chcela som po Clarke odpovede. 

"Prečo som odpadla?" spýtala som sa chrapľavo. Trochu som sa znepokojila, pretože do výsadkovej lode vošiel aj Murphy.

"Pravdepodobne za to môžu ešte tie bobule. Aj keď je to už niečo vyše týždňa, zdá sa, že sa nejaká látka v tebe po krvácaní aktivovala. Neboj, už by sa to nemalo stať." vravela mi a donútila ma si opäť ľahnúť, tentoraz na Octaviine kolená. Hladila ma po vlasoch a ja som sa cítila úplne strašne. Asi som tak aj vyzerala, súdiac podľa Murphyho pohľadu, ktorý som sa snažila ignorovať. Vtedy som si uvedomila, že nepočujem Bellamyho krik. Odsotil Murphyho a kľakol si ku mne. 

"Si v poriadku, Ash?" povedal skľúčene a starostlivo. 

"Čo je teba do toho." odvrkla som horko ťažko. Už len samotné hovorenie mi spôsobovalo bolesť. Hlas som mala slabý, zachrípnutý. Zarazil sa, no potom pozrel na ostatných a zreval: 

"Divadlo skončilo! Späť do práce!" Skupinka mojich priateľov sa neochotne pomaly rozišla. Zostal pri mne len Bellamy, Via a Clarke. Bola by som radšej, keby ma nechali samú. 

"Ako je na tom?" spýtal sa Bellamy Clarke, keď pochopil, že odo mňa zmyslu-plnú odpoveď nedostane. 

"Bude v poriadku." ubezpečila ho tak ako aj mňa a Viu pred tým. 

"Nechali by ste nás." povedal potichu, no bol to skôr príkaz ako prosba. Clarke sa už chcela zdvihnúť zo zeme, keď som ju nemotorne chytila za stehno.

"Nechoďte..." zachrapčala som. 

"Čokoľvek chceš povedať, môžeš povedať nám všetkým." dopovedala som takmer bez hlasu, no vedela som, že to všetci počuli. Bellamyho výraz sa zmenil. Obaja sme vedeli, že O ani Clarke nevedia ani o udalosti s Ginou na Arche, ani o incidente a hádke v lese. Ak chce Bellamy tak veľmi rozhovor, tak nech hovorí. Chvíľu váhal, no potom spustil: 

"Mrzí ma, čo som povedal v lese. Naozaj mi je to ľúto. A rád by som ti obhájil moje správanie na Arche, no nemôžem, pretože to neospravedlním ničím..." Chcel pokračovať, no ja som mu skočila do reči. Hlas sa mi triasol, no oči neskrývali ani jednu slzu. 

"Nechcem počuť nič z týchto sračiek. Chcem vedieť len jedno. Prečo si ľudia myslia, že som ti patrila? Nech sa na to pozerám akokoľvek, neviem na to prísť. No teraz to vidím. Privlastnil si si ma, keď som bola najzraniteľnejšia. Využil si stratu môjho otca na to zo seba urobiť stredobod môjho vesmíru. Naozaj som sa občas cítila ako tvoj majetok. Snažil si sa ma chrániť a pozri, kde ma to dostalo. Teraz ležím tu, rovno pred tebou, so zranenou nohou, pretože si nemohol pomyslieť na to, že by som sa zamilovala do niekoho iného. Manipuloval si so mnou rovnako ako s Octaviou a vyvrcholilo to tým, že si ochotný ublížiť mi, len aby som zostala s tebou. Ak ma tak veľmi potrebuješ v svojom živote, prečo si chcel, aby som žiarlila? Prečo si ma podviedol s Ginou? Cítil si, že prestávam byť tvoja a snažil si sa ma získať späť. Kvôli tomu tvoju sestru zatkli, tvoju mamu vypustili, no ja som tu, tak, ako si vždy chcel. Sme uviaznutý na radioaktívnej planéte a chystáme sa spolu zomrieť." vravela som monotónne a dívala sa mu do očí, ktoré sa pod ťarchou každej ďalšej vety plnili slzami. Chcela som pokračovať, keď ma prerušil. 

"Ash, ja viem..." začal, no znovu som ho ticho prerušila: 

"Nevieš nič. Stojím vzadu v dave ľudí, o ktorých prehlasuješ, že ich poznáš, no pritom si sotva spomenieš na to, akú úlohu v tvojom živote mali. Nechcem takto žiť. Nechcem žiť v strachu, koho pošleš ma ochraňovať, či človeka, ktorý kvôli tebe zomrie alebo iného, ktorý pre teba zavraždí. Jediný spôsob, ako zaistíš moje prežitie, je že ma necháš ísť. Chcem aby si..." mala som toho toľko, čo som mu chcela povedať, no odišiel mi hlas. Práve vtedy, keď som ho najviac potrebovala. Rozkašľala som sa suchým kašľom a Clarke mi rýchlo priložila nádobu s vodou k ústam. 

"Mala by odpočívať." prerušila krátke ticho. Bellamy len ticho prikývol a rýchlo odišiel. Zrejme už nezniesol moju prítomnosť. Bolo mi to fuk. Dievčatá zostali pri mne a ja som po chvíli opäť padla do ríše snov. Zobudila som sa až podvečer. Octavia bola stále pri mne, ležala vedľa mňa. 

"Bol to len sen, alebo som mu to naozaj povedala?" ozvala som sa. Môj hlas znel oveľa lepšie a cítila som sa silnejšia. Via sa okamžite posadila a zavolala Clarke. 

"Bola si k nemu dosť tvrdá." povedala a podala mi vodu. 

"No myslím, že mu niečo podobné mal niekto povedať už dávno." dodala, keď videla môj výraz. Clarke ma celú skontrolovala a skonštatovala, že zajtra už možno budem celkom fit, no ešte by som sa nemala postaviť. 

"Čo sa dialo po tom, ako som zaspala?" spýtala som sa Montyho, keď sa okolo mňa zhŕklo opäť niekoľko mojich priateľov. 

"Bellamy zbil Drewa." poznamenala Fox akoby to nič nebolo. 

"Zmastil ho tak, že by si ho teraz nespoznala." upresnil Monty. Prečo ma to neprekvapovalo. Musel si na niekom vybiť zlosť. 

"Mysleli sme, že ho zabije, no rýchlo sme ho zastavili." pridala sa k nám Clarke. Celý večer sme potom už Bellamyho nespomenuli. Medzi priateľmi mi však z nejakého neznámeho dôvodu chýbal Murphy. Chcela by som s ním hovoriť. 

Vote a koment poteší. 

Vaša Emori:)