Som Ash zo Stovky

10. október 2/3

Pozrela som smerom ku Clarke. V ušiach mi opäť zneli slová mojej matky: 

"Kľúčom ku prežitiu na Zemi je nikdy neprestať bojovať." Zhboka som sa nadýchla.

"Zoberte všetko, čo unesiete. Stretneme sa tu za päť minút a vydáme sa na cestu." oznámila som Stovke. Tá sa okamžite rozpŕchla po tábore. Nebola som jediná, ktorej sa myšlienka mora páčila viac ako viesť tento nezmyselný boj. Bellamy vzdychol: 

"Ash, toto nie je dobré rozhodnutie." Prikývla som. 

"Ja viem. No už neostali nijaké dobré rozhodnutia." šepla som. Bez slova som potom odišla do výsadkovej lode, na moje obľúbené druhé poschodie. Ako som si balila všetky veci do batoha, pred očami sa mi zobrazovali spomienky. Ako som tu bola s Jasperom, modlila som sa, aby prežil. Každodenné písanie denníka, odpočinok, keď som mala zranenú nohu, no aj mučenie Lincolna a klamstvá, ktoré som tu vypustila z úst. Už nebolo nič, čo by tu ma držalo. Všetci ľudia z Archy zomreli pri dopade lode Exodus, moja mama je preč, Murphy bude pravdepodobne zabitý pozemšťanmi, Bellamy, ktorý si stále myslí, že ho milujem, nezvestný Monty, pravdepodobne mŕtvy a všetci moji priatelia, z ktorými sa hodlám vydať smrti naproti. Zostala tu už len jediná vec: denník. Kľúčom na retiazke som otvorila malú debničku a prstami prešla po zápisníku. Už ho nebudem viac potrebovať. Zamkla som ho a spolu s kľúčom na retiazke som ho hodila za prístroj, s ktorým sa Monty kedysi chcel skontaktovať s Archou. Všetko to znelo ako dávna minulosť. Zišla som dolu a vyzeralo to tak, že sú už všetci pripravený. Bellamy stále krútil hlavou na znak odporu, no nemohol nič zmôcť. Toto mala byť lepšia cesta pre nás všetkých. Vzali sme zbrane a vydali sa na cestu. Od momentu, kedy zasiahli Jaspera pri rieke som nijako nevnímala svet, v ktorom som sa ocitla. Až teraz, na pokraji smrti som si uvedomila, ako krásne tu naozaj je. Stromy obrastené machom, lesný porast, slnko presvitajúce cez konáre jelší a dubov: všetko nasvedčovalo tomu, že sa nachádzame v raji na Zemi. Ako by však povedal John Murphy: 

"Doriti aj s vašou zemou zasľúbenou!" 

Kráčali sme lesom, potichu sme sa predierali lesným porastom, keď som spredu skupiny začula Jasperov výkrik: 

"POZEMŠŤANIA!" Neboli sme tak ďaleko od tábora a tak sme sa všetci rozbehli späť. Až keď sme už boli za hradbami nášho tábora sme si uvedomili, že na nás neútočí armáda. 

"Lincoln nás pred týmto varoval. Hovoril, že pozemšťania najprv posielajú zopár prieskumníkov aby zistili, či ide všetko podľa ich plánov." vysvetľoval Finn. 

"A my sme urobili presne to, čo chceli." Videla som Bellamyho výraz. Uprene hľadel do zeme a v hlave si prehrával všetky možné scenáre. Nemusela som mu čítať myšlienky na to, aby som vedela, že všetky pre nás končia smrťou. 

"Ešte stále sa tadiaľ môžeme dostať." pripomínala Finnovi Octavia. 

"Nepočúvala si? Prieskumní-ci. Ktovie koľko ich je." Finn bol viditeľne nervózny. Morálka v tábore rýchlo hustla. Až teraz som si všimla blonďavého chlapca na zemi. Bol celý postriekaný krvou od hlavy po päty a hlboko v tvári mal zabodnutú čepeľ. Vedľa neho sedelo dievča a usedavo nariekalo. 

"Budeš mať svoj boj." povedala som, zatiaľ čo sa všetci naokolo hádali. 

"Clarke, odmietam ďalej riskovať." otočila som sa k priateľke. Ona si len vzdychla. Už sme všetci pochopili, že na nič iné neostal čas. 

"Nemusíme riskovať." ozvala sa odrazu Raven. 

"Dolu vo výsadkovej lodi som našla tony hydrazínu." 

"Vieš vytvoriť viac granátov?" spýtal sa Bell. 

"Na to by som potrebovala pušný prach a o ten sme vďaka Murphyho grandióznemu odchodu prišli. No viem postaviť bombu. Veľkú bombu." 

"Akú veľkú?" 

"Takú, aby ugrilovala všetkých pozemšťanov. Potrebujem len čas." Bolo rozhodnuté. Ostávame. Posledné lúče zapadajúceho slnka sme využili na prípravu. Zložili sme veľa malých stanov, aby nám nezavadzali. Väčšie sme nechali stáť, aby sme sa za ne v prípade núdze mohli aspoň na pár sekúnd skryť. Každému sme dali do ruky zbraň alebo granát a rozostavili ich podľa pôvodného Bellamyho plánu, ktorý sme však, pravdaže, malinko upravili. Zatiaľ čo Raven, Clarke a Jasper vnútri vo výsadkovej lodi vyrábali to spásonosné veľdielo, ja som sa vybrala na južnú časť. Sadla som si za steny medzi Monroe a Bellamyho a čakala na príchod pozemšťanov. Napätie stúpalo. Vysielačkami sme si každých päť minút oznamovali situáciu na odľahlých stranách. Po pozemšťanoch nebolo ani stopy. Moja myseľ bola vystresovaná na maximum a už som nezniesla to ticho. Na jazyku som mala mnoho slov, no neodvážila som sa ich vysloviť. Keď sa ani po pol hodine nič nedialo, muselo som už niečo spraviť, lebo by ma asi porazilo. Z čistého zúfalstva som sa otočila k Bellamymu, ktorý si očividne moju potláčanú hystériu vôbec nevšimol. 

"Je tu niečo, čo ti potrebujem povedať." začala som a hlas sa mi triasol. Ani neviem, či z pozemšťanov, alebo toho, čo sa práve chystám povedať, alebo toho, že mi Bellamy len čosi zamrmlal, že mám pokračovať. 

"Chcem ti to povedať už veľmi dlho, no nevedela som vybrať správne slová." Bellamy mlčal. Pohľadom stále behal po okolí a dával pozor či sa niekto neblíži. Stresovalo ma to ešte viac. 

"Už k tebe necítim to, čo na Arche." vyhŕkla som prudko. Monroe vedľa mňa len prevrátila oči. Bellamy vzdychol, no  neodvrátil pohľad od zbrane. 

"Myslíš, že to neviem? Že to nevidím? Myslel som, že sa nám to podarí ešte nejako zachrániť, no ten idiot ti pobláznil hlavu natoľko, že to už neopravíme." 

"Bell, toto vôbec nie je Murphym..." 

"Ale áno. Je!" skočil mi do reči a konečne sa na mňa pozrel. 

"Od prvého momentu, kedy si ho uvidela vo výsadkovej lodi, sledoval som ťa. Aj vtedy na vašom výlete do pozemšťanovej jaskyne. Dokonca aj vtedy, keď som ho šiel obesiť! Aj na mňa si sa kedysi tak dívala. Tak oddane, tak zaľúbene. Ale Zem zmenila nás všetkých, nielen teba. Aj ja som iný, O je iná, tento prekliaty život je iný..." Chcel pokračovať, keď vtom sa ozvala streľba z opačnej strany tábora. 

"Miller, čo sa deje?" spýtal sa do vysielačky Bellamy. Než mu stihol Miller odpovedať, pomedzi stromy sme uvideli utekajúcu siluetu pozemšťana. Nemieril ku nám, zbehol z malého briežka a skryl sa za strom. Potom sme pri iných stromoch uvideli ďalšie a ďalšie siluety. Ani ony nebežali smerom k nám. Napriek tomu, že sme na nich strieľali, netrafili sme ani jedného. 

"Prečo neútočia?" čudoval sa Bell.

"Niečo tu nesedí." riekla som. 

"Oni neútočia, Bell. Chcú, aby sa nám minuli náboje." 

"Ale ako vedia..." Nedopovedal to, lebo nám to obom vzápätí došlo. Murphy... 

Vote a koment poteší. 

Vaša Emori :)