Som Ash zo Stovky

8. október

Murphy bol dnes už úplne zdravý, Clarke a Raven boli ešte trochu malátne. Pomaly sme sa všetci zotavovali a vyzeralo to, že pozemšťanov ten výbuch mostu aspoň dočasne vystrašil. Doobedie som celé strávila na druhom poschodí lode dopisovaním všetkých nedokončených zápisov. Trvalo mi to asi tri hodiny, no na výsledok som bola hrdá. Ani neviem, načo som to robila, kancelár beztak zomrel pri páde lode Exodus. Potrebovala som si však urovnať myšlienky a toto bol skvelý spôsob. Všimla som si, že do konca zápisníka už neostáva veľa stránok. Poobede sa však stalo niečo, čo som nečakala. Stála som na prahu dvier výsadkovej lode a rozprávala sa s Millerom o tom, koľko strelcov sa už zotavilo. Clarke mala teóriu o tom, že ten, kto chorobu raz prekoná, ju už nemôže dostať druhý krát. 

"Sterlinga som dal ku tunelu ako si kázala a vravel mi, že si mala pravdu. Keď niekto výjde na kopec, nemá šancu všimnúť si strelca v tuneli..." Miller sa mi zrazu začal zlievať pred očami. Pozrela som na svoje ruky, ktoré sa začali scvrkávať a potom sa začali rozširovať. Všetko pred mojimi očami začalo nadobúdať zvláštny tvar. Vtom sa mi zakrútila hlava a stratila som vedomie. Svet som začala vnímať asi až o dve hodiny. Ležala som na starej známej hojdacej sieti a necítila som si končatiny. V bruchu som mala pocit praskajúcich bubliniek. Vtom som si uvedomila, že vedľa mojej siete sedí na stoličke Murphy. V momente, kedy si uvedomil, že už som hore, vyskočil na nohy, akoby ho niekto pichol ihlou do zadku. 

"Zdá sa, že dnes tu nebudem za kripla ja." usmial sa celkom srdečne. Aj ja som sa naňho pousmiala, hoci dosť škrobito, keďže som následne zvracala krv. Rýchlo ma obrátil na bok, hladil ma po chrbte a keď som konečne vyzvracala snáď celú moju obehovú sústavu, obrátil ma späť a k perám mi priložil hrnček s vodou. Mala som pocit, že mi exploduje hlava. Svet okolo mňa sa stále zvláštne vlnil, no snažila som si to nevšímať. Clarke vravela, že ak sa pacient zameria na jedno miesto, pomôže mu to stabilizovať okolie. Môj jediný bod, ktorý mi mohol stabilizovať život, bol John Murphy. Stále sa na mňa díval takým pohľadom, z ktorého som nevedela vyčítať nič. Následne bol odsotený Bellamym.

"Čo si ma nezavolal, že už je hore!" zrúkol na neho. Murphy si len čosi pre seba zahundral, tak, aby ho nikto nepočul a šiel sa venovať ďalším pacientom, ktorý sa ešte z choroby nedostali. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa polohlasno. 

"Hrozne..." nemala som chuť klamať. Bolo mi fuk, ako sa bude cítiť, či pohľad na mňa bude pre neho zdrvujúci. Mala som chuť prepojiť naše mozgy a umožniť mu cítiť všetko, čo som cítila posledné dni ja. Bola som na neho nabrúsená nielen pre to, že mi dal velenie deň po tom, ako som prišla o mamu, ale aj za ďalších milión vecí, čo urobil, či už na Arche, alebo na Zemi. 

"Už je hore?" ozval sa dôverne známi hlas zvonka. 

"Áno." povedal Bellamy a so zovretými perami odišiel. Škoda, že mi nepovedal, čo mal na jazyku, rada by som to vedela. K hojdacej sieti pribehla Fox, Harper a O. Všetky sa ma dychtivo pýtali na kopec otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. 

"Posledné, na čo si spomínam je Millerova tvár, ako sa ma pýta, či som v poriadku." povedala som im úprimne. Z nejakého mne neznámeho dôvodu sa usmiali. 

"Videla som ťa, keď si odpadla. Murphy celý stál celý čas obďaleč a keď videl, ako sa ti krúti hlava, pribehol k tebe práve vo chvíli keď si stratila vedomie. Chytil ťa a odniesol sem. Bellamy sa o teba hrozne bál." rozprávala mi Harper. Pozrela som sa do kúta lode. Murphy sedel na zemi a čistil si ruky od krvi. Všetko sa mi to zdalo také neuveriteľné. Chvíľu sme sa rozprávali, no potom ich už zavolali na generálku. Stovka sa stále pripravovala na útok pozemšťanov. Bolo mi ľúto, že som sa ho nemohla zúčastniť, no malátnosť mi dokazovala, ako dobre mi na prízemí lode vlastne je.  Vtedy ku mne podišiel Murphy.

"Som rád, že sa už cítiš lepšie." povedal zatiaľ čo mi utierkou čistil tvár. Neviem odkiaľ na to prišiel, no nereagovala som na to.

"To znelo tak nemurphyovsky." zasmiala som sa chrapľavo a on so mnou.

"Prečo si ku mne takýto? K ostatným sa nesprávaš tak ako ku mne." opýtala som sa po chvíli.

"To isté by som sa mohol spýtať aj ja teba." žmurkol na mňa. Kebyže mám silu a vôľu, aj by som ho okríkla, no choroba mi dovolila tak maximálne sa začervenať. Dúfam, že to cez zvyšky zaschnutej krvi na mojich lícach a prítmí výsadkovej lode nebolo vidno.

"A len tak mimochodom, potrebujem aby ma niekto ochránil pre Blakeovcami." dokončil John čisto murphyovsky. 

Vote a koment poteší. 

Vaša Emori :)