Som Ash zo Stovky

4. október

Od kedy sa vrátila skupinka Bellamy a spol. je zahájený vojnový stav. Lovecká skupina chodí na lov teraz každý deň. Raven zo svojho stanu ani nevyjde, v jednom kuse vyrába muníciu. Miller zaviedol kurz strelectva, kedy učí všetkých členov Stovky, ako narábať so zbraňou. Prídeli jedla sa výrazne znížili. Niektorý členovia Stovky žartujú, že o chvíľu budeme mať len jednu zhnitú cibuľu na deň. Im sa to hovorí, no mne to vôbec nepríde vtipné. Dnes prišli na prevrat šaty. Takmer nikto z nás nemá oblečenie, ktoré by nemalo dieru, nebolo rozpárané, nesmrdelo by alebo by nebolo zašpinené. Po debate, v ktorej malo moje slovo dosť veľkú váhu, pretože som spolu s mojou mamou na Arche šila veci, sme sa spolu s Bellamym a ostatnými zhodli na tom, že sa v stanoch pomkneme a asi dva zošrotujeme na záplaty. Boli to síce tie najmenšie stany v kempe ušité z padáku od výsadkovej lodi, no ale čo už. Sadla som si teda k Raven do stanu a celý deň som šila. O zábavu som ale mala postarané, s Raven som sa takmer stále smiala a to až tak, že nás prišiel Miller osloviť s tým, aby sme radšej makali. My sme sa však aj tak rehotali. Asi okolo obeda k nám prišiel Monty s prosbou, či by teraz, keď od nej Finn odišiel, nemohol spať u Raven v stane. Začudovali sme sa, pretože pred tým bol v stane s Jasperom, no rýchlo nám došlo, že mu asi stúpla sláva do hlavy a chudáka Montyho proste vyhnal. Nemali sme srdce dobráka Montyho odmietnuť a tak sa pridal k nám a pracoval na oprave rádia. O chvíľu sme sa všetci traja zabávali ešte lepšie ako pred tým.

A večer sa to stalo. Niečo, čo nikto nečakal. Išla som ku vatre, keď som začula kričať jedno dievča: 

"Pozrite! Archa vyslala výsadkovú loď! Idú nám pomôcť!" Všetci sme obrátili zrak ku tmavej oblohe rozžiarenej len svetlom z ohňa a jasali nad veľkou plechovou žiariacou vecou, ktorá sa rútila k Zemi. 

"Už to bude dobré..." šepla som Raven a Montymu, ktorý stáli pri mne. Nemohla som tomu uveriť. Po tom všetkom pekle, ktorým sme si museli na Zemi prejsť, toto je koniec. Archa to prevezme za nás. Už sa nebudeme musieť strachovať o zimu, o pozemšťanov, o jedlo, to už bude opäť starosť Archy. A my sa budeme môcť vrátiť k našim starým životom. Aspoň tak zneli moje priania. Pohľadom som v tme zablúdila k Bellamymu. Jeho výraz tváre bol neutrálny, nečitateľný. Opäť som sa obrátila k oblohe a mráz mi prešiel po chrbte, keď sa okolím predral zvuk výbuchu. Výsadková loď neotvorila včas padák a pri dopade na Zem explodovala. Obrovský hríb prachu zatemnil obzor a vyzeral ešte hrozivejšie nad ohňom z trosiek lode. Podlomili sa mi kolená. Chytila som sa Raven a Montyho a skĺzla som k zemi. V bruchu som pocítila kŕče a z očí sa mi drali slzy. Vtom ma ktosi podoprel. 

"Bellamy..." zašepkala som. 

"Moja mama..." Bell okamžite všetko pochopil. Zobral ma na ruky, tvár mokrú od sĺz som zaborila do jeho bundy, prestávala som vnímať realitu. Pálčivá bolesť rozliehajúca sa po mojom hrudníku mi nedovoľovala sa ani nadýchnuť. Bolo mi sľúbené, že moja mama bude na výsadkovej lodi a dostane sa na Zem, v prípade, že je obyvateľná. A teraz bola preč. Navždy... Ani neviem, ako som sa dostala do postele. Jediné, čo si pamätám sú vzlyky Stovky, ktorej vo vojne proti pozemšťanom nepríde nikto na pomoc.

Vote a koment poteší. 

Vaša Emori :)