Ráno som sa nezobudila tak, ako som zaspala. Ležala som na kožiach s hlavou na Murphyho hrudi v jeho medveďom objatí. Jednu ruku mal zamotanú v mojich vlasoch a druhou ma objímal okolo pása. Vôbec si nepamätám, ako sme sa ocitli v tejto polohe, no nesťažujem sa. Opatrne, tak, aby som ho nezobudila som odtiahla jeho ruky z môjho drieku a postavila sa. Celé telo som mala stŕpnuté, no pohľad na Murphyho, ktorý vyzeral pri spánku ako dieťa mi to bohato vynahradil. Podišla som k sudu so smradľavou zeleninou a zobrala jednu do ruky, no hoci som bola hladná, radšej som ju hneď pustila.
"Každý raj má svoje muchy." ozval sa mi za chrbtom rozospatý hlas. Otočila som sa ku práve zobudenému Murphymu a pousmiala som sa. On mi úsmev opätoval. Jeho hlas takto skoro ráno znel hrubšie, až takmer zachrípnuto, čo bolo neuveriteľne atraktívne.
"Myslím, že kyslá hmla už je preč. Mali by sme sa ísť pozrieť vonku." povedala som a hodila mu jednu hľuzu.
"Tak skoro?" prevrátil očami a pošúchal si chrbát. Odhryzol si zo zeleniny a ja som si sadla vedľa neho. Napriek tomu, že som vstala len pred piatimi minútami, už som mala krv naplnenú adrenalínom a nevedela som pokojne obsedieť. John si zrejme všimol moju nervozitu, tak dodal:
"Dojem a vyrážame. Donesieme nejakú zeleninu aj do tábora, zíde sa nám." Usmiala som sa. Vyskočila do na nohy, podišla k sudu a napĺňala vačky Murphyho bundy, ktorú som mala stále na sebe malými hľuzami. Mysľou mi prebehlo varovanie, že si pozemšťan zmiznutú zeleninu všimne, no zjavne už presne vedel, kde je náš tábor, takže sme na naše krytie rýchlo zabudli. Po chvíli sme sa obaja vydali tunelom vonku. Akonáhle som vyšla na vzduch, premkol ma studený vietor. Ešte viac som sa zababušila do Murphyho bundy a spolu sme sa vydali lesom k nášmu táboru. Slnko svietilo priamo nad našimi hlavami čo znamenalo, že je obed. Zmiatlo ma, prečo sme tak dlho spali, no vlastne to bolo logické, lebo v jaskyni sme nemali pojem o čase. Kráčali sme ticho, obzerali sme sa okolo seba a takmer sme nedýchali. Šli sme rýchlo a plný strachu sme dúfali, že ideme správnym smerom. Napriek tomu, že sme na Zemi už piaty deň, stále ma neprestali fascinovať malebné vysoké stromy a machom posiate skaly. Odhliadnuc od toho, že nás kedykoľvek mohol nejaký pozemšťan preťať kopyjou, ako to urobili chudákovi Jasperovi, som sa cítila ako v rozprávke. Kráčali sme už vyše pol hodiny, keď sme pred sebou začuli kroky blížiace sa k nám.
"Skrč sa!" zašepkal John rýchlo a stiahol ma za skalu.
"Takto Charlotte. Áno, ide ti to." počuli sme blížiace sa hlasy. Hlboko sme si vydýchli.
"Bellamy..." zašepkala som. Bála som sa, že jeho skupinka lovcov po nás hodí nôž alebo že nás začujú pozemšťania.
"Ash!" Bellamy vyvalil oči. Rozbehol sa ku mne, no zastavil, keď sa za mnou spoza skaly objavil John. Bellamyho šťastie z môjho návratu vystriedal hnev a závisť.
"Čo tu vy dvaja do pekla robíte?" rozkričal sa a pohľadom behal z mojej zašpinenej tváre ku Murphyho bunde.
"Bellamy tichšie! Nechceš predsa, aby nás začuli pozemšťania?!" vrátila som mu jeho bezočivý tón.
"Nech ma počuje aj celá skupina pozemšťanov ak mi hneď a zaraz nevysvetlíte kde trčíte už deň a pol?!" reval ešte hlasnejšie. Vtáky, ktoré sedeli na okolitých stromoch odleteli.
"Šla som do lesa na vlastnú zodpovednosť, hľadať Trinu a Pascala." začala som, no stále s odporom v hlase.
"A načo to bolo dobré. Bez tak sú mŕtvy!" oboril sa na mňa. Rozhostilo sa ticho. Zaklipkala som očami, aby som odohnala slzy tlačiace sa mi do očí. Podišla som k Bellamymu, ktorému pomaly začalo dochádzať, akú sprostosť povedal a keď som už bola tak blízko, že sa naše tváre skoro dotýkali, postavila som sa na špičky a strelila som mu takú silnú facku, že skoro spadol z nôh. Otvorila som ústa, aby som mu vynadala, keď napätie našej skupinky prerušilo rovnaké trúbenie, ako sme včera s Johnom počuli.
"Kyslá hmla..." zašepkala som.
"Čo?" opýtal sa zmätene Atom, ktorý s ďalšími lovcami stál obďaleč.
"Ako ďaleko sme od tábora?" pribehol k nám Murphy. Bellamy, stále šokovaný mojou fackou vycítil strach v našich hlasoch a tak rýchlo odpovedal:
"Asi 10 minút chôdze." S Johnom sme si vymenili ustarostené pohľady.
"To nestihneme." povedala som rýchlo. Do jaskyne, v ktorej sme prenocovali, sme sa tiež nemohli vrátiť, bola najmenej 30 minút chôdze na sever.
"Po ceste sme videli veľa malých jaskýň, môžeme sa skryť tam." povedal jeden z lovcov a my sme pritakali. Rozbehli sme sa k malému údoliu a po skupinkách sme si obsadzovali malé jaskyne. Nedávala som veľký pozor na okolie, vbehla som do prvej jaskyne, ktorú som zbadala. O chvíľku do jaskyne zavítalo asi 12-ročné dievča, pravdepodobne Charlotte a za ňou, na moju smolu, Bellamy. Keď ma uvidel, na sucho preglgol a sadol si oproti Charlotte, aby sa mi nemusel dívať do očí. Chvíľu sme sedeli v tichu, keď sa Bellamy konečne ujal slova:
"Mrzí ma, čo som dnes povedal. Naozaj dúfam, že sú v poriadku."
"Nie, nedúfaš. Najradšej by si bol, keby boli všetci moji priatelia mŕtvy a ja by som zostala len s tebou a Octaviou." cedila som pomedzi zuby nabrúsene s pohľadom upreným do zeme. Bellamy mlčal. Zjavne pochopil, že ma o opaku nepresvedčí. Možno to neskúšal ani pre to, lebo moje tvrdenie bolo pravdou. Na pár sekúnd som zatvorila oči a po chvíli som zaspala.
Vote a koment poteší.
Vaša Emori :)
YOU ARE READING
Som Ash zo Stovky
Fanfiction"Miluješ Bellamyho?" vypadlo z neho odrazu. V jeho hlase nebolo cítiť ani iróniu, ani posmech, ale závisť. Touto otázkou do ticha ma zaskočil. Prikývla som. "Klameš." vyhlásil pokojne. "Ak by si ho milovala tak, ako mi o vás rozprávala Monroe v ce...
