Som Ash zo Stovky

14. september

Ráno, keď som sa zobudila mi už bolo podstatne lepšie, stále som sa však cítila vysilená. Zobudila som sa a nos som mala zaborený do niečích uhľovo-čiernych kučeravých vlasov. Pripomenulo mi to časy na Arche. Na zemi pri mojej posteli sedel Bellamy. Zjavne ma celú noc držal za ruku. Hlavu mal položenú na posteli vedľa mojej a spal. Vyslobodila som si ruku z jeho pevného zovretia a pretrela som si tvár. Cítila som sa neuveriteľne slabá. Pomaly, tak, aby som nezobudila Bellamyho som vstala a vyšla z provizorne vyrobeného stanu. Ako som sa tak rozhliadala po okolí, každý niečo robil a ja som si uvedomila, že veľa nám toho teda z Archy nedali. Vtom za mnou pribehla Clarke. 

"Och, Ash, som rada, že už si hore, poď." povedala mi a odviedla ma k sedačkám vo výsadkovej lodi. Vnútri bolo mnoho spáčov, ktorým sa neušlo stanu, medzi nimi som však nikde nevidela Murphyho. Ani neviem, prečo som myslela práve na neho. 

"Ako sa cítiš?" spýtala sa ma Clarke. Vtedy sa mi začali opäť vynárať hrôzy včerajška. 

"Už lepšie ako včera. No stále sa cítim malátna." odpovedala som jej a bolo mi zle. Nie pre môj zdravotný stav, ale pre to, čo sa stalo včera Jasperovi. Nevedela som na to prestať myslieť. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Clarke si to hneď všimla. 

"Ash..." zašepkala a objala ma. 

"Bellamy včera večer súhlasil s tým, že po Jaspera vyšleme záchranný oddiel." Okamžite som ju od seba odtlačila. 

"To myslíš vážne?" spýtala som. 

"Áno, počuli sme ho kričať a myslíme si, že by ešte mohol byť nažive, no nechcem ti robiť falošné nádeje." povedala mi potom. Tentokrát som ju objala ja. Prebrnkol mnou pocit nádeje. S pomocou Clarke som vyšla z výsadkovej lodi. Na sedačkách, ktoré z lode vyniesli vonku, sedela nadurdená Octavia. Zamávala som jej. Výraz jej tváre sa okamžite zmenil a tackavým krokom sa rozutekala ku mne. Stopy po uhryznutí na jej nohe boli obviazané látkou z Jasperovho trička. 

"Och Ash, bála som sa o teba." povedala mi a vrúcne ma objala. Chcela som jej povedať, že som v poriadku, no podlomili sa mi kolená a skoro som spadla. Octavia ma chytila pevnejšie a posadila ma na miesto, kde sedela pred tým ona. Pošúchala som si čelo a pozrela na Clarke: 

"Nevieš, čo sa mi stalo?" Clarke sa zatvárila  ustarostene. 

"No, mám jednu teóriu." S Octaviou sme nastražili uši. 

"Takéto závraty mal včera ešte jeden chalan. Povedal mi, že v ten deň nejedol nič iné, ako jedny sýto-červené bobule." A vtedy mi skrslo. 

"Aj ja som včera jedny zjedla." povedala som zahanbene. Octavia sa pozrela na mňa a chytila ma za ruku. 

"Pravdepodobne nie sú jedovaté, lebo ten chalan je už prakticky v poriadku a ty už si na tom tiež podstatne lepšie." upokojila ma, keď vtom medzi nás prišiel Bellamy. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa. 

"Lepšie." zamrmlala som a ani sa mu pri tom nepozrela do tváre. Zohol sa ku mne.

"Môžeme sa porozprávať?" spýtal sa. 

"V súkromí." dodal. 

"Nie." odvetila som rázne a obom nám bolo jasné, že Bellamy už nič nedosiahne. Povzdychol si, opäť sa postavil a otočil sa ku Clarke: 

"Kto všetko ide po Jaspera?" 

"Ja, Finn, Wells a ty." odpovedala mu. 

"Nevadí ak sa pridám?" spoza Bellamyho chrbta sa ozval mužný hlas. Pozreli sme sa tým smerom. Stál tam Murphy v svojej typickej bunde, ktorá sa mi zdala tak sexi a pozeral na nás. Teda... skôr na mňa. Bellamy si však tento nezvyčajne náklonný pohľad všimol a napätie medzi nami prerušil: