Zobudila som sa do v celku pekného dňa. Akoby zázrakom som sa dostala s Octaviinho objatia bez toho, aby som ju zobudila a vydala som sa von z výsadkovej lode. Moje nohy poslúchali, hoci ma rana ešte stále bolela. Bolo skoro ráno a vonku takmer nikto nebol. Na moje veľké prekvapenie som však na vonkajších sedačkách uvidela sedieť Murphyho s hlavou v dlaniach. Ani neviem prečo, no nohy ma akoby samé viedli smerom k nemu. Keď som sa dotackala za pomoci papeka na dva metre k nemu, zdvihol hlavu a všimol si ma. Okamžite sa postavil a rýchlym krokom ku mne prišiel.
"Bože, Ash, som tak rád, že ťa vidím. Nevieš si predstaviť, ako som sa o teba bál." usmial sa a pomohol mi sadnúť si na sedačky.
"Ďakujem." povedala som mu, keď ma usadil. On ma však stále držal za lakte a nechcel sa odtiahnuť. Donútil ma pozrieť sa mu do očí a úplne nemurphyovským šeptom mi vravel:
"Mrzí ma, čo som ti povedal. Veľmi ma to mrzí. Možno mi nebudeš veriť, ale pravdou je, že... bál som sa. Bál som sa Bellamyho. Toho čo by spravil, ak by som vtedy na týchto sedačkách povedal pravdu." Stále sa mi díval do očí a mňa to privádzalo do rozpakov.
"A pravdou je..." začala som, aby dokončil vetu. Dúfala som, že povie to, čo od pristánia na Zemi cítim aj ja, no on to nepovedal. Pritiahol si ma za lakte bližšie a pri východe slnka ma pobozkal. Jemne pustil moje ruky, ktoré zablúdili k jeho vlasom a on si ma tými svojimi pritiahol za driek bližšie. Slnko mi bilo do chrbta a prešla asi minúta, kým sme sa od seba odtiahli. Pozreli sme sa jeden druhému do očí a úplne spontánne sme sa rozosmiali. Niekto by považoval za patetické, bláznivo sa smiať po bozku, no mne a určite aj Johnovi to istotne prišlo ako tá najviac prirodzená vec na svete. Krásnu chvíľku, po ktorej som túžila tak dlho prelomilo až dievča, ktoré pri našom smiechu zhíklo. Stála pri neďalekom stane, z ktorého pravdepodobne teraz vyšla a hneď sa do neho rýchlo vrátila. Nanešťastie, patrila k jednej z Bellamyho šľapiek a na ešte väčšie nešťastie, stan, do ktorého práve vošla, patril môjmu ex.
"Poznám jedno miesto neďaleko odtiaľto. Už dlho som sa tam chcela ísť s niekým pozrieť, no zatiaľ nebol čas." povedala som Johnovi.
"Tak fajn. Ako poznám Bellamyho, o chvíľu už bude na nohách a pátrať po niekom na kom si vybije zlosť."prikývol a pomohol mi postaviť sa. Usmiala som sa na neho a s jeho pomocou sme kráčali smerom, ktorým mi Octavia vravela, že je motýlie hniezdo. A mala pravdu. Pár krokov od tábora sme zbadali fosforeskujúceho motýľa. Práve ten nás zaviedol k presne takému hniezdisku motýľov, o akom hovorila Via. Vyzeralo to ako raj. Mala som chuť tancovať, no chorá noha ma rýchlo vrátila do reality.
"Smiem prosiť?" spýtal sa John hlasom, akým hovorí len ku mne a ja som súhlasila. Bolo to, akoby mi čítal myšlienky. Pevne ma chytil za driek, druhou rukou jemne vzal moju a začal sa jemne hýbať do rytmu hudby, akoby tam nejaká hrala. Pohyboval sa tak pomaly, ladne a jemne, že som na bolesť nohy rýchlo zabudla. Položila som si hlavu na jeho hruď a cítila som sa ako v rozprávke. Prvý krát po dlhom čase ma nič netrápilo.
Slnko nám pieklo priamo na hlavu a moje pery boli od toľkého bozkávania ako vankúšiky. John pomaly prechádzal rukami celé moje telo a ja som ho nehodlala zastaviť. Mali sme jeden na druhého neskutočnú chuť, keď sme odrazu začuli neutíchajúci krik z tábora.
"Čo sa deje?" spýtala som sa hlúpo, akoby to mal John vedieť.
"Poďme sa pozrieť." povedal mi, podoprel ma a spoločne sme sa vydali do tábora. Keď sme prišli k stene oddeľujúcej nás od výsadkovej lode, zreteľne sme počuli Clarke, ako kričí:
"Kde je Murphy? Okamžite mi ho nájdite. Je to súrne." Pozrela som na Johna. Ten hľadel na tábor a ja som cítila, že sa bojí.
"Prečo ťa hľadajú?" spýtala som sa ho. Ten konečne odtrhol zrak od tábora a pozrel na mňa.
"Neviem." povedal neprítomne tým svojím typickým hlasom a pustil môj driek, ktorý podopieral. Mieril smerom ku Clarke a ja som sa vydala za ním, keď ma zastavila prudká bolesť v nohe. Doteraz som na ňu nedošľapovala, vďaka Johnovi, ktorý mi pomáhal. Zrazu som sa nevedela pohnúť z miesta.
"Ash!" začula som známi hlas. Za sebou som uvidela Jaspera a Octaviu.
"Hľadali sme ťa celé doobedie." vraveli mi, no ja som akosi nevnímala význam ich slov.
"Hej. Umm... viete mi pomôcť dostať sa bližšie?" spýtala som sa a ukazovala smerom, ktorým sa vydal John.
"Pravdaže." povedala Octavia a podoprela ma. Ako sme sa blížili k skupinke delikventov, začula som krik Clarke:
"Zabil si Wellsa?" Premkol ma strach. Snáď nehovorí k Johnovi. Predrali sme sa skupinkou bližšie a mne sa naskytol pohľad na zmäteného Johna a Clarke s akýmsi nožom v ruke.
"Pravdaže nie. O čom to tu do riti trepeš?" bránil sa John.
"Potom čo je toto?" spýtala sa nasrdene Clarke a strčila mu nôž ešte bližšie k tvári.
"To je môj nôž." priznal John a netušil, kam mieri.
"Tak len aby si vedel, tento nôž sa našiel s Wellsovými prstami na mieste kde zomrel." dopovedala so slzami v očiach. Podlomili sa mi kolená. Padla som k zemi a Octavia, ktorá nebola dosť silná na to udržať celú moje váhu padla so mnou. John vydesene pozrel na mňa a potom znovu na Clarke:
"Neviem, čo sa tu sakra deje ale ver mi, keď ti hovorím. Ja som Wellsa nezabil." Clarke však nesúhlasila:
"Od začiatku si ho chcel zabiť. Sám si mi vravel, že ho nenávidíš." ozval sa Bellamy, keď videl moju reakciu na okolnosti. John sa pozrel do mojich očí, ktoré už boli boli plné sĺz:
"Ash, musíš mi veriť. Ja som ho nezabil. Nie som vrah."
"Tak to vysvetli." zašepkala som. Chvíľu bolo ticho.
"Prosím!" zakričala som bezradne a dúfala, že mi odpovie, no bol ticho. Ak si niekto nemyslel, že sme niečo spolu mali, teraz už musel vedieť pravdu. Bellamymu došla trpezlivosť.
"Mali by sme ho obesiť." povedal hrubým hlasom a podišiel k nemu.
"ČO?!" zakričali sme s Clarke naraz.
"Nie! Stačí, keď ho... vyženieme!" kričala Clarke, no nikto ju zjavne nepočúval. Delikventi s Bellamyho návrhom súhlasili. Začali do Murphyho kopať. Zvalili ho na zem a chceli z neho vymlátiť dušu. Vedela som, že to nechce spraviť kvôli Wellsovi, ale kvôli mne. Ja som sedela na mieste, kde som padla, Octavia ma držala okolo pliec, keď som začula známi hlas.
"Nemala by si tu byť." povedal Bellamy a vytrhol ma tým z mojich depresívnych myšlienok o tom dokonalom bozku s psychopatickým vrahom.
"To nemyslíš vážne! Snáď ich to nenecháš urobiť?!" kričala som na neho a chcela som sa postaviť, no ťarcha pravdy a bolesť nohy mi v tom zabránila.
"Zaslúži si to." povedal so zaťatými zubami.
"Prosím. Prosím, viem že to chceš urobiť kvôli mne. Ak to urobíš, nebude už cesty späť. Nerob to. Prosím. Milujem ho." posledné slová mi akosi vykĺzli. Podľa Bellamyho výrazu ho to len utvrdilo v jeho pláne.
Vote a koment poteší.
Vaša Emori :)
YOU ARE READING
Som Ash zo Stovky
Fanfiction"Miluješ Bellamyho?" vypadlo z neho odrazu. V jeho hlase nebolo cítiť ani iróniu, ani posmech, ale závisť. Touto otázkou do ticha ma zaskočil. Prikývla som. "Klameš." vyhlásil pokojne. "Ak by si ho milovala tak, ako mi o vás rozprávala Monroe v ce...
