Som Ash zo Stovky

10. október 3/3

"Počúvajte, je to pasca. Opakujem, je to pasca. Chcú, aby sme minuli všetky náboje. Strieľajte len vtedy, keď ste si istý, že pozemšťania mieria ku vám." zakričal Bellamy do vysielačky. Nasledujúcich pár minút bolo najúmornejších. Pozemšťania naďalej behali pomedzi stromy a keď pochopili, že sme odhalili ich taktiku, zaútočili. Spustili sme paľbu, no tá nebola nutná, kedže ich rýchlo zastavilo mínové pole. S tým zrejme nerátali. Útok však pokračoval a my sme aj napriek granátom a mínovému poľu mali čo robiť, aby sme ich zastavili. Predtým som zo zbrane strieľala len pár krát, no tentoraz som sa cítila úplne inak. Každý náboj vystrelený z mojej zbrane som cítila, ako by ani nevystrelil do pozemšťana, ale rovno do mňa. Bol to hrozne skľučujúci pocit založený na čisto inštinktívnom správaní. Keď náboje preťali pozemšťanovo srdce, mala som pocit, ako by to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Akoby som bola pre to stvorená. Pritom som podvedome cítila, ako sa moje srdce láme na kúsky každým zabitým pozemšťanom. Postupne sa nám veci začali vymykať kontrole. Vedeli sme, že ak naša pozícia padne, pozemšťania vtrhnú do tábora hlavnou bránou. To sme nemohli dopustiť. Napokon sa pozemšťania nedostali do tábora našou pozíciou. Obranu sa im podarilo prelomiť na západnej. Teraz bolo všetko oveľa ťahšie. Dávať si pozor na chrbát z jednej strany a pritom čeliť minimálne osemdesiatim pozemšťanom z druhej nie je sranda.

"Ash! Nemáme šancu!" zakričal Bellamy, stiahol ma za tričko k sebe a utekali sme ku dverám výsadkovej lode, kde boli boje trochu miernejšie. V strede cesty tam sme uvideli Octaviu. Ležala na zemi a držala sa za nohu, v ktorej mala nabodnutý šíp.

"Choď ku výsadkovej lodi!" zakričal Bellamy a prv, než som stihla akokoľvek zareagovať sa vrhol ku Vii. Schmatol ju a utekal s ňou nie ku mne, ale opačným smerom ku lesom, kde už pozemšťania neboli. To sa zatiaľ javilo ako najbezpečnejšie v okruhu 500 metrov. Ja som podľa Bellamyho inštrukcií zamierila ku výsadkovej lodi. Skryla som sa za dve veľké debny a strieľala odtiaľ. Musím povedať, že to bolo skvelé miesto, lebo som bola chránená z troch strán a za debnami ma nikto nevidel. Vtom som si uvedomila, že na nás pozemšťania prestali útočiť. Namiesto nás sa vrhli na akýchsi znetvorených týpkov, ktorý sa, nepýtajte sa ma ako, objavili pred hlavnou bránou. Chvíľu som sa udivene prizerala, keď som si všimla, že ku mne z výsadkovej lode prichádza Clarke.

"Raven už má tú bombu skoro hotovú. Musíme potom nahnať všetkých dovnútra, pretože tu vonku to bude peklo na Zemi. Pozemšťania nebudú mať šancu." Nestihla som veľmi rozmýšľať nad významom jej desivých slov, celú myseľ my totiž zatienili priatelia.

"A čo Bellamy, Octavia alebo Finn? Vonku zostalo ešte kopec deciek."

"Ak ich tu chceš mať, dávam ti maximálne päť minút." povedala a ukázala smerom ku pozemšťanom, ktorý už porazili tie znetvorené monštrá. Opäť sa vrhli na nás.

"Nemáme proti nim šancu..." Clarke na mňa vrhla veľavravný pohľad a opatrne sa vrátila do výsadkovej lode. Ja som schytila zbraň a vybrala sa na nebezpečnú cestu kolo tábora. Obišla som všetky pozície, Millerovi, Sterlingovu, Harperinu aj Monroeinu a Lucasovu. Kto mohol, utekal do výsadkovej lode a strelil kohokoľvek, kto bol v jeho dosahu. Moja hlava od toľkého hluku a stresu už šla vybuchnúť, no vedela som, že teraz nemôžem prestať. Ešte som nenašla Bellamyho a Finna. Vtedy som ho uvidela. Krčil sa za jedným brvnom pri tuneli. Pomaly som podišla k nemu. Trhol sebou, no vydýchol si, keď si uvedomil, že som to ja. Živá a zdravá.

"Kde je Octavia?"

"S Lincolnom. Postará sa o ňu. Som tak rád, že si v poriadku."

"Bell, nerozumieš. Raven sa to podarilo. Vytvorila bombu a o pár minút ju spustia. Zničí to celý tábor a každého, kto je v ňom. Musíme sa odtiaľto dostať."

"Dobre, ale musím ti niečo povedať."

"Bellamy teraz nie je najlepší čas..."

"Nikdy nebude lepší, Ash. Len potrebujem, aby si vedela, že rozumiem. Teraz už áno. Nikdy nemôžeš byť mojou priateľkou, pretože ty si moja rodina. Keď mi moja mama pripomínala tie slová: 'Moja sestra, moja zodpovednosť', nemyslela len O. Myslela aj teba. Možno preto som bol väčšinu času taký debil. Veľmi mi na tebe zá..." Nestihol to dopovedať, lebo ho ktosi schmatol za golier. Pozemšťan ho zdvihol nad hlavu a vrazil mu jednu silnú do tváre. Okamžite som nahmatala zbraň a chystala sa vystreliť, keď som s hrôzou zistila, že sa mi minuli všetky náboje. Čert by to vzal. Bellamymu sa našťastie v nestráženej chvíli podarilo pozemšťana premôcť, no potreboval ho doraziť a na to už nemal čas. Clarke na nás totižto už mávala z výsadkovej lode. Bomba sa spustí každú chvíľu.

"Bež!" zakričal Bellamy a ja som tak učinila. Nebola iná možnosť. Zostať tam by znamenalo smrť pre nás oboch. Zostalo mi len dúfať, že sa Bellamymu nejakým zázrakom podarí utiecť do lesov. Vtrhla som dnu do výsadkovej lode so slzami v očiach. Vnútri nebolo viac ako 50 detí. Klesla som k zemi, zatiaľ čo ma Fox chytila okolo pliec. Spolu sme sa dívali na zatvárajúce sa dvere, ktoré nám postupne zahaľovali peklo pred očami. Keď pozemšťania zbadali, že sa zatvárame vo výsadkovej lodi, vrhli sa k nám. Jediná pozemšťanka, ktorá ku nám na poslednú chvíľu vskočila, bola samotná veliteľka Anya. Členovia Stovky ju obkľúčili a na povel Clarke ju zviazali. Ja som len sedela na zemi a snažila sa to všetko pochopiť.

"Teraz Raven!" zakričala Clarke. Raven spojila akési dva káble a stlačila spínač, keď sa zem pod nami zatriasla. Obrovská explózia vytryskla z rakiet výsadkovej lode a spálila celý tábor, aj s ľuďmi v ňom do tla. Predstava Bellamyho, ako ho oblizujú pekelné plamene mi lámala srdce. Výkriky tlmené stenami lode sa ozývali z každej strany a ja som sa silno držala priateliek, aby som sa nervovo nezrútila. Dve minúty som sa nevedela ani pohnúť, keď sa zrazu všetko ukľudnilo. Nastalo hrobové ticho. Nikto by sa neodvážil otvoriť dvere tak skoro, tak sme sa rozhodli, že tak učiníme až ráno. Čeliť krutej realite po tom, čo sa dnes v noci stalo by bolo príliš ťažké. Neviem, či sme čakali, že po spánku sa všetky naše problémy vyriešia, no všetci sme zaspali veľmi rýchlo. Dokonca aj ja.

Vote a koment poteší.

Vaša Emori :)

Ďakujem všetkým čitateľom, že ste vydržali až do konca. Ešte som sa nerozhodla, či urobím pokračovanie, ale v blízkej dobe plánujem pracovať aj na nejakej mojej vlastnej fantasy, no neviem, či by mal o ňu niekto záujem. Môj štýl písania stále cifrím a snažím sa zdokonaľovať po všetkých stránkach, v ktorých môžem a táto fanfikcia mi v tom veľmi pomohla. Za každú kritiku som však vďačná. Ľúbkam vás. Emori