Som Ash zo Stovky

5. október

Ležala som na posteli v Bellamyho medveďom objatí a nemohla uveriť, že sa to naozaj stalo. Hlavou mi ale stále zneli mamine posledné slová, ktoré mi cez rádio povedala:

"Základom prežitia na Zemi je nikdy neprestať bojovať."

Nemohla som sa ich zbaviť. O chvíľu sa zobudila aj Bellamy. Oprel sa čelom o moje a zašepkal: 

"Ako sa cítiš?" 

"Dobre." odsekla som nevrlo. Bola som plná smútku a nemala som náladu na podobné otázky. Čo čakal, že mi poviem? Ako sa môže cítiť človek, ktorý včera prišiel o mamu? Ako sa môže cítiť človek, ktorý vie, že je na všetko sám? Že mu nikto nepríde pomôcť? Že zomrie rukou pozemšťanov alebo vyhladovením na smrť? Bellamy mlčal. Takúto reakciu zrejme nečakal. Na Arche bol zvyknutý na to, že som sa mu chodila vyplakať na rameno zakaždým, keď sa čosi udialo. No teraz to odo mňa nemohol čakať. Vďaka Zemi som zosilnela, zmocnela. Prežila som smrť Triny a Pascala, prežijem aj smrť mojej mamy. Posadila som sa. Bellamy na mňa neurčito pozrel. 

"Pôjdem sa prejsť." oznámila som mu bez emócií a vydala sa von zo stanu. Bellamy nenamietal. Prechádzala som sa po tábore a všade som videla zvesené tváre. Vzduch bol naplnení strachom a všade bolo cítiť napätie. Nevedela som to vydržať. Všetky tie zúbožené pohľady, bolo to strašné. 

"Do práce! Pozemšťania nevedia o našej bolesti!" zneli táborom Bellamyho slová "útechy". Pohltená vlastnými myšlienkami som šila vo výsadkovej lodi šaty a dúfala, že sa ku mne nikto nebude chcieť pripojiť. Nanešťastie ku mne o chvíľu podišla Clarke. 

"Ideme sa pozrieť na miesto, kde loď stroskotala. Chceš ísť tiež?" spýtala sa pokojne. Napriek tomu, že sa tvárila, akoby sa nič nedialo, jej uplakané oči hovorili opak. Pokrútila som hlavou. Clarke ma chápala. 

"Octavia a Raven ťa hľadali. Chceli vedieť, ako si na tom." povedala a zberala sa na odchod. 

"Nech sa spýtajú Bellamyho." znela odpoveď. Sadla som si chrbtom k východu ku možným prichádzajúcim návštevníkom a snažila som čo najviac zamestnať svoju myseľ, aby sa nesústredila na znepokojujúce myšlienky. Na moje nešťastie ma ale o chvíľu prišiel pozrieť Miller. 

"Prišiel som sa spýtať, či nehodláš zdvojnásobiť hliadky po tom, čo sa stalo." Začudovane som sa na neho pozrela. 

"Ja?" pichla som si prstom do hrude. Miller znechutene prikývol. 

"Len aby si bola v obraze, ja som s tým od začiatku nesúhlasil. Bellamy sa zbláznil, že ti zveril velenie." 

"ČO?!" vykríkla som. Miller sa na mňa zamračil. 

"V tvojom stave? Neviem čo mu to napadlo." pokrútil hlavou Miller. Neviem, či ma viac zarazila Millerova krutosť ku strate mojej matky alebo to, že ma Bellamy poveril velením a ani mi to nepovedal. Hodlala som však Millerovi vytrieť zrak a teraz, keď som prvý krát v živote mala v rukách moc, chcela som ju využiť. 

"Myslím si, že celá Bellamyho obrana stojí za prd. Treba to obmeniť." Vstala som a podišla k Bellamyho stolíku, na ktorom mal vymodelovaný celý tábor a okolie. Malé skrutky predstavovali nás, Stovku. Miller za mnou s pozdvihnutým obočím prišiel a nazeral mi cez rameno. 

"Dokopy máme 30 vynikajúcich strelcov a 40 záložných. Bellamy to dosiaľ robil tak, že vždy rozostavil 8 strážcov v okolí tábora, cez deň len štyroch: podľa svetových strán. Menil ich každé tri hodiny. Teraz to zmeníme. Strážcov rozmiestnime na strategicky výhodné miesta. Tu, tu a tu. Využijeme aj záložných strelcov, ktorých Bellamy nevyužíval nikdy." vravela som a presúvala figúrky po stole. Millerovi som síce do tváre nevidela, ale stavila by som sa, že vyvaľuje oči. 

"Pôjdem to dať ďalej." zamrmlal a vybral sa von z výsadkovej lode. Ja som sa len pousmiala. Oči som uprela ku stropu. 

"Kľúčom ku prežitiu na Zemi je nikdy neprestať bojovať." šepla som. Večer som konečne z lode vyšla. Bola už tma, plamene vatry bojovali s nočnou tmou a ja som upierala pohľad na hviezdy. Boli nádherné. Vtom som začula Sterlingov hlas spoza steny: 

"Niekto je za stenou, ale asi to nie je pozemšťan!"

Pribehla som tam, vzala si zbraň a spolu s trojicou chalanov som sa priblížila k postave, ktorá sa krčila za stromami. Keď som sa k tomu priblížila, prudko sa to odtiahlo a ruky nastavilo na obranu. A ja som si až vtedy uvedomila, že to krčiace sa krvavé čosi je človek.

"John Murphy?" zašepkala som a v očiach sa mi zračilo tisíce emócií. Šťastie, smútok, karhanie, odpor, strach.  Po celom tele mal rezné rany a bol celý od krvi. Vedela som, že keby tu bol Bellamy, rovno by ho zabil. Lenže ja nie. 

"Odneste ho do výsadkovej lode. Clarke sa na neho neskôr pozrie." Ja som sa už do lode nevrátila. Zostala som pod nočnou oblohou a snažila som sa pochopiť, čo sa stalo. Deje sa toľko vecí v tak krátkom čase a ja už nevládzem. Keby sa to už skončilo. No zatiaľ sa zdá, že keď Archa na Zem nepríde, toto je moja budúcnosť. Je tu ešte jedna otázka. Budúcnosť s Murphym alebo s Bellamym? 

Vote a koment poteší. 

Vaša Emori :)