Som Ash zo Stovky

16. september

Zo včera som bola nevyspatá. Nevedela som sa na nič sústrediť, čo bola mi smola od rána lepila na päty. Rozhodla som sa totižto ísť hľadať Trinu a Pascala. Octavia, Clarke ani Bellamy to nechápali. Všetci sa mi to snažili vyhovoriť. Rozumiem, ísť do lesa sama, keď vieme, že sú v ňom pozemšťania je nebezpečné. Nevedeli však, ako mi na nich záleží. Akoby aj mohli. Bellamy so mnou do školy nechodil a O nikdy nikoho nepoznala.

Balila som si do batoha všetko, čo by sa mi mohlo zísť a v hlave som mala prázdno. Nevedela som, ako sa odtiaľ dostanem, keďže tábor sa hemžil Stovkou a každý musel počuť našu hádku. Sedela som vnútri výsadkovej lode a rozmýšľala. Vtom sa látka natiahnutá cez zárubne výsadkovej lode  odhrnula a objavil sa v nej Murphy:

"Počul som, že chceš hľadať tých dvoch zaľúbencov." začal a pomaly kráčal ku mne.

"Nechceš si rovno namazať na chrbát terč?" povedal sarkasticky, no potom zvážnel.

"Nehovorím, že to nie je nebezpečné, no ak to naozaj chceš, vedel by som ti pomôcť." Nastražila som uši.

"Mám však jednu podmienku. Pôjdem s tebou." dopovedal. Pozrela som sa na neho udiveným pohľadom. 

"Prečo?" spýtala som sa prosto. 

"Už sa tu v tábore nudím, je čas spraviť nejakú vylomeninu." odvetil a vytiahol si ruky z vreciek. Bolo mi jasné, že klame. No teraz mi to bolo jedno. Musela som zistiť, čo sa stalo Trine a Pascalovi. Pozrela som na neho pohľadom, ktorý hovoril za všetko. Idem s ním. Neverila som, že to môže výjsť. Vieru som začínala naberať až vo chvíli, keď ma zaviedol ku nedokončenému tunelu.  

"Má to byť tunel našej poslednej záchrany." pošepol mi. Chytil ma za ruku, aby sme šli rovnakým tempom a viedol ma až ku koncu tunela. Nebol nijako extra dlhý, no zaviedol nás za výsadkovú loď tak, aby ma nikto nevidel. Vtom Murphy zastavil. Rozhliadol sa okolo a vyšprintoval von. A ja za ním. Utekali sme lesom, listy pod nohami nám šušťali a moje telo naplnila eufória adrenalínu. Keď sme boli dostatočne ďaleko od tábora, zastavili sme sa a vydýchali sa. Z Archy nemáme nijakú kondičku. 

"V poho?" spýtal sa udýchane a zdvihol ku mne pohľad.

"Hej." odvetila som a odtrhla zrak od jeho pier, ktoré ma teraz lákali ešte viac ako vo výsadkovej lodi. Znovu sme sa pohli a zamierili opačným smerom od Mount Weather, kde zopár deciek povedalo, že videli Trinu a Pascala odchádzať. 

"Stále nerozumiem, prečo si išiel. Bellamy ťa zabije ak zistí, že si sa so mnou potuloval po lese plnom pozemšťanov." vravela som mu po ceste a obzerala sa. 

"Chcel som ti pomôcť a ak by som ťa pustil samú, dalo by sa to brať za vraždu." odvetil. 

"Bál si sa o mňa?" spýtala som sa so smiechom, ani neviem prečo. 

"Nie, len som vedel, že ak by si šla sama, okrem bolestivého konca smrťou vyhnanca by som si u Bellamyho zarobil aj na mučenie a to mi fakt za to nestojí." Zasmiala som sa. Pravdaže, John Murphy ako mi o ňom rozprávala Monroe, ktorá bola v cele vedľa neho. 

"Každopádne ale dúfam, že sa stihneme vrátiť do večera?" spýtal sa a pozrel na mňa. 

"V to dúfam aj ja." zamrmlala som. Vtom sme sa obaja trhli. Vzduchom sa rozniesol zvuk trúbky. 

"Pozemšťania." zašepkal John. Vystrašene som na neho pozrela. No on nečakal. Schytil ma za ruku a utekal so mnou späť k táboru. Za našimi pätami sa začala objavovať žltá hmla. Bola však rýchlejšie ako my. 

"Nestihneme to k výsadkovej lodi." zakričala som. Nohy som už ani necítila, no strach ma poháňal vpred. 

"Pozri, jaskyňa." zvolal zrazu Murphy. Pozrela som jeho smerom, no on ma už ťahal dnu. Jaskyňa bola veľmi zvláštne točená až vyústila do tunela. Keď sme ním prešli, ocitli sme sa v jaskyni POZEMŠŤANA.

"To nie je možné." zašepkala som a prezerala som si predmety v jaskyni. Rôzne kožušiny, bylinky, parožie...  

"Toto musím ukázať Bellamymu." povedal Murphy držiac v ruke akúsi zeleninu. Odhryzol z nej a zatváril sa kyslo. 

"No... gastronomické nebo to teda nie je." priznal s úsmevom. 

"Zbláznil si sa?!" zakričala som polohlasne. Vytrhla mu podivne vyzerajúcu zeleninu z ruky a zahrabala ju do kopy ostatných. 

"Čo keď sa ten pozemšťan vráti?" Murphy sa začudoval a potom chytil moju bradu do prstov a otočil si ma ku nemu. 

"Neboj sa. Cez tú hmlu sa k nám nedostane. A hneď ako hmla ustúpi sa vydáme do tábora. Nie sme ďaleko." dohováral mi ľahostajne. Presvedčil ma. Zobral ten kúsok zeleniny do ruky, odhryzol si a podal mi ho. Nedôverčivo som si to niečo od neho zobrala. Chutilo to odporne. 

"Na druhý krát to už nie je také zlé." zazubil sa. Mal pravdu. Zjedla som asi tri kusy, zatiaľ čo sme sedeli na jednej z kožušín a rozprávali sa. Začala mi byť zima. Po druhom raze, kedy ma od zimy striaslo mi Murphy podal jeho legendárnu bundu. Na pleci mala zašitú gumenú loptu a bola zošitá z rôznych rifľovín. Prehodila som si ju cez plecia a usmiala som sa. 

"Ako si sa vlastne dostal do Stovky?" spýtala som sa odrazu. Môj príbeh už poznal a bol na rade. 

"Jedno obdobie, keď som mal 13 som ochorel. Doktori vraveli, že na moju liečbu by vypotrebovali priveľa liekov. Môj otec sa vlúpal do skladu a ukradol mi lieky. Až keď mi ich doniesol sme zistili, že by bez tak nepomohli. Na lúpež mu prišli a vypustili ho..." vravel zo zaťatými zubami a díval sa priamo pred seba. 

"Zatkli ma, lebo som zapálil byt strážcovi, čo vypustil môjho otca. No čo už, som rebel." povedal, aby odľahčil situáciu, no ja som vedela, že sa len snažil zakryť smútok. Prisunula som sa k nemu bližšie a oprela sa o jeho rameno. On ma objal okolo pliec a oprel sa o moju hlavu. Takto sme o pár minút zaspali. 

Vote a koment poteší.

Vaša Emori :)