Och, Darling

2. kapitola 16

Domom sa ozval zvonček. Len neochotne som sa zodvihol z postele a namieril si to k dverám. A keď som ich otvoril, zostal som v nich stáť ako obarený. Stala tam Lara. Viditeľné zadychaná, v lícach červená a vlasy sa jej lepili o spotenú tvár.
,,Predtým než ma pošleš preč alebo ma prerušíš len ma vypočuj. Túto reč som si chystala celý čas čo som bežala k tebe," odmlčala sa a snažila sa chytiť dych. Len som ticho prikývol a dal jej priestor. Nejak ma netrápilo, že stojíme pred domom a vidí nás celá ulica. A zrejme to netrápilo ani ju, keď sa hlasno nadýchla aby mohla spustiť. ,,Chovala som sa ako pako. Ako veľký magor, ktorý si nič nevážil. Nežiadam od teba odpustenie ale aspoň ma pochop. V jeden deň je všetko dokonalé a v druhý všetci vedia moje tajomstvo. Bola som presvedčená, že si to povedal ty. Prišlo mi to logické a aj preto som už s tebou nechcela mať nič spoločné ale časom som si všetko uvedomila. Teda, uvedomila som si to presne vtedy, keď som ťa videla na tých schodoch stáť s utrápeným pohľadom a chcela som ti pomôcť. Pomôcť ti za akúkoľvek cenu. A čo som si to vlastne uvedomila? Uvedomila som si, že ťa chcem pri sebe. Že ťa potrebujem a že musíš byť len môj, pretože ja sakra neznesiem predstavu, že si s inou. Chcem tu byť pre teba a chcem byť s tebou. Chcem zas počúvať oslovenie srdiečko, chcem byť zasypávaná tvojimi bozkami a skrytá v tvojich objatiach. Chcem ťa milovať a chcem aby si ty miloval mňa. Na ničom už nezáleží. Len na nás dvoch. Teda aspoň mne." Až teraz sa pozrela na mňa. Hľadela mi do očí a hľadala akúkoľvek reakciu, no ja som mlčal. Snažil som sa čokoľvek povedať, no nebol som schopný vybrať jedno zmysluplné slovo. Nebol som sa schopný pohnúť. Objať ju, pobozkať alebo stiahnuť do postele. A keď som celý čas mlčal, len prikývla, otočila sa a kráčala preč.