K e i l y n
Sedela som v kuchyni za stolom a jedla cestoviny s pikantnou omáčkou. Moje uši zachytili akýsi zvuk. Už som bola v pozore. Otec sa objavil pri zárubni s malým úsmevom na perách. No hneď ako som stihla niečo povedať ma prísne uzemnil.
Ešte stále sa hneval, že som ho oklamala. Dal mi domáce väzenie. Cnelo sa mi ísť len tak vonku alebo k Davi.
„Budeš len doma." Vystrčil prst, ktorý ma mal len zastrašiť.
Veľkými očami som hlavou prikyvovala. Dneska som aj tak nikam nemala namierené.
„Kde ideš?" Ozvala som sa hneď ako sa otočil na päte.
„Na rande s Christie." Zamrmlal otec. A za tým bolo počuť len zatváranie dvier.
„Super." Ironický som si zamrmlala. Chytila som si rukami hlavu. Musím niečo spraviť, prebehlo mi mysľou.
Christie som ešte nevidela. Poznala som len málo, čo mi o nej otec rozprával. Dokonca ma chce s ňou zoznámiť. Ale ja nechcem. Nechcem ju spoznať. Nechcem ju vôbec prijať. A len ticho dúfam, že sa k nám nenasťahuje, pretože mi nenahradí mamu. Nikto mi ju nenahradí.
Hneď ako mi zavibroval mobil, že mi ktosi volá, natiahla som sa za ním a pozrela volajúce číslo. Číslo bolo neznáme. Dlho som nad tým dumala či zdvihnúť, no moja zvedavosť bola silnejšia a tak som stisla zelený maličký telefón na obrazovke.
„Haló?" Ozvala som sa ako prvá a čakala na tú druhú reakciu.
„Ahoj, srdiečko moje." Ozval sa nežný ženský hlások, ktorý ma zahrial pri srdci.
„Mama!" Ihneď som natešené vykríkla.
„Ach, moje srdiečko," zatiahla sladko. „...ako sa mi máš? Čo máš nové? Máš priateľa?"
Priateľa. Mysľou sa mi ozývalo. Priateľa nemám. Ale je tu pár nejasností o ktorých potrebujem prebrať.
„Dobre, dobre sa mám." Zamrmlala som. „Kedy prídeš, mami?"
„Neviem, Keilyn." Teraz už neznela tak šťastné ako pred chvíľou. Jej hlas posmutnel. „Neviem, či vôbec prídem."
„Je tu jedná vec..." Začala som rozprávať dúfajúc, že mi poradí ohľadom Blaicyho. Lenže skôr ako som začala, ma zarazila jej odpoveď.
„Keilyn, musím naozaj končiť, pretože... pretože... potom sa ti ozvem, dobre?" Jemne ma odbila, aby som ani nezačala rozprávať.
Ťažko som si povzdychla a povedala tiché dobre.
Hovor sa vypol.
Sklesnuto som pozerala na svoj telefón, na neznáme číslo. Prstom som sa naťukala do kontaktov a to mamine číslo uložila, aby som vedela, že mi nabudúce bude volať ona.
Večeru, ktorú som ledva zjedla, som posunula o čosi ďalej. Prešla ma aj chuť do jedla. Zišla som zo stoličky dole, zo stola som vzala svoj telefón a odišla do izby. Cestou mi znovu zavibroval v ruke a ja som sa pozrela, kto ma zháňa.
Hneď ako som všimla Lorrinu blonďavú hlavu, som sa jemne usmiala. Lorri mi ešte nenapísala. A tak som rýchle klikla na messenger, kde mi zanechala správu. Písalo v nej, aby som došla do podniku Betlux. Najprv som váhala, či prísť, pretože môj otec mi nariadil, aby som bola doma. Ale ak by som predsa len išla, nedozvie sa to. A tak som napísala, že prídem.
***
Stála som pred veľkou budovou a obzerala sa okolo seba. Cítila som úzkosť. Tak troška som sa bála vojsť dnu. Na také podobné miesta som s Davi nechodievala. Preto nie som ani zvyknutá na tých ľudí, čo sedia vo vnútri.
Po dlhšom prekonaní samu seba som otvorila dvere a vošla dnu. Hneď ma oviala príjemná vôňa pistácii. A ja som sa jej poriadne nadýchla. Očami som sa obzerala, kde môže sedieť.
Stále som sa cítila nesvoj. Vedela som, že toto mi je tak cudzie. Nervozita by sa zo mňa dala pokojne aj nakrájať.
Ruky som mala spojené, len aby som sa samú seba podržala, že si vediem dobre.
„Tu sme!" Začula som Lorri.
Našla som jej blond hlavu, hneď ako sa rozkričala na plné hrdlo. Ale vôbec ma nenapadlo, že tu bude aj on. Blaicy sedel oproti Lorraine, zatiaľ čo Rey sedel pri nej. Všetci si ma obzerali, najmä ten, ktorého som tu najmenej čakala. A ja som si spomenula, že sa mu vyhýbam, odkedy ma v jedálni prekvapil.
Rýchlym krokom som dokráčala k stolu a sadla si vedľa Lorri. V žiadnom prípade som nechcela sedieť pri ňom. Pretože znova by mi udrela do nosa vanilka a škorica, ktorá by mi nedala spať.
So sklonenou tvárou som pozerala na stôl, kde bolo víno a pivo.
„Som rada, že si došla." Ujala sa slova Lorraine.
„Nemala som čo robiť. Dneska otec nebol doma." Mykla plecami, hneď ako som pozrela na ňu. Širokým úsmevom si ma obzerala a ja som prestávala cítiť úzkosť, ako keď som sem vkročila.
„No vidíš. Úplne načasované." Drgla do mňa hravým úsmevom.
Jemne som sa na ňu usmiala. Mala pravdu.
„Kei, pustíš ma?" Znovu sa ozvala. A ja som prikývla a hneď aj vstala od stola. Skôr ako odišla na záchod, ma chytila za ruku a potiahla k sebe.
„Poď so mnou na wécko, chcem..." A potom sa nahla k uchu, aby to chalani nepočuli. „...chcem ti niečo vážne povedať. Týka sa to Blaicyho."
„Šepkať sa nesmie." Ozval sa ten, o kom bola reč. Potom si odpil malý dúšok z piva.
„Odkedy?" Drzo sa ozvala blondína. Založila si ruky na svoje boky, no dlho sa nezdržala. Schmatla ma za ruku a spolu sme odišli na dievčenské záchody.
„Počuj," hneď spustila s vypleštenými očami. „Nedalo mi to, ale videla si jeho pohľad? To ako sa pozeral ako nejaký vlk alebo lev. Odkedy si ty prišla, nespustil ťa z očí."
Potriasla som hlavou. Naozaj som si to nevšimla.
„Blaicy po tebe ide. Nestalo sa na tej chate niečo?" Teraz už vyzvedala a ja som zahanbene sklonila hlavu k nohám, kde som pozerala na svoje čierne botasky.
„Tak stalo." Zamrmlala si akoby pre seba.
„Práve že nestalo." Hneď som ju vyviedla z omylu.
„Tak potom prečo si mala cucflek, ktorý teraz ani nevidno." Prekrížila si ruky na svojej hrudi. Znova si ma premerala. Najmä krk.
„Len sme sa bozkávali. No nespali sme spolu." Zahanbene som priznala. Cítila som ako mi do líc vstúpil rumenec.
„Nie?" Prekvapene pootvorila ústa.
Potriasla som hlavou.
„A to je dobre nie?" Neisto som znovu zdvihla hlavu dole ignorujúc, že líca už mám bordové.
„Jasné. Je to dobré. Len..."
„Len?" Pobádala som, nech to dokončí.
„Len aby ten jeho pohľad nebol podfuk. Vieš, čo tým myslím. Ťa dostať len. Lebo ak ste spolu nespali, tak..." nahlas premýšľala.
„Nie, Lorri. Mne je naozaj ukradnutý. To len... len vtedy som sa trocha viac uvoľnila akoby som mala." Neisto som sa zasmiala.
Prečo jej klamem?
Vo vnútri som sa cítila za to príšerne. Klamala som svojej kamarátke, na ktorej mi záležalo a ktorá mi len chcela dobre. No i tak som sa cítila príšerne. Blaicy sa mi už dávno dostal tam, kde ani nemal byť. A teraz tu moje srdce bije len pre neho. A ja neviem, čo mám robiť.
Po našej súkromnej konverzácii, o čom nemali vedieť chalani, sme sa vrátili naspäť.
Ani sme poriadne neboli pri stole a už som začula Blaicyho ako zvrieskol na Reya.: „Mňa nezaujíma Lorraine, do piče!"
A treskol po stole.
Schmatol si svoju olivovo zelenú bundu a otočil sa na odchod.
„Kam ideš?" Ozvala sa Lorraine.
Ani sa na nás nepozrel. Jednoducho si odišiel. A ja pocítila žeravé pichnutie.
❤❤❤
Mojí úžasní čitatelia,
ďakujem Vám za vašu veľkú podporu, ktorá mi každý deň zlepší deň, pretože je to úžasný pocit vedieť, že sa Vám príbeh páči.
Ak sa dneska nič nezmení, tak očakávajte dneska ďalšiu kapitolu, aby som Vás tak toľko nenapínala.
PS: ospravedlňujem sa za chyby, ktoré som prehľadla
autorka AURIKA