V pondelok sa mi do školy vstávalo naozaj ťažko. A nie len mne. Všetci sa po škole pohybovali, ako by nespali celý víkend. Vrátane mňa. Napriek tomu, že som v nedeľu išla spať skoro a pod oči som si dala kofeínové sérum, moje kruhy pod očami boli ako mesiac v nove.
,,...Však, Whitmanová !" Profesorkin prenikavý hlas sa mi zarezal do uší a v momente ma prebral z mikrospánku. ,,Áno ?" Habkala som.
Triedou sa zdvihla vlna smiechu. Kylie sa plesla po čele a snažila sa mi vysvetliť, čo odo mňa chcela, no naša triedna ju predbehla.
,,Že nám viete pripomenúť, čím sa vyznačuje grécka staroveká literatúra." Nadvihla obočie, ktoré sa doteraz skrývalo za rámom jej okuliarov.
,,Ahm..." Narovnala som sa a pohodila vlasmi, aby som si ich zmietla z tváre. ,,Vyznačuje sa tým, že..." nervózne som si hrýzla spodnú peru. No v tom ma osvietilo.
,,...že hlavný hrdina je predurčený, alebo teda sa narodil s istým poslaním, takže mal akoby už daný osud a ešte to, že často je hlavný hrdina syn niektorého z bohov alebo inak, poloboh."
Všetci na mňa civeli s otvorenými očami, no profesorku som nevykoľajila. Tvárila sa spokojne. A ja som si s úľavou vydýchla a ďakovala komukoľvek tam tam hore, že mi zoslal správnu odpoveď.
Profesorka mi ďalej nevenovala pozornosť. Jej pokus o pristihnutie jej nevyšiel, a ja som bola rada. Ďalej sa venovala vysvetľovaniu učiva, no mne sa znova zatvárali viečka. Na okamih som vypla a zavrela ich, no otvoriť ich pre mňa bolo čoraz ťažšie.
Keby ma Kylie neoslovila s tým, že už zvonilo, prisahám že by som zaspala úplne. Takto som sa aspoň prebrala a automaticky si začala baliť veci. Ďalšia hodina bola nemčina a Kylie mala ruštinu. Takže sme boli rozdelené.
Ona to mala jednoduchšie, pretože ostávala v triede, ale ja som sa musela premiestniť do 3.C, niekam na druhom konci školy. A keďže som sa tu stále orientovala dosť zle, veľmi rýchlo som sa stratila na veľkej, širokej chodbe plnej študentov.
,,Prosím ťa, nevieš kde je 3.C ?" Ten hlas som poznala. Otočila som sa a v okolitom zmätku som konečne spoznala nejakú známu tvár.
Bol to ten chalan s odfarbenými vlasmi. A v tmavomodrých očiach mal rovnako zmätený pohľad ako ja.
,,No, kebyže viem, tak sa tu tak nemotám." Pokúsila som sa zasmiať, no vyšiel zo mňa iba silený výdych. ,,Aha prepáč." Zasmial sa oveľa krajšie ako ja.
,,Ale asi to bude niekde vľavo." Kývla som hlavou smerom do chodby po mojej ľavej ruke. Chvíľu sa tváril, že premýšľa, no zrazu sa jeho tvár rozjasnila.
,,Počuj, ty si to dievča z tej párty že ? Teba som učil shufflovať !" Triumfálne sa usmieval a ja som nabrala takmer vínový odtieň líc.
,,Hej ja som to bola." Prehrabla som si vlasy. Hanbila som sa mu pozrieť do tváre, no cítila som, že sa na mňa usmieva.
,,Počkaj...Lynn že ?" Neisto prižmúril oči. ,,Áno." ,,Ešte nikdy som nevidel niekoho naučiť sa to tak rýchlo. Si naozaj dobrá." ,,Tak...ďakujem." Nervózne som si zahladila vlasy, ktoré mi padali do očí a bránili mi vo výhľade naňho.
Konečne som sa mu aspoň na okamih pozrela do tváre. Vyzeral sebavedomo a spokojný sám so sebou.
,,Ja som Carson." ,,Teší ma." Usmiala som sa, hoci som musela vyzerať ako prváčka, lenže na základnej. ,,Mali by sme ísť na tú nemčinu nie ?" Kývol hlavou. Súhlasila som a spolu sme vykročili smerom do ľavej chodby.