UNDER THE SPOTLIGHTS | H.S. |

17.kapitola

Prebudím sa na svetlo páliace ma do očí. Prebíjajúce sa lúče zo závesov dopadajú na tvár Hailey, ktorá ešte stále vedľa mňa leží. Poobzerám sa po hodinách a zastavím sa na digitálnych vedľa môjho ramena. Čudujem sa, že o 8.44 ešte nie je hore. Opatrne odtiahnem ruku z jej odhaleného ramena a opatrným pohybmi sa dostanem z jej tesnej blízkosti. Dlhými potácavými krokmi vychádzam zo spálne. Zakopnem pri tom o komodu opretú o stenu. Pri chytaní balansu sa pohľadom zastavím na rámčeku s fotkou. Je tam pravdepodobne s jej mamou, keďže tá podobnosť je až neuveriteľná. Spoločne sa držia za pás, s ľahkosťou smejú vo sviatočných šatách. Vedľa je ďalšia fotka, na ktorej je Hailey pózojúca asi na maturitnom plese v nádhernej róbe. A poslednou je portrét, predpokladám, že otca. Úsmev, ktorý mu patril je oslňujúci. Zašuchotanie mi napovie, že sa Hailey zobúdza. Pootočím hlavu smerom k posteli a zbadám ju s otvorenými očami upretými na mňa. Obzerá si moje telo ako korisť, ktorú má za úlohu uloviť. V plnej (ne)kráse.
,,Dobré,"poviem zachrípnutým hlasom rána.
,,Aj tebe,"odpovie mi úsmevom. Tvár jej žiari sviežim ránom. Lúče slnka jej osvetľujú rozcuchané hnedé vlasy voľne si poletujúce na poduške. Obrátim sa smerom k dverám a vykročím do kuchyne. Vo svojej hlave sa snažím si zapamätať každý detail jej bytu, jej života, jej tváre, jej celej samej. Chcem si túto chvíľu zapamätať do konca života. Chcem si zapamätať každú sekundu strávenú s ňou a myšlienkami na nej. Každý bozk, každý hĺbavý pohľad jej modrých očí, každý úsmev, ktorý patril iba mne.
Otvorím chladničku a poobzerám sa po jej obsahu. Vytiahnem jogurt s určite minum tuku a zatvorím chladničku. Naskytne sa mi pohľad na Hail, nakláňajúcu hlavu na jednu stranu len tak, ako to vie ona. Zoberiem teda aj druhý jogurt, ako som z jej úsmevu pochopil a aj dve lyžičky. Bez slov, v tichu pokojného rána ho zjeme. Obal vyhodím do koša a prejdem ku klavírnemu krídlu. Opatrne si sadnem na stoličku k nemu patriacemu. Zdvihnem ochranné veko a zadívam sa na čierno-biele klávesy. Položím na ne prsty pravej ruky a začnem hrať melódiu, ktorá mi náhodne skrsne v hlave. Požiadam Hailey o kus papiera a niečo s čím by som mohol písať. Keď mi to o chvíľu prinesie, noty a slová sa akoby píšu samy. Cítim na sebe jej skúmavý pohľad. Požiadam ju o zaspievanie slohy do melódie, ktorú jej zahrám. Zo začiatku ostýchavo, no potom s noblesou, mi zaspieva slová pravdepodobne mojej novej skladby. Nie. Našej. Sadne si ku mne a zahrá ďalšiu melódiu, nadväzujúcu na tú moju. Spoločne sa dopĺňame. Súzvuk nás dvoch sa odráža v hre krídla. Všetko to nevypovedané je zachytené v sekundách a minútach piesne o láske, vzájomnom pochopení a tolerancii. Noty sa hrajú samy, text sa spieva sám a vášeň a láska sa vytvárajú okolo nás. Po minútach, hodinách, možno po naozaj celej večnosti skladby ju ukončíme a ja sa ihneď vrhnem na jej zápis. Potom je už len ticho a ráno meniace sa na slnečné poobedie.

Zdravím! Ospravedlňujem sa za neaktivitu, ale ak to mám uviesť na pravú mieru, moc sa mi teraz ani nechcelo písať. Nemala som chuť, o čase ani nehovorím. Preto kapitola vyzerá, tak ako vyzerá. Nie som s ňou spokojná, ale sama si myslím, že v každej poviedke sú časti, ktorými sa musíme takzvane prehrýzť...mám však už naplánované úžasné kapitoly a blížime sa k druhej desiatke, ktorej prvé dve časti, budú predpokladám doteraz moje naj. Konečne to bude niečo zaujímavejšie. Pokúsim sa teraz niečo predpísať, aby som mohla začiatkom týždňa sem ešte nejakú kapitolku šupnúť. Inak ako lístky? Stihli ste ich, kto chcel ísť na Love on tour? 💙💗

Lynh