UNDER THE SPOTLIGHTS | H.S. |

35.kapitola

Situácia sa zdá vskutku zvláštna. Nie šialená, iba zvláštna. Ale, prirodzene, iba pre mňa. Harry, držiaci ma za ruku, nevie, nad čím od návratu z Londýna premýšľam. Bohužiaľ, čo ani ja neviem, či sú to zbabelé myšlienky, ktoré sa mi snažia niečo naznačiť, alebo celkom bežné myšlienky, ktoré sa časom objavia v každom vzťahu.

Je niečo po 3 ráno a park v Brooklyne so septembrovým jesenným nádychom, je na veľké (ne)prekvapenie a podľa našich očakávaní vyprázdnený. Chceli sme sa nerušene prejsť po meste, konkrétnejšie popri rieke Houston v Brooklyne. Na to, že sa september ešte len včera začal, je skoré newyorské ráno celkom chladné. Harryho tmavá mikina pod vojensko-zelenou bundou perfektne splýva s prostredím stromov, tak isto ako aj moja bunda. Jeho prerývaný dych akoby dokonale zapadal do atmosféry okolo nás. Jeho tempo chôdze, stisk ruky aj ten dych, sa mi akosi vzďaľujú, naďalej ich nespoznávam. Cítim sa za to zle, veľmi zle. Keby som mu to povedala, hlbšie vysvetlila, určite by to pochopil. Ale z neznámeho dôvodu sa pre tú možnosť nerozhodnem. Radšej naďalej pomaly kráčam popri rieke a vdychujem trocha ostrý kyslík.

Neustále sa musím obzerať, či sa v okolí desať metrov pri nás niekto spomedzi stromov nezjaví. Možno to je iba čudná paranoja toho, že je neskoro v noci/veľmi skoro ráno a niekto by nás mohol prepadnúť, už iba z toho dôvodu, že to je New York. Harry by sa kvôli tomu akoby netrápil. Je nezvyčajne mĺkvy, v očiach vyzerá skôr zahĺbený do myšlienok. Možno je to sebecké odo mňa ho vyrušiť, napadne mi.
Silnejšie mu stisnem jeho ľavú ruku a obzriem sa cez mihalnice doprava, smerom k jeho tvári. Pousmeje sa na mňa a na sekundu nadvihne obe obočia akoby sa ma pýtal „čo je?". Opätujem mu úsmev a zastanem. Celým telom sa k nemu pootočím, čo on zopakuje po mne, pritom neuhnem pohľadom že jeho tváre.
„Nebudem klamať, trocha sa bojím," priznám sa z ničoho nič.
,,Ja ti ako rytier na záchranu nepostačím?" Spýta sa odľahčene.
,,Ťažko povedať," komicky pokrčím obočie a sledujem jeho akože „ma to urazilo" výraz.
„Už si ma párkrát zachránil, možno by si to mohol zvládnuť znova," žmurknem naňho a skloním sa na bozk.
Pery má studené a trochu popraskané. Je to veľmi nežný bozk. Zdá sa tak ľahký, že by človek povedal, že nič nevypovedá o ňom, ale zároveň veľa vypovedá. Zvláštne. Zas a znova sa vraciam k myšlienke, že táto situácia je naozaj zvláštna. Tentokrát sa už iba ňou nezdá, ale stala sa takou. Avšak ešte viac ako ten jemný, aj keď celkom dlhý, bozk, to vypovedá o mojom charaktere.

Pomaly ma pohladí po studenom líci. Ten vrtký, pre mnohých bezvýznamný dotyk, teraz akoby nabral grády a ja som sa rozhodla ignorovať udalosti posledného mesiaca, všetko hodiť za hlavu a nechať sa unášať, napoly premrznutou ale zároveň tak horúcou dlaňou na tvári.
Zelené oči, jeho typické, ktoré bývajú bledé, sa v tme stali tmavými a ich prenikavý pohľad mi prekvapivo vôbec nevadí. Naopak sa musím priznať, nakopne ma a tak znova iniciujem bozk.
S prstami na jeho krku a druhou rukou v jeho dlani, ho po dlhom čase skúmavo pobozkám. Vzhľadom na odstup posledných dní som čakala na pomalšiu reakciu, ale Harry mi ochotne bozk vzápätí opätoval a zároveň sa chopil príležitosti a silno si ma k sebe privinul. Romantické sračky.
V jednej chvíli akoby sme sa nevedeli nabažiť jeden druhého a chceli stále viac. Klamala by som, ak by som povedala, že som pre neho v tej chvíli znova neupadla do šialeného oparu a nechcela ho tam zviesť rovno na nízkom múre chrániaci chodník parku pred riekou. Lebo som naozaj chcela a veľmi a asi by som to aj bola urobila, keby som si nevšimla tmavej postavy nebezpečne blízko nás. Obzrela som sa a prižmúrila presne na ňu, čo, ako som neskôr zistila, dosť pochybila. Jediné, čo som totižto videla bol silný blesk fotoaparátu. Kúzlo a opar chvíle boli preč a ja som sa znova cítila zvláštne. Nie zle, ani dobre, iba zvláštne.
„Idem ho podplatiť," pošepol Harry a prešiel k pánovi s celkom veľkým fotoaparátom. Neskorá hodina v Harrym zjavne vyvolala pocit, že musí byť ticho, a tak začal šeptom prosiť paparazziho aby za peniaze vymazal fotografie. Ich rozhovor som však nepočula a úprimne, ani som nechcela. Už mi bolo jedno, či by sme boli verejný pár alebo nie. Harrymu však asi nie. O minútu sa vrátil ku mne a malý úsmev sa mu zjavil na tvári keď povedal: „Vybavené."

K autu zaparkovanému na konci parku sme sa síce neponáhľali, ale ani nešli pomaly, už len preto, že bola zima. A tak som navrhla: „Čo tak si trochu zabehať? Je mi zima...ktorý príde posledný k autu, varí celý týždeň," a rozbehla som sa, kým sa Harry stihol spamätať.
Mala som náskok. Najprv veľký ale ten sa začal zmenšovať, až napokon asi v trištvrtine cesty ma Harry od chrbta schytil a zatočil vo vzduchu. Neubránila som sa smiechu. Ani jeden z nás nevyhral a ja som sa to tak ani nechystala nechať. Tvárou som sa priblížila k jeho na bozk a keď som už bola dostatočne blízko, nespojila som nám pery, ale namiesto toho mu iba fúkla do tváre a začala čo najrýchlejšie utekať k SUV. Vyhrala som s náskokom desať metrov. Keď ma dobehol k autu, mal úplne iný pohľad v tvári ako keď sme sem prišli.
„Cítim sa oklamaný a zdrvený svojou prehrou," povie, len aby ma rozosmial.
„Vskutku kruté, musíš uznať," doplní.
„Kruté? Nie. Ja som sa skvele bavila," zaškľabím sa.
„V tom prípade sa priprav na pomstu. Jedna vec je už to, že svojou takzvanou výhrou si nič nedosiahla. Vieš, že som zlý kuchár," povie škodoradostne. Chvíľu som ticho, nechám ho v očakávaní mojej reakcie.
„Nechcem byť veľmi zvedavá, ale, prosím ťa, trochu mi priblíž tú tvoju pomstu," poznamenám dosť sladko a zároveň nakloním hlavu na stranu, čo snáď zaberá na každého muža.
Otvorí mi dvere do zadných sedadiel a keď sa usadím, nasleduje ma.
Možno je to trochu laciné, ale dokončím, čo som začala vonku aj keď tým tak trochu rozpútam vojnu medzi pozíciami nadradených a podradených.

Šťastný Nový rok želám všetkým!💞