Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

295. Reč a zázraky v Arbele, ktorú už evanjelizoval Filip Jakubov

     4. október 1945
     Pri prvom človeku, na ktorého sa obrátia, keď sa pýtajú na Filipa Jakubovho, si uvedomia, koľko práce vykonal mladý učeník. Vráskavá starenka, ktorá s námahou nesie krčah plný vody, uprene pozrie malými, starobou hlboko zasadenými očami na peknú Jánovu tvár, keď ju pozdravil takým láskavým: „Pokoj s tebou," že si ju hneď úplne získal a bez zaváhania mu odpovie otázkou: „Ty si Mesiáš?"
     „Nie. Ale jeho apoštol. Mesiáš prichádza tam."
     Starenka položí krčah na zem a kríva ukázaným smerom, aby si pokľakla pred Ježišom.
     Ján zostal so Šimonom pred krčahom, ktorý sa takmer prevrátil a vyliala sa z neho polovica vody, usmieva sa a vraví svojmu spoločníkovi: „Mali by sme vziať krčah a ísť za starenkou." A kým to urobí, jeho druh pripojí: „Aspoň sa napijeme. Všetci sme smädní."
     A starenka, ktorá ani nevie, čo vlastne povedať, stále opakuje: „Krásny, svätý Syn najsvätejšej matky!" Kľačí a očami vpíja Ježišovu postavu. On sa na ňu usmieva a tiež opakuje: „Vstaň, matka. Ale veď vstaň." Keď k nej prídu tí dvaja, Ján jej povie: „Vzali sme tvoj krčah. Ale takmer sa prevrátil a je v ňom málo vody. Ale ak dovolíš, napijeme sa z tejto vody a potom ti džbán znova naplníme."
     „Áno, synovia, áno. A je mi ľúto, že mám pre vás len vodu. Chcela by som mať v prsiach mlieko, ako keď som dojčila svojho Júdu, aby som vám dala najsladšiu vec, aká je na zemi: materské mlieko. Chcela by som mať najvyberanejšie víno, aby vás posilnilo. Ale Marianna Elizeova je stará a chudobná..."
     „Tvoja voda je pre mňa vínom i mliekom, matka, pretože si ju dala s láskou," odpovie Ježiš a prvý sa napije z krčaha, ktorý mu Ján podal. Potom sa napijú ostatní.
     Starenka konečne vstala a pozerá sa na nich, akoby sa pozerala na raj. A keď vidí, že sa všetci napili a chcú vyliať zvyšok vody, aby išli k prameňu, žblnkotajúcemu na konci ulice, vtedy starenka vyrazí vpred a bráni si krčah hovoriac: „Nie, nie. Táto voda, z ktorej pil on, je svätejšia než očistná voda. Starostlivo si ju uchovám, aby ma ňou umyli po smrti." Uchopí džbán a povie: „Vezmem si ho domov. Mám ešte ďalšie džbány a tie si naplním. Ale najprv poď, Svätý, ukážem ti Filipov dom." A celkom zhrbená rýchlo cupitá, na zvráskavenej tvári široký úsmev a v malých očiach oživená radosť. Cupká a drží lem Ježišovho plášťa, akoby sa bála, že jej utečie. A bráni svoj krčah pred naliehaním apoštolov, ktorí nechcú, aby tú ťarchu niesla sama. Je celá blažená, pozerá sa na prázdnu ulicu a na domy Arbely, za súmraku už zavreté, pohľadom dobyvateľa, šťastná zo svojho víťazstva.
     Napokon prejdú z tejto vedľajšej ulice na inú, významnejšiu, kde sú ľudia, čo sa ponáhľajú domov – a mnohí ju prekvapene pozorujú, ukazujú na ňu prstom a vypytujú sa jej. Počká si, kým ju ľudia obklopia a potom zakričí: „Je so mnou Filipov Mesiáš. Bežte a oznámte to všade a v prvom rade v Jakubovom dome. Aby sa pripravili vzdať úctu Svätému." Kričí z plného hrdla. Vie si vynútiť pozornosť. Je to chvíľa, keď môže prikazovať ona, chudobná, osamelá a neznáma starenka z ľudu. A vidí, ako je celé mesto dojaté pri jej povele.
     Ježiš, omnoho vyšší od nej, sa na ňu usmeje, keď sa naňho občas pozrie, a položí jej ruku na úctyhodnú hlavu so synovským pohladením, z ktorého ona prekypuje šťastím.
     Jakubom dom je na ulici v centre. Je otvorený a celý rozsvietený. Cez dvere vidieť dlhú vstupnú halu, v ktorej sú už ľudia s lampami a radostne vybehnú von, len čo sa Ježiš objaví na ulici. Najprv mladý učeník Filip a za ním jeho otec a matka, príbuzní, sluhovia a priatelia.
     Ježiš sa zastaví a dôstojne odpovie na hlboký Jakubov pozdrav, potom sa skloní k Filipovej matke, ktorá si ho uctí pokľaknutím, zdvihne ju, požehná a vraví jej: „Buď vždy šťastná pre svoju vieru." Potom pozdraví učeníka, ktorý pribehol k nemu s ďalším mužom, čo bol s ním, a aj toho pozdraví.
     Napriek všetkému stará Marianna nepustí lem plášťa ani svoje miesto po Ježišovom boku, kým nie sú pred vchodom do átria. Potom povzdychne: „Požehnaj ma, aby som bola šťastná! Teraz ty budeš tu... a ja idem do svojho biedneho domčeka a... všetko krásne sa skončilo!" Koľko ľútosti je v jej staručkom hlase...
     Jakub, s ktorým manželka potichu hovorila, povie: „Nie, Marianna Elizeova. Aj ty zostaň v mojom dome, akoby si bola učeníčka. Zostaň, kým Učiteľ bude s nami, a buď takto šťastná."
     „Boh nech ťa požehná, muž! Ty chápeš, čo je milosrdná láska."
     „Učiteľ... Ona ťa doviedla do môjho domu. Ty si mi priniesol milosť a lásku. Iba odplácam, a stále len úboho, z tej hojnosti, čo som dostal od teba a od nej. Poď, poďte ďalej a vitajte v mojom dome."
     Ľudia na ceste ich vidia, ako vchádzajú, a zakričia: „A my? Chceme počuť jeho slovo."
     Ježiš sa obráti: „Je noc. Ste unavení. Pripravte si duše svätým odpočinkom a zajtra budete počuť Boží Hlas. Zatiaľ nech je s vami pokoj a požehnanie."
     A brána sa zatvára pri šťastí tohto domu.
     Jakub Zebedejov pozoruje Pána, kým sa očisťujú po ceste: „Azda by bolo lepšie, keby si hovoril hneď a odišli by sme na svitaní. V meste sú farizeji. Povedal mi to Filip. Budú ťa obťažovať."
     „Tí, ktorých by mohli obťažovať, sú ďaleko. A to, že budú obťažovať mňa, nemá význam. Je tu láska, ktorá to všetko odstráni..."
     Nasledujúce ráno... Ježiš slávnostne vychádza medzi Filipovými príbuznými a apoštolmi. Starenka ide za nimi. Stretáva sa s ľuďmi z Arbely, ktorí naňho trpezlivo čakajú. Idú na hlavné námestie, kde Ježiš začne hovoriť.
     „To, čo vám tu teraz zopakujem, čítame v ôsmej kapitole Druhej knihy Ezdrášovej: 'Kňaz Ezdráš teda v prvý deň siedmeho mesiaca...' (Ježiš mi vraví: „Ďalej nepíš, zopakujem doslovne slová knihy.")*