Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

256. U vinohradníkov. Uzdravenie slepého starca a podobenstvo o nádeji

     18. august 1945
     Keď cez ovocný sad prechádzali niekoľkí vinohradníci ovešaní košmi zlatistého, akoby jantárového hrozna, zbadali apoštolov a spýtali sa ich:
     „Ste pútnici alebo cudzinci?"
     „Sme Galilejčania a putujeme na Karmel," odpovie za všetkých Jakub Zebedejov, ktorý si s priateľmi rybármi naťahuje nohy, aby prekonal posledné driemoty.
     Iškariotský a Matúš sa prebúdzajú v tráve, kam sa natiahli, zato unavení starší ešte spia. Ježiš sa rozpráva s Jánom z Endoru a s Hermastejom, kým Panna Mária a Mária Kleopasova sú nablízku, ale sú ticho.
     Vinohradníci sa pýtajú: „Prichádzate zďaleka?"
     „Poslednú etapu z Cézarey. Ale predtým sme boli v Sykaminume a ešte ďalej. Prichádzame z Kafarnauma."
     „Ó, aká dlhá cesta v tomto ročnom období! Ale prečo ste neprišli do nášho domu? Je tam, vidíte ho? Dali by sme vám chladnú vodu na osvieženie tela a síce dedinské, ale dobré jedlo. Poďte teraz."
     „Práve sme na odchode. Boh nech vám to aj tak oplatí."
     „Karmel neutečie na ohnivom voze ako jeho prorok," povie položartom jeden roľník.
     „Už nepríde nijaký voz z neba, aby uniesol prorokov. Už niet prorokov v Izraeli. Hovorí sa, že Ján je už mŕtvy," povie iný roľník.
     „Mŕtvy? A odkedy?"
     „Tak povedali niektorí, ktorí prišli spoza Jordána. Ctili ste si ho?"
     „Boli sme jeho učeníci."
     „Prečo ste od neho odišli?"
     „Aby sme nasledovali Božieho Baránka, Mesiáša, ktorého on ohlasoval. Ešte je tento prorok v Izraeli, ľudia. A žiadalo by sa omnoho viac než ohnivý voz, aby bol dôstojne dopravený do neba! Neveríte v Mesiáša?"
     „Samozrejme, že veríme! Rozhodli sme sa, že keď dokončíme zber úrody, pôjdeme ho vyhľadať. Vraví sa, že horlivo poslúcha Zákon a chodí do chrámu na predpísané sviatky. Čoskoro pôjdeme na sviatok Stánkov a budeme každý deň v chráme, aby sme ho uvideli. A ak ho nestretneme, pôjdeme ho hľadať, kým ho nenájdeme. Vy ho poznáte. Povedzte nám: Je pravda, že je skoro stále v Kafarnaume? Je pravda, že je vysoký, mladý, bledý, plavovlasý a že má úplne odlišný hlas než všetci ľudia, hlas, ktorý sa dotýka sŕdc, ba že i zvieratá a rastliny ho počujú?"
     „Všetkých sŕdc okrem sŕdc farizejov, Gamul. Tie ešte viac zatvrdli."
     „Tí sú horší ako zvieratá. Sú to diabli, vrátane toho, ktorého meno nosím. Ale povedzte: Je pravda, že je taký a že je taký dobrý, že sa rozpráva s každým, utešuje všetkých, uzdravuje chorých a obracia hriešnikov?"
     „Veríte tomu?"
     „Áno. Ale chceli by sme to vedieť od vás, ktorí ho nasledujete. Ó, keby ste nás zaviedli k nemu!"
     „Ale nemáte vinice, o ktoré sa máte starať?"
     „Máme aj dušu, o ktorú sa máme starať, a tá je viac než vinice. Je v Kafarnaume? Keď sa budeme ponáhľať, za desať dní by sme mohli zájsť tam a aj sa vrátiť..."
     „Ten, ktorého hľadáte, je tam. Odpočíval vo vašom ovocnom sade a teraz sa rozpráva s tým starcom a mladíkom. A vedľa neho je jeho matka a matkina sestra."
     „Ten...! Ó...! Čo urobíme?"
     Ustrnú od úžasu. Idú si oči vyočiť. Celá ich životná sila sa sústredila do zreničiek.
     „Nuž čo? Tak veľmi ste túžili vidieť ho, a teraz sa ani nepohnete? Čo ste sa premenili na soľné stĺpy?" podpichuje Peter.
     „Nie... to je preto, že... Ale Mesiáš je taký jednoduchý?"
     „No a čo by ste chceli, aby bol aký? Aby sedel na žiarivom tróne a bol prikrytý kráľovským plášťom? Mysleli ste si, že bude nový Asuer?"*

*(Asuer, perzský kráľ, o ktorom sa píše v Knihe Ester.)

     „Nie. Ale on, taký svätý... je taký jednoduchý!"
     „Je naozaj jednoduchý, lebo je svätý, človeče. Dobre, urobíme to takto... Učiteľ! Pozhovej, poď sem a urob zázrak. Sú tu ľudia, ktorí ťa hľadajú a keď ťa uvideli, skameneli. Poď im vrátiť pohyb a reč."
     Ježiš sa obráti a s úsmevom vstane. Podíde k vinohradníkom, ktorí naňho hľadia takí ohromení, že sa zdá, akoby boli vystrašení.
     „Pokoj vám. Hľadáte mňa? Tak som tu." A urobí zvyčajné gesto – roztvorí ramená a trochu ich vystrie, ako keby sa chcel dať k dispozícii.
     Vinohradníci skĺznu na kolená a zostanú potichu.
     „Nebojte sa. Povedzte mi, čo chcete."
     Bez slov ponúknu koše plné hrozna.
     Ježiš obdivuje nádherné hrozno a povie: „Ďakujem." Vystrie ruku, vezme si strapec a začne z neho jesť.
     „Ó Bože Najvyšší! On je ako my!" vzdychne ten, ktorého volajú Gamul.
     Nedá sa nezasmiať nad týmto postrehom. Aj Ježiš sa viac usmeje a takmer akoby sa ospravedlňoval, povie: „Som Syn človeka!"
     Ale to gesto prelomilo strnulé nadšenie a Gamul povie: „Neprišiel by si do nášho domu, aspoň do večera? Je nás veľa, lebo sme siedmi bratia s manželkami a deťmi aj so starými, ktorí v pokoji očakávajú smrť."
     „Poďme. Vy zavolajte priateľov a príďte za nami. Matka, poď s Máriou."
     A Ježiš ide za roľníkmi, ktorí vstali zo zeme a kráčajú trochu bokom, aby sa mohli naňho pozerať. Úzky chodník vedie pomedzi kmene stromov poprepletané viničom.
     Čoskoro prídu do domu, vlastne k domom, pretože je to akýsi malý štvorec domov. V strede je spoločný priestranný dvor so studňou, do ktorého sa vchádza z dlhej chodby, ktorá tvorí vestibul. V noci je to určite uzavreté masívnou bránou.
     „Pokoj tomuto domu a tým, čo v ňom bývajú," povie Ježiš, keď vchádza a požehná prítomných. Potom ruku spustí a pohladká peknučkého polonahého chlapčeka, ktorý sa na neho vyjavený pozerá. Je bosý a stojí v košieľke bez rukávov, ktorá sa mu skĺzla z bucľatých ramien, s prštekom v ústach a s kôrkou chleba poliateho olejom v druhej rúčke.
     „To je Dávid, syn môjho mladšieho brata," vysvetľuje Gamul, kým jeden z vinohradníkov vojde dať správu do najbližšieho domu, potom z neho vyjde a vstúpi do ďalšieho a takto ide rad-radom, takže sa ukážu tváre všetkých vekových skupín. Potom sa ľudia stratia, aby sa opäť vrátili, keď sa narýchlo poprezliekali.
     V tieni jedného prečnievajúceho prístrešku, ktorý tieni obrovský figovník, sedí starček s paličkou v rukách. Ani nezodvihne hlavu, akoby ho nič nezaujímalo.
     „To je náš otec," vysvetľuje Gamul. „Jeden zo starých ľudí v dome, lebo aj Jakubova manželka sem priviedla otca, ktorý zostal sám. A potom je tu aj stará matka Lie, najmladšej nevesty. Náš otec je slepý. Vytvorila sa mu na očiach blana. Slnko je na poliach veľmi prudké! Zem vydáva takú horúčavu! Chudák otec! Je veľmi smutný. Ale je veľmi dobrý. Teraz čaká na vnukov, lebo tí sú jeho jedinou radosťou."
     Ježiš zamieri k starcovi. „Boh nech ťa požehná, otče."
     „Nech si ktokoľvek, Boh nech ti odplatí tvoje požehnanie," odpovie starký a dvíha hlavu v smere hlasu.
     „Zlý je tvoj údel, však?" opýta sa Ježiš láskavo a naznačí, aby nepovedali, kto s ním hovorí.
     „Prichádza od Boha po toľkom dobre, ktoré mi preukázal v mojom dlhom živote. Ako som prijal od Boha dobro, musím prijať aj nešťastie so zrakom. Napokon, nie je večné. Skončí sa v lone Abrahámovom."
     „Dobre hovoríš. Horšie by bolo, keby bola slepá duša."
     „Vždy som sa usiloval udržovať v nej zrak."
     „Ako si to robil?"
     „Si mladý, ty, čo hovoríš, tvoj hlas to prezrádza. Nebudeš ako dnešní mladí ľudia, ktorí sú všetci slepí, pretože nemajú nábožnosť, hm? Uvedom si, že je veľké nešťastie neveriť a nekonať to, čo nám Boh povedal. Hovorí ti to starec, chlapče. Ak opustíš Zákon, budeš slepý na zemi i v ďalšom živote. Už nikdy neuvidíš Boha. Pretože raz príde deň, keď nám Mesiáš Vykupiteľ otvorí Božie brány. Ja som už pristarý, aby som sa dožil toho dňa na zemi. Ale uvidím ho z Abrahámovho lona. A preto si na nič nesťažujem. Lebo dúfam, že s touto tmou v očiach si odpykám to, čo som sa dopustil nedobré voči Bohu, a že si ho zaslúžim pre večný život. Ale ty si mladý. Buď verný, synu, aby si tak mohol uvidieť Mesiáša. Pretože čas je blízko. Povedal to Krstiteľ. Ty ho uvidíš. Ale ak budeš mať slepú dušu, budeš ako tí, o ktorých hovorí Izaiáš.* Budeš mať oči, a neuvidíš."