Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

290. Muž s vredmi na očiach. Zástavka pri Prameni ťaviara. Ešte o spomienke duší

     29. september 1945
     Karavána vychádza z veľkého Alexandrovho dvora usporiadaná ako na vojenskú prehliadku. Na jej konci je Ježiš so všetkými svojimi. Ťavy v rytmickom kroku kníšu svoj ťažký náklad a ich hlavy na ohnutom krku akoby sa pri každom kroku vypytovali: „Prečo? Prečo?" V nemom, ale typickom pohybe, ako je aj pohyb holubov, ktoré zasa akoby pri každom kroku na všetko, čo vidia, vraveli: „Áno, áno." Karavána musí prejsť v čistom rannom vzduchu cez mesto. Všetci sú dobre zababušení, lebo je chladno. Cengot tiav, crrr crrr ťaviarov, nárek ťavy, ľútostiacej za leňošením v maštali, oznamujú Gerazanom Ježišov odchod.
     Zvesť sa rozšíri rýchlo ako blesk. Gerazania prichádzajú, aby sa s ním rozlúčili, a prinášajú ovocie a iné potraviny. Pribehne aj nejaký muž s chorým chlapčekom. „Požehnaj ho, aby sa uzdravil. Zmiluj sa!"
     Ježiš zodvihne ruku, požehná ho a povie: „Choď s istotou. Maj vieru."
     Muž odpovie takým dôveryplným 'áno', až sa istá žena spýta: „A môjho muža s vredmi na očiach by si uzdravil?"
     „Uzdravím, ak môžete uveriť."
     „Tak idem po neho. Počkaj ma, Pane." A „odletí" preč ako lastovička.
     Počkať! To sa ľahko povie! Ťavy idú dopredu. Alexander na čele kolóny nevie, o čo sa žiada na konci. Nezostáva iné, ako poslať mužovi odkaz.
     „Utekaj, Marziam. Choď povedať obchodníkovi, aby zastavil prv než vyjdeme za hradby," povie Ježiš.
     A Marziam odbehne ako šíp, aby splnil svoje poslanie. Karavána sa zastaví a obchodník medzitým príde za Ježišom.
     „Čo sa deje?"
     „Zostaň a uvidíš."
     Čoskoro sa vráti žena z Gerazy s manželom s chorými očami. Kdeže vredy! To sú dve otvorené jamy plné hnisu uprostred tváre. Oči sa objavia tam uprostred, zakalené, červené, poloslepé a vytekajú z nich odporné slzy. Len čo si muž zloží tmavý obväz, ktorý mu tlmí svetlo, slzy začnú vytekať silnejšie, lebo svetlo zväčšuje bolesť chorých očí.
     Muž vzdychne: „Zmiluj sa! Tak veľmi trpím!"
     „Aj si veľa hrešil. Na to sa nesťažuješ? Zarmucuje ťa len to, že môžeš stratiť úbohý pohľad na svet? Nevieš nič o Bohu? Večné temnoty ti nenaháňajú strach? Prečo si hrešil?"
     Muž plače a skloní sa bez slov. Manželka tiež plače a vzlyká: „Ja som mu odpustila..."
     „Aj ja mu odpustím, ak sa mi tu zaprisahá, že už neupadne znova do svojho hriechu."
     „Áno, áno! Odpusť mi. Teraz už viem, čo prináša hriech so sebou. Odpusť. Odpusť mi, ako mi odpustila i moja žena. Ty si dobrý."
     „Odpúšťam ti. Choď k tomu potoku, umy si tvár vo vode a vyzdravieš."
     „Studená voda mu to zhorší, Pane," vzdychne žena.
     Ale muž nemyslí na iné, len aby už šiel. Ide tackavo, dokiaľ ho súcitný apoštol Ján nevezme za ruku a vedie ho sám, až kým ho žena neuchopí za druhú ruku. Muž zíde až na kraj ľadovej vody, ktorá žblnkoce pomedzi kamene, skloní sa, vezme vodu do dlaní spojených rúk a umýva si znova a znova tvár. Neprejaví nijakú bolesť. Ba zdá sa, že v tom našiel úľavu.
     Potom s tvárou ešte mokrou, vystúpi na breh a vráti sa k Ježišovi, ktorý sa ho pýta: „No čo? Si uzdravený?"
     „Nie, Pane. Zatiaľ nie. Ale ty si to povedal a ja sa uzdravím."
     „Tak zostaň v svojej nádeji. Zbohom."
     Žena sa zrúti v plači... Je sklamaná. Ježiš dá pokyn obchodníkovi, že môžu ísť. A obchodník, tiež sklamaný, dá pokyn ďalej. Ťavy sa znova vydávajú na pochod a svojím pohybom pripomínajú loďku dvíhajúcu a ponárajúcu provu a rozrážajúcu vodu na vlnách. Vychádzajú von za hradby a idú po širokej prašnej karavánovej ceste tiahnucej sa z juhu na východ.
     Posledná dvojica zo skupiny apoštolov, čiže Ján z Endoru a Šimon Horlivec, prešli asi dvadsať metrov za hradby, keď prenikavý výkrik pretne tiché ovzdušie. Zdá sa, že sa ním zaplní celý svet, opakuje sa stále hlasnejšie a veselšie a zvelebuje: „Ja vidím! Ježiš! Môj požehnaný Ježiš! Ja vidím! Ja vidím! Uveril som! Ja vidím! Ježiš, Ježiš! Požehnaný môj!" A muž s úplne uzdravenou tvárou a s očami opäť krásnymi – dvoma uhlíkmi plnými svetla a života – si razí cestu pomedzi rady apoštolov k Ježišovým nohám a takmer padne pod nohy ťavy obchodníka, ktorému sa ledva podarilo zavrátiť ju od kľačiaceho muža.
     Muž bozkáva Ježišove šaty a opakuje: „Uveril som! Uveril som a vidím! Požehnaný môj!"
     „Vstaň a buď šťastný. A predovšetkým dobrý. Povedz svojej žene, aby dokázala úplne uveriť. Zbohom." A Ježiš sa oslobodí zo zovretia zázračne uzdraveného muža a pokračuje v chôdzi.
     Obchodník si zamyslene pohládza bradu... Napokon sa spýta: „A keby nedokázal vytrvať vo viere po sklamaní z umytia tváre?"
     „Zostal by taký, aký bol."
     „Prečo vyžaduješ takú vieru na vykonanie zázraku?"
     „Pretože viera svedčí o prítomnosti nádeje a lásky k Bohu."
     „A prečo si najprv požadoval ľútosť?"
     „Pretože ľútosť robí z Boha priateľa."
     „Čo by som mal urobiť ja, keď nemám choroby, aby som dosvedčil, že mám vieru?"
     „Prísť k pravde."
     „A mohol by som prísť bez priateľstva s Bohom?"
     „Nemohol by si prísť bez Božej dobroty. Pán dovoľuje, aby ten, kto ho hľadá ešte bez ľútosti, ho našiel; pretože ľútosť vo všeobecnosti prichádza, keď človek vedome alebo len so sotva sa prebúdzajúcim vedomím toho, čo chce jeho duša, spoznáva Boha. Najprv je ako hlupák vedený iba inštinktom. Ty si nikdy necítil potrebu veriť?"
     „Často. Veru, nebol som spokojný s tým, čo mám. Cítil som, že je niečo iné. Silnejšie než peniaze a deti, moje nádeje... Ale nedal som si námahu usilovať sa spoznať to, čo som nevedomky hľadal."
     „Tvoja duša hľadala Boha. Božia dobrota dovolila, aby si našiel Boha. Ľútosť nad tvojou premárnenou minulosťou strávenou ďaleko od Boha ti prinesie Božie priateľstvo."
     „Teda... aby som dostal zázrak vidieť dušou pravdu, mal by som oľutovať minulosť?"
     „Pravdaže. Ľutovať a rozhodnúť sa pre úplnú zmenu života..."
     Muž si znova pohladí bradu a zdá sa, že skúma a počíta chlpy na krku ťavy, tak uprene pozerá. Nechtiac udrie zviera podpätkom a ono považuje úder za povel zrýchliť krok. To aj urobí a odnesie obchodníka na čelo karavány.
     Ježiš ho nezdržiava. Naopak, zastaví sa a nechá prejsť ženy a apoštolov, kým ho nedostihnú Šimon Horlivec a Ján z Endoru. Ježiš sa pridá k nim.
     „O čom sa rozprávate?" opýta sa.
     „Hovorili sme o bezútešnosti, ktorú zakúša ten, kto v nič neverí alebo stratí vieru, ktorú mal. Včera bola Syntycha skutočne skľúčená, aj keď dospela k dokonalej viere," odpovie Horlivec.
     „Povedal som Šimonovi, že ak je bolestné, keď človek prejde od dobra k zlu, človek je zmätený, aj keď prechádza od zla k dobru. V prvom prípade ho mučia výčitky svedomia. V druhom prípade sa... sužuje... Ako niekto, koho vzali do úplne neznámej, cudzej krajiny... Alebo ako preľaknutý človek, biedny a nevzdelaný, ktorý sa zrazu ocitne uprostred kráľovského dvora medzi vzdelanými a vznešenými pánmi. Je to utrpenie... Ja viem... Veľké utrpenie... Človek nemôže uveriť, že je to pravda, že to môže vydržať... že si to môže zaslúžiť... najmä ak má poškvrnenú dušu... akou bola moja..."
     „A teraz, Ján?" opýta sa Ježiš.
     Vyčerpaná a smutná tvár Jána z Endoru sa rozžiari úsmevom, ktorý zmierni jej vychudnutosť. Vraví: „Teraz už nie. Zostáva vďačnosť, ba ona rastie, vďačnosť voči Pánovi, ktorý to chcel. Zostáva spomienka na minulosť a tá ma drží v pokore. Ale je tu istota. Cítim sa udomácnený, už nie ako cudzinec v tom tvojom láskavom svete odpustenia a lásky. Som vyrovnaný, pokojný a šťastný."
     „Považuješ svoju skúsenosť za dobrú?"
     „Áno. Keby ma nebolelo, že som hrešil, lebo tými hriechmi som zarmucoval Boha, povedal by som, že cítim, že moja minulosť bola dobrá. Môže mi veľmi pomôcť posilňovať duše s dobrou vôľou, ale poblúdené, v prvých chvíľach ich novej viery."
     „Šimon, choď povedať chlapcovi, aby toľko neskákal. Večer bude vyčerpaný."
     Šimon pozrie na Ježiša, ale pochopí pravdu, skrývajúcu sa za príkazom. Chápavo sa usmeje a odíde.
     „Teraz, keď sme sami, Ján, vypočuj si moje želanie. Z mnohých dôvodov máš rozhľad úsudku a myslenia, aký nemá nikto z mojich nasledovateľov. A máš aj hlbšie vzdelanie než majú bežní Izraeliti. Preto ťa prosím, aby si mi pomohol..."
     „Ja pomáhať tebe? Ako?"
     „Syntyche. Si veľmi šikovný pedagóg! Marziam sa s tebou učí rýchlo a dobre. Natoľko, že uvažujem vás ponechať spolu niekoľko mesiacov, pretože chcem, aby Marziam mal širšie vedomosti než sú vedomosti malého izraelského sveta. Tebe robí radosť venovať sa mu. Aj mňa teší, keď vás vidím spolu, teba vyučovať a jeho učiť sa; teba mladnúť a jeho dozrievať vo vedomostiach. Ale mal by si sa postarať aj o Syntychu. Je ako stratená sestra. Ty si to povedal: je to akási zmätenosť... Pomôž jej udomácniť sa v mojej atmosfére. Urobíš mi túto láskavosť?"
     „Veď to je pre mňa milosť urobiť to, Pane môj! Nepribližoval som sa k nej, lebo sa mi zdalo, že by som bol prebytočný. Ale ak to chceš... Syntycha číta moje zvitky. Niektoré z nich sú sväté, iné iba vzdelávajúce: knihy z Ríma a z Atén. Vidím, že ich skúma a medituje o nich. Ale nikdy som sa nepodujal pomôcť jej. Ak to chceš..."
     „Áno, chcem to. Chcem, aby ste boli priatelia. Aj ona, ako Marziam a ty, zostanete istý čas v Nazarete. Bude to krásne. Moja matka a ty budete učitelia dvoch duší, ktoré sa otvárajú Bohu. Moja matka, anjelská učiteľka Božej vedy; a ty, skúsený učiteľ ľudských vedomostí, ktoré však teraz môžeš vysvetľovať v nadprirodzenom svetle. Bude to krásne a dobré."
     „Áno, môj požehnaný Pane! Príliš krásne pre úbohého Jána...!" Muž sa usmeje pri myšlienke na nastávajúce dni pokoja pri Márii, v Ježišovom dome...
     Cesta obišla malé vyvýšeniny, ktoré boli hneď za Gerazou, a vinie sa už po úplnej rovine pôvabným krajom v čoraz silnejšej horúčave. Je dobre udržiavaná a ide sa po nej pohodlne. Pokračujú po nej opäť po poludňajšom odpočinku.
     Je už takmer večer, keď počujem po prvýkrát schuti sa zasmiať Syntychu, ktorej Marziam niečo rozprával. Neviem čo, ale rozosmialo to všetky ženy. Vidím, že Grékyňa sa skloní pohladiť chlapca a zľahka ho pobozká na čelo. A na to sa chlapec opäť pustí do skákania, akoby vôbec necítil únavu.
     No unavení sú všetci ostatní a s radosťou prijmú rozhodnutie prenocovať pri Prameni ťaviara. Obchodník vraví: „Vždy tu prenocujem. Trasa z Gerazy do Bosry je príliš dlhá tak pre ľudí, ako i pre zvieratá."
     „Je ľudský tento obchodník," hovoria si medzi sebou apoštoli, porovnávajúc ho s Dorasom...
     Je tu len zopár domov okolo početných studní. Je to istý druh oázy, no nie vo vyprahnutej púšti, pretože tu nie je nijaká vyprahnutosť. No je to oáza na rozsiahlom neobývanom území s poľami a ovocnými záhradami, ktoré sa tiahnu jedno za druhým celé kilometre a ktoré s príchodom októbrového večera vyžarujú rovnakú nostalgiu ako more pri súmraku. A preto vidieť domy, počuť hlasy, plač detí, cítiť vôňu dymiacich komínov a vidieť prvé rozsvietené lampy, to všetko je príjemné ako príchod do vlastného domu.
     Kým sa ťaviari zastavia, aby tu prvýkrát napojili ťavy, apoštoli a ženy idú za Ježišom, ktorý s obchodníkom vchádza do... veľmi predpotopného hostinca, ktorý ich prichýli na noc...
     ... Všetci sa zídu pri širokom ohnisku, ktoré zaberá celú užšiu stenu veľkej zadymenej miestnosti, kde sa najedli a kde budú spať muži. Sluhovia tam už pripravujú ležadlá zo sena nahromadeného na rohožiach. V kozube horí oheň, lebo s večerom prišli vlhkosť a chlad.
     „Len aby sa počasie nezmenilo na dážď," povzdychne si Peter.
     Obchodník ho ubezpečí: „Najprv ešte musí mesiac dorásť do splnu, než nastane zlý čas. Tu býva takto navečer. Ale zajtra budeme mať slnko."
     „To kvôli ženám, vieš? Nie kvôli mne. Ja som rybár a žijem na vode. A uisťujem ťa, že mám radšej vodu než hory a prach."
     Ježiš sa rozpráva so ženami a s obidvoma bratrancami. Počúva ho aj Ján z Endoru a Horlivec. Timon a Hermastej s Matúšom zatiaľ čítajú jeden z Jánových zvitkov a obaja Izraeliti vysvetľujú Hermastejovi state z Biblie, ktoré sú pre neho najťažšie.
     Marziam ich očarený počúva, no s tváričkou, ktorú už zastiera spánok. Mária Alfejova to zbadá a povie: „Chlapec je unavený. Poď, drahý, my pôjdeme spať. Poď, Eliza, aj ty, Salome. Starým a deťom to pristane lepšie v posteli. A urobili by ste dobre, keby ste išli všetci. Ste unavení." Ale okrem starších, s výnimkou Marcely a Jany Chúzovej, sa nikto nepohne.
     Keď po požehnaní odišli, Matúš zamrmle: „Kto by to bol len nedávno povedal o týchto ženách, že budú spať na slame a tak ďaleko od domova!"
     „Nikdy som nespala tak dobre," tvrdí rozhodne Mária z Magdaly. A Marta potvrdí to isté.
     Ale Peter dá za pravdu druhovi: „Matúš má pravdu. A ja sa pýtam a nechápem, prečo vás sem Učiteľ priviedol."
     „Nuž pretože sme učeníčky!"
     „Teda keby išiel... kde sú levy, išli by ste tam?"
     „Ale určite, Šimon Peter! Aký problém prejsť pár krokov! A k tomu ešte v jeho blízkosti!"
     „Tak, je to veru veľa krokov. A pre ženy nezvyknuté na toto..."
     Ale ženy zaprotestujú, takže Peter len pokrčí plecami a zmĺkne.
     Keď Jakub Alfejov zodvihne hlavu, zbadá na Ježišovej tvári taký žiarivý úsmev, že sa ho spýta: „Nechceš nám, len tak medzi nami, povedať pravý účel tejto cesty so ženami a... s malým úžitkom v porovnaní s námahou?"
     „Mohol by si očakávať, že teraz uvidíš ovocie semena zasiateho na poliach, po ktorých sme prechádzali?"
     „Ja nie. To uvidím na jar."
     „Aj ja ti poviem: Uvidíš to vo vhodnom čase."
     Apoštoli nič neodvetia.
     Ozve sa strieborný hlas Panny Márie: „Syn môj, dnes sme medzi sebou hovorili o tom, čo si rozprával v Ramote. A každá z nás mala iné dojmy a úvahy. Mohol by si nám povedať svoj názor? Povedala som, že je lepšie zavolať ťa hneď. Ale ty si sa rozprával s Jánom z Endoru."
     „V skutočnosti som ja podnietila tú otázku. Pretože som úbohá pohanka a nemám žiarivé svetlo vašej viery. Treba mať so mnou súciť," reaguje Syntycha.
     „Ale ja by som chcela mať tvoju dušu, sestra moja!" povie impulzívna Magdaléna. A ako vždy živo reagujúc, objíma Syntychu a jednou rukou si ju pritiahne k sebe.
     Nádherná vo svojej kráse vyzerá, akoby sama osvetľovala biedny príbytok a vložila doň bohatstvo svojho prepychového domu. Grékyňa je v objatí Márie úplne odlišná, no predsa jedinečná osobnosť, ktorá pridáva meditatívnu poznámku k výkriku lásky, ktorý, ako sa zdá, sa neustále uvoľňuje z vášnivej Márie; zatiaľ čo Panna Mária sedí s nežnou tvárou pozdvihnutou k Synovi so zopätými rukami, akoby sa modlila, s prečistým profilom vypínajúcim sa oproti čiernej stene a je trvalou Klaňajúcou sa. Zuzana drieme v tienistom kúte, kým Marta využíva svetlo ohniska, aby pripevnila Marziamovi pracky na šatách, stále vrtká napriek únave a naliehaniu druhých.
     Ježiš povie Syntyche: „Ale nebola to smutná otázka. Počul som ťa smiať sa."
     „Áno, z chlapca, ktorý pohotovo vyriešil otázku a povedal: 'Nechcem sa vrátiť, len keď sa vráti aj Ježiš. Ale ak ty chceš všetko vedieť, choď tam na druhý svet a potom sa vráť povedať nám, ak si spomenieš.'"
     Všetky sa opäť zasmejú a vravia, že Syntycha si pýtala vysvetlenie od Panny Márie na objasnenie nie dobre pochopeného vysvetlenia o spomienke, ktorú si uchovávajú duše a ktorá vysvetľuje určitú možnosť, že pohania majú nejasné spomienky o pravde.
     „Ja som povedala: 'Azda to potvrdzuje teóriu reinkarnácie, v ktorú veria mnohí pohania?' A tvoja matka, Učiteľ, mi vysvetlila, že to, čo hovoríš, je niečo iné. Prosím, môžeš mi vysvetliť aj toto, môj Pane?"
     „Počúvaj. Nesmieš veriť, že skutočnosť, že duše majú spontánne spomienky na pravdu, dokazuje, že žijeme viac životov. Nateraz už poznáš dosť, aby si vedela, ako bol stvorený človek, ako zhrešil a ako bol potrestaný. Bolo ti vysvetlené, ako Boh vložil jedinú dušu do každého živočícha-človeka. Táto duša je stvorená jednotlivo a nikdy sa nepoužije na následné vtelenie. Táto istota by mala zrušiť moje tvrdenie o spomienkach duší. Mala by ho zrušiť pre akúkoľvek inú bytosť okrem človeka, ktorý je obdarený dušou, ktorú stvoril Boh. Živočích si nemôže spomenúť na nič, pretože sa narodí len raz. No človek si môže spomenúť, hoci sa tiež narodil len raz. Spomína si svojou lepšou časťou – dušou. Odkiaľ pochádza duša? Každá duša človeka? Od Boha. Kto je Boh? Najinteligentnejší, najmocnejší, dokonalý Duch. Táto obdivuhodná vec, ktorou je duša, vec, ktorú stvoril Boh, aby dal človeku svoj obraz a podobu ako nepopierateľný znak svojho najsvätejšieho otcovstva, prejavuje schopnosti vlastné tomu, kto ju stvoril. Je teda inteligentná, duchovná, slobodná, nesmrteľná ako Otec, ktorý ju stvoril. Duša* vychádza dokonalá z Božieho úmyslu a v okamihu svojho stvorenia je počas tisíciny okamihu rovnaká ako duša prvého človeka – je to dokonalosť, ktorá pochopí pravdu skrze dar, ktorý dostala zadarmo. V tisícine okamihu. Potom, keď je už sformovaná, je poškodená dedičným hriechom. Aby si to lepšie pochopila, poviem ti, že je to, akoby bol Boh „ťarchavý" s dušou, ktorú tvorí, a že človek pri zrodení je zranený nezmazateľným znakom. Rozumieš mi?"

*(Duša vychádza dokonalá z Božieho úmyslu... Potom, keď je už sformovaná, je poškodená dedičným hriechom. Toto tvrdenie je analogické s iným, ktoré je uvedené vyššie v 275. kapitole: Aspoň chvíľu bola duša úplne dokonalá: keď ju Stvoriteľ stvoril... potom ju znetvoril hriech a zbavil ju jej dokonalosti... Predložený kontext však objasňuje, že nejde o dva momenty, ale o dva akty nasledujúce za sebou „o tisícinu okamihu" v tom istom momente. Druhý akt, v ktorom duša nadobudne škvrnu dedičného hriechu, strácajúc pritom dokonalosť získanú v akte stvorenia, treba stotožniť s vliatím duše, ako sa uvádza na začiatku podobenstva o vytrhnutej látke v 567. kapitole a ako je to vysvetlené v texte „diktátu" z 28. januára 1947, ktorý je uvedený vo zväzku Zošity od roku 1945 do 1950: ... nečistá vec nevyjde z tvorivého úmyslu. Dedičný hriech je v človeku a v deťoch človeka, nie v Bohu. Preto nie tým, že bola stvorená Bohom, ale tým, že sa vtelila do človeka počatého človekom, duša nadobudne dedičstvo dané Adamovým potomkom... Napokon, dva akty (v jedinom momente) stvorenia a vliatia duše mocou Boha sú súčasné s aktom počatia tela mocou človeka, ako čítame v 204. kapitole: [Boh dušu] stvorí jednotlivo vtedy, keď je človek splodený, lepšie povedané, keď je počatý v lone, a vloží ju do toho tela...; a v 550. kapitole: stvorená [duša] jednotlivo pre každého nového človeka, ktorý je počatý. V Diele MV je zárodok (embryo) považovaný za osobu (takže je nazvaný „nevinný" v 381. kapitole), pretože v ňom je už duša (ako sa výslovne uvádza v 444. kapitole). K tejto interpretácii sa vzťahujú poznámky uvedené v 118; 127; 204; 348; 428. kapitole.)

     „Hej. Kým je v myslení Boha, je dokonalá. Táto tvoriaca myšlienka trvá tisícinu okamihu. Potom sa myšlienka stáva skutkom a skutok je podriadený zákonu spôsobeného hriechom."
     „Dobre si odpovedala. Duša sa takto vteľuje do ľudského tela, nesúc so sebou spomienku na bytie Stvoriteľa, to znamená na pravdu, ako tajomný drahokam v tajomstve svojho duchovného bytia. Dieťa sa narodí. Môže sa stať dobrým, veľmi dobrým, ale i zlým. Môže sa stať akýmkoľvek, pretože má slobodnú vôľu. Na jeho 'spomienky' vrhá svetlo anjelské pôsobenie aj temnoty pokušiteľa. Podľa toho, ako človek dychtí po svetle, a teda aj po stále väčšej čnosti, a robí si dušu pánom svojho bytia, zväčšuje sa v nej schopnosť rozpamätať sa, ako keby čnosť stále viac stenčovala stenu položenú medzi dušou a Bohom. A preto čnostní ľudia každej krajiny vnímajú pravdu; nie dokonalým spôsobom – pretože sú otupení protikladnými náukami alebo nevedomosťou prinášajúcou smrť –, ale postačujúcim spôsobom, aby poskytli národom, ku ktorým patria, stránky morálnej formácie. Pochopila si? Si presvedčená?"
     „Áno. Na záver – náboženstvo hrdinsky praktizovaných čností predurčuje dušu k pravému náboženstvu a k poznaniu Boha."
     „Presne tak. A teraz si choď odpočinúť a buď požehnaná. A ty, mamka, tiež, aj vy, sestry a učeníčky. Boží pokoj nech bdie nad vaším odpočinkom."