Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

288. Príhovor k obyvateľom Gerazy a chvála Ježišovej matke

     27. september 1945
     Myslel si, že ho nepoznajú! Keď nasledujúce ráno vytiahne päty z budovy, ktorú používa Alexander, nájde už ľudí, ktorí čakajú na neho. Ježiš je len s apoštolmi. Ženy a učeníci zostali odpočívať v dome. Ľudia ho pozdravia, obklopia a rozprávajú mu, že ho poznajú, lebo o ňom rozprával istý muž, uzdravený od zlých duchov, ktorý však už išiel ďalej s dvoma učeníkmi, prechádzajúcimi tadiaľ pred niekoľkými dňami.
     Ježiš láskavo počúva, čo rozprávajú, a zároveň kráča po meste, často miestami, odkiaľ sa ozýva ozajstný hluk staveniska. Murári, kopáči, kamenári, kováči, tesári, všetci stavajú, vyrovnávajú a zapĺňajú nerovnosti, okresávajú kamene na stavbu hradieb, kujú železo na rôzne účely, pília, hobľujú, z dlhých kmeňov robia koly. Ježiš prechádza okolo a pozerá sa, prejde cez most ponad zurčiacu bystrinu pretekajúcu stredom obce. Domy sú zoradené po jej obidvoch stranách tak, že vytvárajú nábrežie. Potom vystúpi do hornej časti mesta, postavenej na nerovnom teréne, takže juhozápadná strana je vyššia ako severovýchodná, no obe sú vyššie než stred mesta, rozdelený malým potokom.
     Z miesta, kde sa Ježiš zastavil, je pekný výhľad. Pred návštevníkom sa ukáže celé, dosť rozľahlé mesto a za ním z východnej, južnej a západnej strany sa v tvare konskej podkovy vinú mierne zelené pahorky, kým na severe oko spočinie na otvorenej rozľahlej nížine. Na jej horizonte sa ukáže vyvýšenina, taká mierna, že ju ani nemožno nazvať kopcom, celá zlatistá v rannom slnku, ktoré sfarbuje dozlata listy viniča pokrývajúceho zvlnený svah, akoby chcelo zmierniť smútok vädnúcich listov nádherou zlatých tónov.
     Ježiš pozoruje kraj a ľudia z Gerazy naň hľadia. Získa si ich slovami: „Toto mesto je veľmi krásne. Urobte ho krásnym aj spravodlivosťou a svätosťou. Kopce, potôčik i zelenú nížinu vám dal Boh. Rím vám teraz pomáha, aby ste mali domy a pekné stavby. No od vás samých závisí, aby ste dali svojmu mestu meno svätého a spravodlivého mesta.
     Mesto je také, akým ho urobia obyvatelia. Lebo mesto je časť spoločnosti uzavretá vnútri hradieb, ale mesto robia mestom jeho obyvatelia. Mesto samo osebe nehreší. Nemôže hrešiť potôčik, most, domy, veže. Ony sú hmota, nie duše. No hrešiť môžu tí, ktorí sú uzavretí v mestských hradbách, v domoch, v obchodoch, chodia po meste a kúpu sa v potoku. O neznášanlivom a krutom meste sa hovorí: 'To je veľmi zlé mesto.' Ale nehovorí sa to správne. Nie mesto, ale obyvatelia sú zlí. Títo jednotlivci, ktorí, keď sa spoja, sa stanú jednou mnohonásobnou vecou, a tiež aj jedinou vecou, nazvanou 'mesto'. Teraz počúvajte. Ak v jednom meste desaťtisíc ľudí je dobrých a len tisíc nie je dobrých, môže sa povedať, že to mesto je zlé? Nemôže sa to povedať. Podobne, ak v jednom desaťtisícovom meste existuje veľa strán a každý sa usiluje podporovať svoju, možno ešte povedať, že to mesto je jednotné? Nemožno. A myslíte si, že to mesto bude prosperovať? Nie, nebude.
     Vy, Gerazania, ste teraz všetci zjednotení v úmysle urobiť z vášho mesta veľkú vec. A podarí sa vám to, lebo všetci chcete to isté a navzájom sa pretekáte, aby ste dosiahli tento cieľ. Ale keby zajtra medzi vami vznikli protichodné strany a niekto by povedal: 'Nie, je lepšie, ak sa bude mesto rozširovať na západ,' a iný: 'Vôbec nie. Pôjdeme na sever, kde je nížina,' a tretí: 'Ani tam, ani onam; všetci chceme zostať len v centre, pri rieke,' čo by sa stalo? Došlo by k zastaveniu začatých prác. Ten, kto požičal kapitál, by ho stiahol, kto mal v úmysle usadiť sa tam, odišiel by do iného mesta, kde sú svornejší obyvatelia, a to, čo už bolo postavené, by podľahlo skaze, lebo by to bolo vystavené nečasu a pre hádky občanov by sa to nedokončilo. Je to tak, či nie? Hovoríte, že je to tak, a dobre hovoríte. Teda vyžaduje sa svornosť medzi obyvateľmi pre dobro mesta a v dôsledku toho i pre dobro jeho občanov, lebo dobro spoločnosti je blahobytom pre tých, ktorí ju tvoria.
     Ale nie je len spoločnosť, ktorú máte na mysli vy, spoločnosť občanov, krajanov či malá a drahá spoločnosť rodiny. Jestvuje rozsiahlejšia spoločnosť, nekonečná: spoločnosť duší.
     My všetci, čo žijeme, máme dušu. Duša neumiera s telom, ale prežíva ho vo večnosti. Zámerom Boha Stvoriteľa, ktorý dal človeku dušu, bolo, aby sa všetky duše ľudí opäť zhromaždili na jednom mieste, v nebi, aby vytvorili nebeské kráľovstvo, ktorého vládcom je Boh a ktorého blaženými poddanými by boli ľudia po svätom živote a po spokojnom usnutí. Satan prišiel rozdeľovať a vyvolávať zmätok, ničiť a trápiť Boha i duchov. A vložil hriech do sŕdc a s ním priniesol smrť telu na konci jeho existencie, dúfajúc, že prinesie smrť aj duchom. Smrť ducha je zatratenie, ktoré je ešte existencia. Ale existencia zbavená toho, čo je pravý život a večná radosť, teda zbavená blaženého videnia Boha a jeho večného vlastnenia vo večnom svetle. A ľudstvo sa v svojich túžbach rozdelilo ako mesto rozdelené protikladnými stranami. A keď takto urobilo, dospelo do skazy.
     Na inom mieste* som povedal tomu, kto ma obviňoval, že vyháňam diablov pomocou Belzebula: 'Každé kráľovstvo rozdelené vo svojom vnútri zanikne.' Ozaj, keby Satan vyháňal sám seba, on i jeho temné kráľovstvo by sa zničilo.