Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

231. V Kafarnaume hovorí Marta s Ježišom o kríze, ktorá trápi Máriu z Magdaly

     27. júl 1945
     Rozhorúčený a celkom zaprášený Ježiš vstupuje s Petrom a Jánom do domu v Kafarnaume.
     Len čo vkročil do záhrady a zamieril do kuchyne, už ho pán domu dôverne zavolal a vraví mu: „Ježiš, opäť prišla tá dáma, o ktorej som ti hovoril v Betsaide. Znova ťa hľadá. Povedal som jej, aby na teba počkala, a zaviedol som ju hore, do hornej izby."
     „Ďakujem ti, Tomáš, hneď tam idem. Ak prídu ostatní, zdrž ich tu." Ježiš vystúpi svižne po schodoch, ani si nevyzlečie plášť.
     Na terase, kam vyúsťuje schodište, stojí Marcela, Martina slúžka. „Ó, Učiteľ náš! Moja pani je vnútri. Už toľko dní ťa čaká!" povie žena a pokľakne, aby si uctila Ježiša.
     „Myslel som si to. Hneď idem za ňou. Boh nech ťa požehná, Marcela."
     Ježiš odhrnie záves, ktorý chráni pred prudkým svetlom, čo ešte stále rozpaľuje vzduch, hoci už slnko zapadá. Zdá sa, akoby odraz obrovského červeného ohňa zapaľoval biele domy Kafarnauma. V izbe pri okne sedí Marta, celá zahalená a zavinutá do plášťa. Azda sa pozerá na breh jazera, do ktorého sa ponára výbežok zalesneného vŕška. Možno je zahľadená do svojich myšlienok. Isto je veľmi zamyslená, až tak, že ani nepočuje tichý krok prichádzajúceho Ježiša. A keď k nej prehovorí, strhne sa.
     „Ó, Učiteľ!" zvolá, skĺzne na kolená a vystrie ruky, akoby prosila o pomoc. Potom sa skloní, až sa čelom dotkne podlahy a – rozplače sa.
     „Ale prečo? Tak vstaň! Prečo tento veľký plač? Chceš mi povedať o nejakom nešťastí? Áno? A akom? Bol som v Betánii, vieš o tom? Vieš? A tam som dostal dobré správy. A ty teraz plačeš... Čo sa prihodilo?" A prinúti ju, aby vstala a posadila sa na stoličku pri stene. On si sadne oproti nej. „No tak, odlož si závoj a plášť, ako to robím ja. Veď sa pod ním udusíš. A tiež by som rád videl tvár tejto nespokojnej Marty, aby som rozohnal všetky chmáry, ktoré ju zatemňujú."
     Marta poslúchne, stále ešte roniac slzy, a odhalí si sčervenanú tvár s opuchnutými očami.
     „Nože? Pomôžem ti. Mária ťa poslala, aby si ma zavolala. Veľa plakala, chcela sa dozvedieť veľa o mne. A ty si si myslela, že to je asi dobré znamenie, až také, že si chcela, aby som vykonal zázrak. A prišiel som. A teraz...?"
     „Teraz už nič, Učiteľ! Zmýlila som sa. Príliš živá nádej mi dáva vidieť to, čo nie je... Zavolala som ťa pre nič... Mária je horšia než predtým... Nie! Čo to hovorím! Ohováram, klamem. Nie je horšia, lebo už nechce mať okolo seba mužov. Je iná, ale ešte stále veľmi zlá. Zdá sa mi, že sa zbláznila... Už jej nerozumiem. Predtým som ju aspoň chápala. Ale teraz! Kto ju ešte môže pochopiť?" A Marta sa žalostne rozplače.
     „No tak, upokoj sa a povedz mi, čo robí. Prečo je zlá? Už teda nechce mať mužov okolo seba. Predpokladám preto, že žije utiahnutá v dome. Je to tak? Dobre, to je veľmi dobre. Chcela ťa mať nablízku, ako keby chcela byť chránená pred pokušením – to sú tvoje slová – a vyhýbať sa pokušeniu tým, že si zablokovala hriešne vzťahy alebo aj to, čo by mohlo viesť k hriešnym vzťahom. A to je znakom dobrej vôle."
     „Učiteľ, vravíš, že je to dobré? Naozaj si myslíš, že je to tak?"
     „Ale určite. V čom sa ti teda vidí, že je zlá? Rozprávaj mi, čo robí..."
     „Dobre." Marta trochu povzbudená Ježišovou istotou rozpráva už pokojnejšie. „Pozri. Mária odvtedy, ako som k nej prišla, už nevyšla z domu ani zo záhrady ani na jazero na loďke. Jej pestúnka mi povedala, že už aj predtým takmer nevychádzala z domu. Zdá sa, že sa začala meniť po Veľkej noci. Ale pred mojím príchodom ju ešte prichádzali navštevovať nejakí ľudia a nie vždy ich odmietla. Niekedy dala príkaz, aby nikoho nevpustili a vyzeralo to ako trvalý príkaz. No potom to dospelo tak ďaleko, že zachvátená nespravodlivým hnevom zbila služobníctvo, keď počula hlasy návštevníkov, pribehla do vestibulu a zistila, že už odišli. Odkedy som prišla ja, už to neurobila. Prvú noc mi povedala – a práve preto som tak veľmi dúfala: 'Drž ma, hoci ma aj priviaž, len mi nedovoľ odísť, nedovoľ, aby som videla iných ľudí okrem teba a pestúnky. Lebo som chorá a chcem sa uzdraviť. Ale tí, čo prichádzajú ku mne alebo chcú, aby som k nim chodila ja, sú ako močiar, ktorý spôsobuje horúčku. Len mi zhoršujú chorobu. Zdanlivo sú však takí pekní, rozkvitnutí a plní piesní, s takým vábivým ovocím, že neviem odolať, lebo som nešťastnica, áno, som nešťastnica. Tvoja sestra je slaboch, Marta. A sú takí, ktorí ťažia z jej slabosti a navádzajú ju, aby robila nehanebné veci, s ktorými však istá časť mojej bytosti nesúhlasí. Tá jediná časť, čo mi ešte zostala z mamky, z mojej chuderky mamky...' A Mária veľmi plakala.
     A ja som to robila. Láskavo – v čase, keď bola rozumnejšia, a pevne v čase, keď vyzerala ako šelma v klietke. Voči mne sa nikdy nevzbúrila. Naopak, keď prešli chvíle najväčšieho pokušenia, prišla sa vyplakať k mojim nohám, hlavu si položila do môjho lona a povedala mi: 'Odpusť mi, odpusť mi!' A keď som sa jej spýtala: 'Ale čo, sestra? Ty si mi nespôsobila bolesť,' odpovedala mi: 'Lebo pred chvíľou alebo včera večer, keď si mi povedala: »Nepôjdeš preč odtiaľto,« v srdci som ťa nenávidela, zlorečila ti a želala smrť.' Nie je na poľutovanie, Pane? Azda sa zbláznila? Zošalela zo svojich nerestí? Myslím si, že nejaký milenec jej dal dáky opojný nápoj, aby si z nej urobil otrokyňu v zmyselnosti, a to jej udrelo na mozog..."
     „Nie. Nijaký opojný nápoj. Nijaké šialenstvo. Je to niečo iné. Ale pokračuj."
     „Ako som povedala, voči mne je úctivá. Ani k sluhom sa už nesprávala zle. Ale po prvom večere sa už na teba nepýtala. Ba keď som ja o tom začala, zvrtla rozhovor. Ale potom prestála celé hodiny na skale, kde je vyhliadka, a pozerala sa na jazero, až ju muselo oslepovať. A pri každej loďke, ktorú videla plávať okolo, sa ma spýtala: 'Myslíš, že je to loďka galilejských rybárov?' Nikdy nevysloví tvoje meno ani mená apoštolov, ale viem, že myslí na nich a na teba v Petrovej loďke. To, že myslí na teba, badám aj z toho, že občas večer, keď sa prechádzame po záhrade alebo čakáme na čas odpočinku, ja pri svojich výšivkách a ona so zloženými rukami, mi vraví: 'Takto sa teda má žiť podľa učenia, ktoré nasleduješ?' Niekedy sa rozplače, inokedy sa zasmeje sarkastickým smiechom ako blázon alebo ako diabol.
     Občas si rozpustí vlasy, vždy tak nádherne vyčesané, upletie si z nich dva vrkoče, oblečie si niektoré moje šaty a postaví sa predo mňa s vrkočmi padajúcimi na plecia alebo prehodenými dopredu. Cudná v šatách bez výstrihu, zmenená nimi, vrkočmi i výrazom tváre na mladú dievčinu a povie: 'Takouto by sa teda mala stať Mária?' Aj vtedy sa občas rozplače a bozkáva si svoje nádherné vrkoče, hrubé ako rameno a dlhé až po kolená, všetko to živé zlato, ktoré bolo pýchou mojej matky. Niekedy zasa urobí tú hroznú grimasu alebo mi povie: 'Len sa pozri, urobím to radšej takto a zmiznem.' A okrúti si vrkoče okolo krku a stiahne si ich tak, až ofialovie, akoby sa chcela zaškrtiť. Inokedy, pochopiteľne, keď silnejšie cíti svoje... svoje telo, sa ľutuje alebo si ubližuje. Našla som ju, ako sa zúrivo bila po prsiach, po lone, škrabala si tvár, tĺkla hlavou o stenu... A keď som sa jej opýtala: 'Prečo to robíš?', obrátila sa ku mne zmätená, zúrivá a povedala: 'Aby som sa zničila, seba, svoje útroby i hlavu. Škodlivé a prekliate veci treba zničiť. Ničím sa.'
     A ak jej hovorím o Božom milosrdenstve, o tebe – lebo ja jej aj tak hovorím o tebe, ako keby ona bola najvernejšou tvojou učeníčkou, a prisahám ti, že občas cítim hrôzu rozprávať o tebe pred ňou –, odpovie mi: 'Pre mňa nemôže byť milosrdenstvo. Prekročila som mieru.' Vtedy ju zachváti zúrivé zúfalstvo a kričí a bije sa do krvi: 'Ale prečo? Prečo ma mučí tá obluda? Čo mi nedá pokoja, čo ma vábi na zlo spevom a potom k nemu pripojí zlorečiace hlasy otca, mamky, vás, lebo aj ty i Lazár mi zlorečíte, zlorečí mi aj Izrael, a prináša mi ich, aby som zošalela...'
     Ja jej vtedy odpoviem takto: 'Prečo myslíš na Izrael, stále len na národ, a nie na Boha? Ale keďže predtým si nemyslela na to, že všetko pošliapeš, mysli teraz na to, aby si všetko prekonala, a neznepokojuj sa takými vecami. Ale mysli na Boha, otca a matku. A oni ti nebudú zlorečiť, ak zmeníš život, ale otvoria ti náruč...' A ona ma počúva, zamyslená, prekvapená, akoby som rozprávala neskutočnú rozprávku, a potom plače... Ale neodpovie. Niekedy zase rozkáže služobníctvu priniesť víno a omamné jedlá a konzumuje tie neprirodzené pokrmy a vysvetľuje: 'Aby som zabudla.'
     Teraz, odkedy vie, že si pri jazere, vraví mi vždy, keď ma vidí prichádzať: 'Niekedy prídem aj ja.' A smeje sa tým smiechom, ktorým uráža seba samu, a potom zakončí: 'Takto aspoň Boží zrak padne aj na hnoj.' Ale ja nechcem, aby prišla. A vtedy odkladám príchod, až kým ona premožená hnevom, vínom, plačom, tým všetkým vyčerpaná nezaspí. Aj dnes som takto utiekla, aby som sa vrátila v noci, prv než sa prebudí. Taký mám život... a už nedúfam..." A plač, už nebrzdený úsilím povedať všetko po poriadku, je ešte silnejší než predtým.
     „Pamätáš si, Marta, čo som ti raz povedal? 'Mária je chorá.' Nechcela si tomu veriť. Teraz to vidíš. Hovoríš, že sa zbláznila. Ona sama sa považuje za chorú na hriešne horúčky. Ja vravím, že je chorá pre posadnutosť diablom. A to je vždy choroba. A táto nevyváženosť, zúrivosť, plač a zármutok, ako aj túžba po mne sú fázy jej choroby, ktorá prekonáva najťažšie krízy, keď sa blíži k uzdraveniu. Dobre robíš, že si k nej láskavá. Dobre robíš, že si trpezlivá. Dobre robíš, že s ňou hovoríš o mne. Neboj sa vyslovovať moje meno pred ňou. Úbohá duša mojej Márie! Aj ona predsa vyšla od Otca Stvoriteľa a neodlišuje sa od ostatných duší, od tvojej, od Lazárovej, od duší apoštolov a učeníkov. Aj ona je zahrnutá a predvídaná medzi dušami, pre ktoré som sa stal telom, ich Vykupiteľom. Naopak, prišiel som pre ňu viac než pre teba, Lazára, apoštolov a učeníkov. Úbohá, drahá trpiaca duša mojej Márie! Mojej Márie otrávenej siedmimi jedmi okrem dedičného jedu prvých rodičov! Duša mojej uväznenej Márie! Ale nechaj ju prísť ku mne! Nechaj, aby dýchala môj dych, aby počula môj hlas, aby sa stretla s mojím pohľadom...! Ona hovorí o sebe ako o hnoji... Ó, drahá chudera, v ktorej je zo siedmich diablov najslabší diabol pýchy! Ale iba preto sa spasí!"
     „Ale ak vyjde von a stretne niekoho, kto ju znovu stiahne do nerestí? Ona sama sa toho obáva..."
     „A stále sa toho bude báť, teraz, keď začína cítiť odpor k neresti. Ale neboj sa. Keď duša už túži po tom, aby prišla k Dobru, a zdržiava ju od toho iba diabolský nepriateľ, ktorý vie, že stráca korisť, a zdržiava ju osobný nepriateľ vlastného 'ja', ktorý uvažuje ešte ľudsky a i seba samého posudzuje ľudsky, pripisujúc svoj úsudok Bohu, aby zabránil duchu ovládnuť ľudské ja, vtedy tá duša je už silná voči útokom neresti a nerestných ľudí. Našla Polárku a už sa neodchýli.
     A nepovedz jej ani: 'Nemyslela si na Boha, a teraz myslíš na Izrael?' Je v tom zahrnutá výčitka. Nerob to. Ona vyšla z ohňa. Je sama rana. Dotýkaj sa jej len zľahka a s balzamom láskavosti, odpustenia, nádeje...
     Nechaj ju prísť slobodne. Ba máš jej povedať, kedy plánuješ ty prísť, ale nepovedz jej: 'Poď so mnou.' Ba ak zistíš, že príde, vtedy ty nepríď. Vráť sa. Počkaj ju doma. Príde k tebe zlomená milosrdenstvom. Lebo jej musím odobrať ničomnú silu, ktorá ju teraz drží, a niekoľko hodín bude akoby omdlela, ako človek, ktorému lekár vybral kosti. Bude omámená. Ale potom jej bude lepšie.
     Bude veľmi potrebovať láskavosť a ticho. Pomáhaj jej, akoby si bola jej druhým anjelom strážcom – bez toho, aby si sa nechala počuť. A ak ju uvidíš plakať, nechaj ju vyplakať sa. A ak ju počuješ, ako si kladie otázky, nech si ich kladie. A ak ju uvidíš usmievať sa a potom zvážnieť a potom sa opäť usmievať zmeneným úsmevom, zmeneným pohľadom a tvárou, nevypytuj sa jej, nevystav ju ostychu. Teraz pri výstupe trpí viac, ako keď klesala. A musí konať sama od seba, tak ako konala sama od seba, keď klesala. Vtedy nezniesla vaše pohľady na svoje poklesky, lebo vo vašich očiach bola výčitka. Ale teraz nemôže zniesť váš pohľad vo svojej hanbe, ktorá sa v nej konečne prebudila. Vtedy bola silná, lebo jej pánom, ktorého mala v sebe, bol Satan a zlá sila, čo ju ovládala, a preto mohla vyzývať svet. A predsa nezniesla, aby ste sa pozerali na jej hriechy. Teraz už Satan nie je jej pánom. Je v nej ešte hosťom, ale Máriina vôľa ho už drží pod krkom. A ešte nemá mňa. Preto je veľmi slabá. Neznesie ani pohladenie tvojich sesterských očí pri svojej spovedi u svojho Spasiteľa. Všetka jej energia sa zameriava a spotrebúva na to, že drží sedemnásobného diabla pod krkom. Pre všetko ostatné je bezbranná, nahá. Ale ja ju znovu zaodejem a posilním. Choď v pokoji, Marta. Zajtra jej taktne povedz, že budem hovoriť pri potôčiku vytekajúcom z fontány, tu v Kafarnaume, po zotmení. Choď v pokoji! Choď v pokoji! Žehnám ťa."
     Marta je stále v rozpakoch. „Neupadni do nevery, Marta," vraví jej Ježiš, ktorý ju pozoruje.
     „Nie, Pane. Ale myslím... Ó! Daj mi niečo, čo by som mohla dať Márii, aby som jej dodala trocha sily... Tak veľmi trpí... a ja sa veľmi bojím, že sa jej nepodarí zvíťaziť nad diablom!"
     „Si ako dieťa! Mária má mňa a teba. Môže sa jej to nepodariť? Ale poď a vezmi si. Daj mi túto ruku, ktorá nikdy nezhrešila, ktorá vedela byť nežná, milosrdná, činorodá, zbožná. Vždy konala skutky lásky a modlitby. Nikdy sa neoddala leňošeniu. Nikdy sa neskazila. Pozri, vezmem ju do svojich rúk, aby bola ešte svätejšia. Zodvihni ju proti diablovi a on to neznesie. A vezmi si môj opasok. Nikdy ho neodlož. A vždy, keď sa naň pozrieš, povedz si v duchu: 'Silnejšia ako tento Ježišov opasok je Ježišova moc a s ňou človek zvíťazí nad všetkým – nad diablami i obludami. Nesmiem sa báť.' Teraz si už spokojná? Môj pokoj nech je s tebou. Choď pokojná."
     Marta sa pokloní a odchádza. Ježiš sa usmieva, keď vidí, ako nasadá do voza, ktorý Marcela privolala k bráne, a odchádza do Magdaly.