Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

247. Panna Mária poúča Magdalénu o mentálnej modlitbe

     8. august 1945
     „Kde si urobíme zastávku, Pane môj?" opýta sa Jakub Zebedejov, kým prechádzajú cez úžľabinu medzi dvoma kopcami, obrábanými a zelenými od úpätia až po vrchol.
     „V Betleheme v Galilei. Ale cez veľkú horúčavu sa zastavíme na vrchu, čo sa vypína nad Meralou. Takže tvoj brat bude opäť blažený, keď uvidí more." Ježiš sa usmeje. Potom pokračuje: „My muži by sme mohli prejsť väčší kus cesty, ale idú s nami učeníčky, ktoré sa síce nikdy nesťažujú, ale nemôžeme ich priveľmi unaviť."
     „Nikdy sa nesťažujú. To je pravda. My sa skôr posťažujeme," pripustí Bartolomej.
     „A pritom sú menej zvyknuté na taký život ako my...," povie Peter.
     „Možno práve preto to robia rady," povie Tomáš.
     „Nie, Tomáš. Robia to rady z lásky. Ver, že moja matka ani ostatné domáce gazdinky, ako Mária Alfejova, Salome a Zuzana, neopúšťajú rady svoj dom, aby chodili po cestách sveta a medzi ľudí. A Marta aj Jana, keď prídu, nezvyknuté na námahu, by to nerobili rady, keby ich k tomu nepoháňala láska. Pokiaľ ide o Máriu z Magdaly, iba silná láska jej môže dať silu podstúpiť tieto útrapy," povie Ježiš.
     „Prečo si jej ich teda prikázal znášať, keď vieš, že sú to útrapy?" opýta sa Iškariotský. „Nie je to dobré ani pre ňu, ani pre nás."
     „Pre nič iné, len aby jasne ukázala svoju premenu, o ktorej nemožno pochybovať. Iba to mohlo presvedčiť svet. Mária chce o tom presvedčiť svet. Jej rozchod s minulosťou sa dovŕšil. Je úplný."
     „To sa ešte uvidí. Zatiaľ je skoro o tom hovoriť. Keď si človek zvykne na istý druh života, ťažko ho úplne zanechá. Priateľstvá a clivota nás opäť k nemu privedú," povie Iškariotský.
     „Tebe sa teda cnie za predchádzajúcim životom?" opýta sa Matúš.
     „Mne... nie. To hovorím len tak. Ja som ja, muž a milujem Učiteľa a... Skrátka, mám v sebe prvky, ktoré mi pomáhajú odolávať v tomto smere. Ale ona je žena, a aká žena! A potom, aj keby bola naozaj pevne rozhodnutá, nie je veľmi vhodné, že ju tu máme. Keby sme sa stretli s učiteľmi, kňazmi alebo s významnými farizejmi, verte, že ich komentáre by neboli príjemné. Keď si na to pomyslím, už vopred sa červenám."
     „Neprotireč si, Judáš. Ak si skutočne strhol mosty za minulosťou, ako nám hovoríš, prečo ťa tak veľmi trápi, že jedna úbohá duša ide s nami, aby dovŕšila svoju premenu v dobre?"
     „Z lásky, Učiteľ. Ja tiež robím všetko z lásky. Z lásky k tebe."
     „Potom sa zdokonaľ v tej svojej láske. Aby láska bola skutočnou láskou, nesmie byť nikdy výlučná. Ak niekto vie milovať len jedného človeka a nevie milovať nikoho iného, hoci tých druhých miluje človek, ktorého on miluje, ukazuje, že nemá pravú lásku. Dokonalá láska miluje, s príslušným odstupňovaním, celé ľudstvo. A tiež živočíchy i rastliny, hviezdy a vody, lebo všetko vidí v Bohu. Miluje Boha, ako sa patrí, a miluje všetko v Bohu. Uvedom si, že výlučná láska je často sebectvo. Snaž sa preto dosiahnuť, aby si z lásky miloval aj ostatných."
     „Áno, Učiteľ."
     Predmet diskusie medzitým kráča s ostatnými ženami popri Márii bez toho, aby vedel, že je príčinou toľkých slov.
     Vojdú do mestečka Jafia, prejdú cezeň a vyjdú bez toho, aby niekto z obyvateľov prejavil túžbu ísť za Učiteľom alebo ho zadržal. Apoštoli sú znepokojení touto ľahostajnosťou, pokračujú v ceste a Ježiš sa usiluje uspokojiť ich.
     Údolie pokračuje na západ a na jeho konci sa ukáže ďalšia dedina, učupená na úpätí iného vrchu. Aj táto dedina, ako počujem, nazývaná Merala, je ľahostajná. Iba deti podídu k apoštolom, kým naberajú vodu z čistej fontány stojacej vedľa jedného domu. Ježiš ich pohladká, vypytuje sa, ako sa volajú, a deti sa zasa pýtajú na jeho meno a kto je, kam ide a čo robí. Príde k nim aj poloslepý žobrák, starý, zhrbený a vystrie ruku pre almužnu, ktorú aj skutočne dostane.
     Pochod sa začína výstupom na kopec uzatvárajúci údolie, kam sa vlievajú vody jeho potôčikov, teraz vysušených na pramienky vody či niekde len na samé kamene vyprahnuté od slnka. Ale cesta je dobrá, vedie pomedzi háje, najprv olivové, potom pomedzi iné stromy, ktorých konáre sa splietajú a vytvárajú ponad cestu zelený tunel.
     Prichádzajú na vrchol, ovenčený šumiacim, ak sa nemýlim, jaseňovým lesom. Tam si posadajú odpočinúť si a zajesť. A s jedlom a odpočinkom sa pokochajú aj výhľadom, lebo panoráma je prekrásna. Reťaz Karmelu je naľavo a tam, kde sa končí táto prekrásna reťaz zelene, v ktorej sú zastúpené všetky najkrajšie zelené odtiene, sa trblieta more, otvorené, bezhraničné, rozprestierajúce sa na sever ako kus látky zvlnenej jemnými vlnkami. More obmýva brehy, ktoré z úpätia predhoria, vytvoreného krajným výbežkom Karmelu, vystupujú smerom k Ptolemaide a k ďalším mestám, až kým sa nestratia v jemnej hmle nad Sýrofeníciou. Južne od predhoria Karmelu more nevidno, lebo pohľad naň zacláňa horská reťaz, ktorá je vyššia než kopec, na ktorom sme.*