Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

289. Sobota v Geraze. Marziamova zábava a Syntychin problém o spáse pohanov

     28. september 1945
     Hodiny dňa, keď človek nevie, čo robiť, sú dlhé. A skutočne tí, čo sú s Ježišom, nevedia, čo robiť v tú sobotu v obci, kde nemajú známych, v dome, kde ich oddeľuje rôznosť jazykov a zvykov, ako keby ich už samotné židovské predsudky nestačili držať bokom od pohoničov karavány a sluhov Alexandra Misacha. Preto mnohí zostali v posteli alebo driemu na slnku, ktoré zohrieva priestranný štvorcový dvor domu. Dvor je naozaj prispôsobený na príchod karaván, s nádržami a s kruhmi upevnenými na stenách alebo na stĺpoch jednoduchých arkád, ktoré sa tiahnu pozdĺž štyroch strán, s početnými stajňami, senníkmi a stohmi slamy po troch stranách. Ženy sú zavreté vo svojich izbách. Nevidím ani jednu.
     Marziam nachádza zábavu aj na uzavretom dvore. Pozoruje prácu paholkov, ktorí čistia česákmi muly, vymieňajú podstielku, kontrolujú kopytá či pribíjajú uvoľnené podkovy. Alebo – čo je preňho ešte zaujímavejšie, lebo je to niečo nové – celý očarený pozoruje, ako ťaviari zaobchádzajú s ťavami, keď už dnes pripravujú náklad úmerný a vyvážený pre každé jednotlivé zviera. Ako nechajú zviera kľaknúť a vstať, aby ho mohli naložiť alebo zložiť a ako ho potom odmenia hrsťou suchých strukovín, zdá sa mi, že bôbov a aj bobúľ chlebovníka, ktoré aj ľudia s chuťou prežúvajú.
     Marziam je skutočne vo vytržení a obzerá sa dookola, aby sa mal s kým podeliť o svoj úžas. No je sklamaný, lebo dospelí sa nezaujímajú o ťavy. Buď sa medzi sebou rozprávajú, alebo driemu. Ide za Petrom, ktorý slastne spí s hlavou uloženou na mäkkom sene, a potiahne ho za rukáv.
     Peter pootvorí oči a spýta sa: „Čo je? Kto ma volá?"
     „Ja. Poď sa pozrieť na ťavy."
     „Nechaj ma spať. Už som ich toľké videl... Škaredé zvieratá."
     Chlapec ide za Matúšom, ktorý si kontroluje účty, pretože pri tejto ceste je on pokladník: „Vieš, bol som pri ťavách. A vieš, že žerú ako ovce? A kľakajú si ako ľudia a vyzerajú ako loďky, keď sa kolíšu hore-dolu. Videl si ich?"
     Matúš, ktorý sa pre vyrušenie pomýlil, odpovie sucho: „Áno." A vráti sa k svojim peniazom. Ďalšie sklamanie...
     Marziam sa poobzerá dookola... Aha, tam sa rozprávajú Šimon Horlivec a Júda Tadeáš...
     „Aké krásne ťavy! A aké sú poslušné! Nakladali a skladali z nich a ony si sadli na zem, aby sa ľudia nenamáhali. Potom žrali svätojánsky chlieb. Aj ľudia ho jedli. Mne by chutil... Ale neviem, ako im to povedať. Poď ty..." A chytí Šimona za ruku.
     Šimon, zahĺbený v pokojnom rozhovore s Tadeášom, odpovie roztržito: „Áno, drahý... Choď, choď a dávaj pozor, aby ti neublížili."
     Marziam naň prekvapene pozrie... Šimon neodpovedal k veci. Takmer sa rozplače. Odíde celý nešťastný a oprie sa o stĺp...
     Ježiš vyjde z vnútra a zbadá ho takého osamoteného a zamračeného. Ide za ním a položí mu ruku na hlavu. „Čo robíš úplne sám a smutný?"
     „Nikto ma nepočúva..."
     „Čo si chcel od nich?"
     „Nič... Hovoril som o ťavách... Sú krásne... páčia sa mi. Tam hore musí byť ako na loďke... a žerú svätojánsky chlieb, aj ľudia ho jedia..."
     „A ty by si chcel ísť tam hore a ochutnať svätojánsky chlieb. Poď, ideme k ťavám." Ježiš ho vezme za ruku a odíde s uspokojeným chlapcom na koniec veľkého dvora.
     Zamieri priamo k jednému ťaviarovi a s úsmevom ho pozdraví. Ten sa ukloní a ďalej prezerá svoje zviera, ktorému upravuje ohlávku a priťahuje uzdu.
     „Muž, rozumieš mi?"
     „Áno, Pane. Dvadsať rokov poznať vy."
     „Tento chlapec má veľkú túžbu – sadnúť si na ťavu... A malú – ochutnať svätojánsky chlieb." A Ježiš sa usmeje ešte viac.
     „Tvoj syn?"
     „Ja nemám deti. Nemám ženu."
     „Ty, taký pekný a silný, nenájsť žena?"
     „Nehľadal som ju."
     „Necítiť túžba po žena?"
     „Nie. Nikdy."
     Muž na neho pozerá zarazene. Potom povie: „Ja mať deväť detí v Ischilo... Idem – syn. Idem – syn. Vždy."
     „Máš rád svoje deti?"
     „Moja krv! Ale tvrdá práca. Ja tu, deti tam. Ďaleko... Ale pre ich chlieb. Rozumieš?"
     „Rozumiem. Teda môžeš pochopiť chlapca, ktorý by chcel vysadnúť na ťavu a jesť svätojánsky chlieb."
     „Áno. Poď. Strach? Nie? Šikovný. Pekný chlapec. Aj ja mať jeden taký. Taký čierny. Tu. Chyť tu. Pevne." Vloží mu do ruky čudné držadlo, ktoré je pred sedlom. „Držať. Teraz ísť ja. A ťava hore. Nie strach, čo?" Muž sa vyšvihne do vysokého sedla, usadí sa a popchne ťavu, ktorá poslušne kolísavo vstane.
     Marziam sa šťastne zasmeje. O to šťastnejšie, že ťaviar mu vložil do úst vynikajúci svätojánsky chlieb. Muž nechá ťavu po dvore kráčať, potom klusať. Napokon, vidiac, že Marziam sa nebojí, zakričí čosi svojmu spoločníkovi, ten otvorí širokánsku bránu v zadnej časti dvora a ťaviar zmizne so svojím nákladom do zelene polí.
     Ježiš sa vráti do domu a vojde do miestnosti, kde sú ženy. Tak šťastne sa usmieva, že Mária sa ho spýta: „Čo je, Syn môj, že si taký šťastný?"
     „Som šťastný z Marziama, ktorý cvála na ťave. Poďte von, aby sme ho videli, keď sa vráti."
     Všetci vyjdú von na dvor a posadia sa na nízky múrik pri nádržiach. Apoštoli, ktorí nespia, podídu bližšie. Tí, čo boli pri oknách v horných izbách, pozrú dolu, vidia ich a aj oni zídu. Ich vysoké, mladícke hlasy, keďže sú to hlasy Jána a oboch Jakubov, zobudia aj Petra a Ondreja a potrasú Matúšom. Teraz sú už v plnom počte, lebo prichádza i Ján z Endoru s dvoma učeníkmi.
     „Ale kde je Marziam, že ho nevidím?" opýta sa Peter.
     „Išiel sa previezť na ťave. Nikto z vás ho nepočúval... Videl som ho smutného, a tak som sa o neho postaral."
     Peter, Matúš a Šimon si spomenú: „Ach, pravdaže! Rozprával o ťavách... a o svätojánskom chlebe. Ale ja som spal!" ; „Ja som musel účtovať, aby som ti predložil vyúčtovanie, koľko som dostal od Gerazanov a koľko som dal ako almužnu" ; „A ja som sa rozprával s tvojím bratom o viere!"
     „Na tom nezáleží. Postaral som sa. Ale, mimochodom, hovorím vám, že prejavom lásky je aj pohrať sa s dieťaťom... Ale teraz hovorme o inom. Vonku celé mesto oslavuje. Z našej soboty zostala už len spomienka vo všeobecnej zábave. Bude preto lepšie, ak zostaneme tu vnútri. O to viac, že ak budú chcieť, môžu nás nájsť. Vedia, kde sme. Pozrite, Alexander si kontroluje ťavy. Idem mu povedať, že jedna chýba mojou vinou." A Ježiš odíde rýchlo za obchodníkom a zhovára sa s ním.
     Vrátia sa spolu. Obchodník vraví: „Veľmi dobre. Zabaví sa a jazda na slnku mu urobí dobre. Môžeš sa spoľahnúť, ten muž sa oň dobre postará. Kalipius je šikovný chlap. Na výmenu za jazdu na ťave poprosím, aby si mi niečo povedal. Túto noc som premýšľal o tvojich slovách... a o slovách, ktoré som počul v Ramote, slová, ktoré si povedal žene, ako aj o včerajších slovách. Včera sa mi zdalo, že vystupujem na vysoký vrch, aké sú v krajine, kde bývam, ktorých vrcholy sú priam v oblakoch. Ty si ma niesol hore, stále vyššie. Zdalo sa mi, akoby ma niesol orol. Jeden z orlov nášho najvyššieho vrchu, ktorý sa vynoril ako prvý po potope. Videl som úplne nové veci, na ktoré som nikdy nepomyslel, všetky v jednom svetle... a pochopil som ich. Potom sa mi poplietli. Rozprávaj ešte."
     „Čo mám hovoriť?"
     „No, neviem... Všetko bolo pekné. To, čo si rozprával, že sa znova stretneme v nebi... Pochopil som, že tam sa bude milovať ináč, a predsa rovnako. Napríklad nebudeme už mať terajšie úzkosti, a predsa budeme všetci za jedného a jeden za všetkých, akoby sme boli jedna rodina. Hovorím zle?"
     „Nie. Naopak! Budeme jedna rodina aj so žijúcimi. Duše nie sú smrťou oddelené. Rozprávam o dušiach spravodlivých. Vytvárajú jednu veľkú rodinu. Predstav si veľký chrám, v ktorom budú tí, čo sa klaňajú a modlia, a tí, čo sa namáhajú. Prví sa modlia aj za tých, čo sa namáhajú, a tí zas pracujú pre tých, čo sa modlia. Tak je to i s dušami. My sa namáhame na zemi. Ony nám pomáhajú svojimi modlitbami. Ale my musíme obetovať svoje utrpenie za ich pokoj. Je to reťaz, ktorá sa nepretrhne. Je to láska, ktorá spája tých, čo boli, s tými, čo sú. A tí, čo sú, musia byť dobrí, aby sa mohli spojiť s tými, čo boli a čo túžia po tom, aby sme my boli s nimi."
     Syntycha urobí mimovoľné gesto, ktoré ihneď zadrží. No Ježiš si to všimne a vyzve ju, aby zanechala svoju zvyčajnú zdržanlivosť.
     „Myslela som... Už viac dní nad tým uvažujem a ak mám povedať pravdu, znepokojuje ma to, lebo sa nazdávam, že uveriť v tvoj raj znamená navždy stratiť matku a sestry..." Vzdych zlomí Syntychin hlas a tá zmĺkne, aby sa nerozplakala.
     „Čo je to za myšlienku, ktorá ťa tak znepokojuje?"
     „Teraz verím v teba. Na moju matku neviem myslieť ináč, len ako na pohanku. Bola dobrá... Ó, veľmi! A veľmi dobré boli i sestry! Malá Izmena bola najlepším stvorením, aké zem niesla. Ale boli pohanky... Vtedy ja, kým som bola pohankou ako ony, som myslela na Hádes a vravela som si: 'Stretneme sa tam.' Teraz už Hádes nejestvuje. Je tvoj raj, nebeské kráľovstvo pre tých, ktorí spravodlivo slúžili pravému Bohu. A čo s tými biednymi dušami? Ony nemajú vinu za to, že sa narodili ako Grékyne! Žiaden izraelský kňaz im neprišiel povedať: 'Pravý Boh je náš.' A teda? Ich čnosti sú nanič? Ich utrpenie je nanič? Budú vo večnej tme a naveky oddelené odo mňa? Poviem ti, je to mučenie! Pripadá mi to takmer, ako keby som ich zaprela. Odpusť, Pane... Plačem..." Pokľakne si a skutočne sa bezútešne rozplače.
     Alexander Misach povie: „Nuž! Aj ja som na to myslel, či nájdem niekedy otca, matku, bratov, priateľov, keď sa stanem spravodlivým..."
     Ježiš položí prsty na hnedú Syntychinu hlavu a povie: „K hriechu dochádza vtedy, keď človek, aj keď pozná pravdu, zotrváva v omyle. Nie vtedy, keď je presvedčený, že žije v pravde, ani vtedy, keď neprišiel žiaden hlas povedať: 'To, čo ja prinášam, je pravda. Zanechajte preto vaše chiméry kvôli tejto pravde a získate nebo.' Boh je spravodlivý. Nechceš, aby odmenil čnosť len preto, že sa úplne sama formovala v skazenosti pohanského sveta? Buď spokojná, dcéra."
     „Ale čo dedičný hriech? A čo bezbožný kult? A čo..."
     Izraeliti by vyslovili aj ďalšie námietky, ktorými by zo zarmútenej Syntychinej duše urobili trosku, keby Ježiš jedným gestom nenastolil ticho.
     Ježiš hovorí: „Dedičný hriech je spoločný pre všetkých, pre Izraelitov i pre nie Izraelitov. Nie je výsadou pohanov. Pohanský kult bude hriechom od chvíle, keď sa vo svete rozšíri Kristov zákon. Čnosť bude vždy čnosťou v očiach Boha. A pretože som jedno s Otcom, hovorím, a hovorím v jeho mene tak, že najsvätejší úmysel tlmočím do slov, že cesty Božej milosrdnej moci sú mnohoraké. Ich úmyslom je prinášať čnostným ľuďom radosť z toho, že budú odstránené prekážky medzi dušami a že získajú pokoj tí, ktorí si ho zasluhujú. Nielen to. Hovorím, že v budúcnosti tých, ktorí sú presvedčení, že žijú v pravde, a budú nasledovať náboženstvo otcov sväto a spravodlivo, Boh nebude nenávidieť a trestať. Zlomyseľnosť, neochota, úmyselné odmietanie poznanej pravdy a predovšetkým popieranie zjavenej pravdy a boj proti nej, toto znamená žiť nerestným životom, toto skutočne naveky oddelí duše spravodlivých od duší hriešnikov. Povznes svojho skľúčeného ducha, Syntycha! Táto skľúčenosť je útok pekla zo zlosti, ktorú má Satan voči tebe ako k navždy stratenej koristi. Hádes nejestvuje. Jestvuje môj raj. Ale on nie je príčinou bolesti, ale naopak, dôvodom radosti. Nič, čo je z pravdy, nemôže byť príčinou malomyseľnosti alebo pochybnosti, ale naopak, je silou pre stále väčšiu vieru v radostnej istote. Ale ty mi vždy povedz svoje dôvody. Chcem, aby bolo v tebe spoľahlivé a stále svetlo ako svetlo slnka."
     Syntycha, ktorá ešte stále kľačí, mu uchopí ruku a pobozká ju...
     Ťaviarovo crrr crrr dáva na vedomie, že ťava celkom nehlučne spomaľuje svoj krok v hustej tráve za zadnou bránou, ktorú sluha ihneď otvorí. A Marziam sa vracia šťastný, červený od cvalu – maličký človiečik vztýčený na vysokom chrbte – a smeje sa a kýva rukami, kým si ťava kľakne. Marziam skĺzne dolu z nezvyčajného sedla. Pohladí tmavovlasého ťaviara. Potom sa rozbehne k Ježišovi a kričí: „Aké krásne! Na týchto zvieratách sa ti prišli pokloniť mudrci z východu? A ja pôjdem na takýchto všade ťa ohlasovať! Svet vyzerá odtiaľ zhora väčší a hovorí: 'Poďte, poďte, vy, ktorí poznáte dobrú zvesť!' Ó! Vieš, čo...? Aj ten muž ju potrebuje... a aj ty, obchodník, a všetci tvoji sluhovia... Koľkí ľudia čakajú a zomrú bez toho, aby ju dostali... Viac ľudí než piesku v rieke. Všetci sú bez teba, Ježiš! Ó, rýchlo ju povedz všetkým!" A privinie sa mu k bokom s tvárou hľadiacou hore.
     A Ježiš sa skloní, pobozká ho a sľubuje: „Ty uvidíš Božie kráľovstvo ohlasované v najvzdialenejších hraniciach Ríma. Si spokojný?"
     „Ja áno. Potom ti prídem povedať: 'Pozri, pozná ťa táto i táto aj tamtá krajina.' Potom budem vedieť, ako sa volajú tie ďaleké krajiny. A ty mi čo povieš?"
     „Poviem ti: 'Poď, malý Marziam. Tu máš jeden veniec za každú krajinu, v ktorej si ma ohlasoval. A potom príď sem vedľa mňa, ako v ten deň v Geraze, a odpočiň si po svojich námahách, lebo si bol verný služobník a teraz je správne, aby si bol blažený v mojom kráľovstve.'"