Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

286. Do Ramotu v Galaáde s obchodníkom Alexandrom Misachom. Poučenie Syntyche

     25. september 1945
     Keď prešli dlhú cestu cez úrodnú nížinu na druhej strane Jordánu – a v tomto miernom a vľúdnom ročnom období na sklonku októbra sa im kráča príjemne – a keď si odpočinuli v malej osade učupenej na úpätí svahov nie bezvýznamného horského reťazca, ktorého niektoré vrcholy sa môžu skutočne nazvať horami, Ježiš sa opäť vydáva na cestu, zaradiac sa za dlhú karavánu mnohých štvornožcov a dobre ozbrojených ľudí, s ktorými sa už predtým rozprával, keď napájali svoje zvieratá v nádržiach na námestí. Sú to väčšinou vysokí tmaví muži s typickým ázijským výzorom. Na statnom mulovi sedí vodca karavány, ozbrojený až po zuby, a zbrane sa mu hompáľajú i zo sedla. A predsa bol veľmi úctivý voči Ježišovi.
     Apoštoli sa pýtajú Ježiša: „Kto to je?"
     „Bohatý obchodník spoza Eufratu. Pýtal som sa ho, kam ide, a bol zdvorilý. Pôjde cez mestá, do ktorých aj ja zamýšľam ísť. To je prozreteľné v týchto horách, keď máme so sebou aj ženy."
     „Bojíš sa niečoho?"
     „Neobávam sa o krádež, pretože nemáme nič. Ale mohlo by to vystrašiť ženy. Hŕstka lotrov nikdy nezaútočí na takú silnú karavánu, ktorá nám môže ukázať, kde sú najlepšie priesmyky, a pomôcť prejsť cez tie najťažšie. Spýtal sa ma: 'Si Mesiáš?' A keď zvedel, že áno, povedal: 'Bol som pred niekoľkými dňami na Nádvorí pohanov a viac som ťa počul než videl, lebo som malý. Dobre, ja ochránim teba a ty budeš ochraňovať mňa. Mám veľmi cenný náklad.'"
     „Je prozelyta?"
     „Myslím si, že nie. Ale možno ešte pochádza z nášho národa."
     Karavána ide pomaly, ako by nechceli priveľmi vyčerpať štvornožcov tým, že prejdú veľký kus cesty. Preto je ľahké ísť za nimi krokom, ba často sa musia zastaviť, pretože pohoniči nechávajú prejsť naložené zvieratá po jednom, držiac ich za uzdu na ťažkých úsekoch.
     Hoci je to ozaj pravá hornatá oblasť, je veľmi úrodná a dobre obrábaná. Azda stále vyššie vrchy na severovýchode poskytujú ochranu pred chladnými vetrami zo severu či pred škodlivými východnými vetrami, a to napomáha pestovaniu plodín. Karavána postupuje popri bystrine bohatej na vodu, vlievajúcej sa isto do Jordánu, stekajúcu ktovie z ktorého vrchu. Výhľad je krásny a čím vyššie človek vystupuje, tým je krajší. Na západe sa otvára cez Jordánsku nížinu a za ňou vidieť pôvabné kopce a vrchy severnej Judey, kým na východe a na severe sa ustavične panoráma mení. Niekde siaha široko-ďaleko alebo ponúka pohľad na vyčnievajúce chrbty a zelené či skalnaté vrcholy hôr, ktoré akoby bránili v ceste ako nečakaná stena v labyrinte.
     Slnko práve zachádza za judejské hory a živo sfarbuje oblohu a svahy do sýtočervena, keď bohatý obchodník, ktorý sa zastavil, aby nechal prejsť karavánu, povie Ježišovi: „Treba nám dôjsť do dediny pred nocou. No mnohí z tvojich ľudí vyzerajú unavení. Toto je veľmi náročný úsek cesty. Nechaj ich vysadnúť na sprievodné mulice. Sú to pokojné zvieratá. Budú môcť odpočívať celú noc a niesť ženu nie je pre ne namáhavé."
     Ježiš súhlasí a muž prikáže zastaviť, aby ženy mohli vysadnúť na mulice. Ježiš nechá aj Jána z Endoru vysadnúť na koňa. A tí, čo kráčajú pešo, vrátane Ježiša, vezmú do rúk opraty, aby sa ženy cítili bezpečnejšie. Marziam sa chce hrať... na muža a hoci padá do únavy, v nijakom prípade nechce k nikomu vysadnúť do sedla, naopak, aj on chytí z jednej strany uzdu mulice Panny Márie, ktorá je takto medzi Ježišom a chlapcom, a statočne kráča.
     Obchodník zostal vedľa Ježiša a povie Márii: „Žena, vidíš tú dedinu? To je Ramot. Tam sa zastavíme. V hostinci ma poznajú, lebo chodím touto cestou dvakrát do roka, kým dvakrát do roka podnikám obchodnú cestu po pobreží. Môj život je tvrdý. Ale mám dvanásť detí a ešte sú malé. Oženil som sa neskoro. Jedno dieťa som nechal doma, keď malo deväť dní. A keď ho teraz uvidím, bude mať už prvé zúbky."
     „Pekná rodina...," poznamená Mária a dodá: „Nech ti ju uchová nebo."
     „Vskutku si nemôžem sťažovať na jeho pomoc, hoci si ju skoro ani nezaslúžim."
     Ježiš sa spýta: „Si aspoň prozelyta?"
     „Mal by som byť... Moji predkovia boli praví Izraeliti. Potom... sme sa prispôsobili tam..."
     „Duša sa prispôsobí len jedinému ovzdušiu, nebeskému."
     „Máš pravdu. Ale vieš... Pradedo sa oženil so ženou, ktorá nebola Izraelitka. Synovia boli menej veriaci... Synovia jeho synov sa znova poženili so ženami, ktoré neboli z Izraela, a ich deti mali úctu len k svojmu židovskému menu, lebo pôvodom sme Židia. Teraz ja som vnuk vnukov... nič viac. V styku so všetkými ľuďmi som prebral čosi od každého a nakoniec nepatrím k nijakému náboženstvu."
     „Tvoje uvažovanie nie je správne a ukážem ti, prečo. Keby si išiel po tejto ceste, ktorú poznáš a vieš, že je správna, a stretol zo päť, šesť ľudí, ktorí by ti povedali: 'Ale nie, nechoď touto cestou, choď tadiaľ!', 'Vráť sa späť!', 'Zastav sa!', 'Choď smerom na východ!', 'Obráť sa na západ!', čo by si povedal?"
     „Povedal by som: 'Viem, že toto je najkratšia a správna cesta, a nezídem z nej.'"
     „Alebo keby si mal zariadiť istú obchodnú záležitosť a vedel by si spôsob, ako ju urobiť, dal by si za pravdu tým, ktorí by ti len z chvastúnstva alebo z falošnej vypočítavosti radili konať ináč?"
     „Nie. Riadil by som sa tým, čo by bolo najlepšie podľa mojich skúseností."
     „Výborne. Tisícročia viery sú za tebou, potomok Izraela. Nie si ani hlúpy, ani nevzdelaný. Prečo potom preberáš čosi od každého v oblasti viery, keď to odmietaš, pokiaľ ide o peniaze alebo cestovateľskú bezpečnosť? Nezdá sa ti, že aj z ľudského hľadiska je to nečestné? Odsunúť Boha za peniaze a na cestu..."
     „Neodsúvam Boha. Ale stratil som ho z dohľadu..."
     „Pretože tvojimi bohmi sú obchod, peniaze, život. Ale je tu ešte Boh, ktorý ti dovoľuje mať tieto veci... Prečo si potom vošiel do chrámu?"
     „Zo zvedavosti. Keď som vychádzal z jedného domu, kde som dojednával obchod, videl som na ulici skupinu ľudí zdraviť ťa a spomenul som si na reč, čo som počul v Askalone od istej ženy, ktorá vyrába koberce. Opýtal som sa, kto si, lebo sa mi zdalo, že budeš asi ten, o ktorom hovorila tá žena. A keď som sa dozvedel, že si to ty, išiel som za tebou. V ten deň som skončil s obchodmi... Potom som ťa stratil z dohľadu. Znova som ťa uvidel v Jerichu. Ale iba na chvíľu. Teraz som ťa našiel znova... Tak..."
     „Vidíš teda, že Boh spája a preplieta naše cesty. Nemám dary, ktoré by som ti dal z vďačnosti za tvoju láskavosť. Ale dúfam, že prv než ťa opustím, ti budem môcť dať jeden dar, ak ma ty neopustíš skôr."
     „Nie, to veru neurobím! Alexander Misach sa nestiahne, keď sa raz ponúkol! Pozri, za touto zákrutou sa začína dedina. Pôjdem popredu. Uvidíme sa v hostinci." A odcvála takmer galopom okrajom cesty.
     „Je to čestný a nešťastný muž, Syn môj," vraví Mária.
     „A ty by si chcela, aby bol šťastný podľa múdrosti, pravda?"
     A nežne sa na seba usmejú v prvých tieňoch večera.
     ... Za dlhého októbrového večera sa všetci pútnici zišli vo veľkej miestnosti hostinca a čakajú, až nastane čas ísť spať. V rohu, úplne sám, je obchodník zahĺbený do svojich účtov. V opačnom rohu je Ježiš so všetkými svojimi. Iní hostia tu nie sú. Zo stajní počuť híkanie, erdžanie a bľačanie, z čoho možno usúdiť, že v hostinci sú ubytovaní i ďalší ľudia. Ale asi už spia.
     Marziam zaspal v náručí Panny Márie, keď zrazu zabudol, že je 'muž'. Peter chrápe. Nie je jediný. Aj staršie šepkajúce ženy napoly pospali a zmĺkli. Čulí sú Ježiš, Mária, Lazárove sestry, Syntycha, Šimon Horlivec, Ján a Júda.
     Syntycha prekutáva batoh Jána z Endoru, akoby v ňom niečo hľadala. Ale potom radšej podíde bližšie k ostatným počúvať Júdu Alfejovho, ktorý rozpráva o dôsledkoch babylonského zajatia* a svoje rozprávanie končí slovami: „... a azda ten muž je ešte dôsledkom toho. Každé vyhnanstvo je skazou..." Syntycha mimovoľne kývne hlavou, ale nepovie nič, a Júda Alfejov uzavrie: „Je však zvláštne, že sa človek tak ľahko zbaví toho, čo je jeho pokladom po stáročia, aby sa stal úplne novým, osobitne vo veciach náboženstva, a to ešte nášho náboženstva..."