Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

294. Obchodníkova bohatá almužna. Rozlúčka s matkou a učeníčkami

     3. október 1945
     Misachova úcta sa ukáže nasledujúce ráno, keď umožní pútnikom prejsť prvé kilometre cesty na ťavách, na ktoré dal upraviť náklad tak, aby bola pohodlnou kolískou pre neskúsených jazdcov. A je celkom zábavné vidieť, ako sa spomedzi batohov a debien vynárajú plavé alebo tmavé hlavy mužov s vlasmi dlhými až po uši, či žien s vrkočmi, ktoré vykukujú z uzlov skrytých pod závojmi. Ťavy kráčajú rýchlo, a tak vietor zavše odfúkne závoje žien dozadu a na slnku zažiaria sťa rozžeravené zlato vlasy Márie z Magdaly alebo jemnejšie plavé vlasy Panny Márie, kým tmavé či hnedovlasé hlavy Jany, Syntychy, Marty, Marcely, Zuzany a Sáry odrážajú farbu indiga alebo tmavého bronzu. Sivé vlasy Elizy, Salome a Márie Kleopasovej vyzerajú v jasnom hrejivom slnku ako posypané strieborným prachom. Muži sa držia zdatne na novom dopravnom prostriedku a Marziam sa šťastne usmieva.
     Zistia, že tvrdenie kupca bolo pravdivé, keď sa obrátia a vidia dolu Bosru s jej vežami a vysokými domami s labyrintom úzkych uličiek. Na severozápade sa objavia nízke kopce. A na ich úpätí vedie cesta do Aery. Tam sa karavána zastaví, aby pútnici zosadli a rozdelili sa. Ťavy si kľaknú s veľmi citeľným kolísaním, čo vyvolá výkrik nejednej ženy. Teraz si všimnem, že ženy boli rozumne pripútané k sedlám popruhmi. Zosadajú trochu omámené z toľkého knísania, ale odpočinuté.
     Zosadne aj Misach, ktorý mal v sedle Marziama, a kým ťaviari upravujú náklad zvyčajným spôsobom, pristúpi k Ježišovi, aby ho ešte raz pozdravil.
     „Ďakujem ti, Misach. Ušetril si nám veľkú námahu a veľa času."
     „Áno. Za krátky čas sme prešli viac než dvadsať míľ. Ťavy majú dlhé nohy, i keď ich chôdza nie je plynulá. Len dúfam, že ženy tým veľmi netrpeli."
     Všetky ženy ho ubezpečujú, že si dobre odpočinuli a netrpeli.
     „Teraz ste šesť míľ od Arbely. Nech vás sprevádza nebo a dopraje vám ľahkú cestu. Zbohom, môj Pane. Dovoľ, aby som pobozkal tvoje sväté nohy. Som šťastný, že som ťa stretol, Pane. Pamätaj na mňa."
     Misach pobozká Ježišovi nohy, potom nasadne do sedla a jeho crrr, crrr prinúti ťavy vstať... a karavána odcvála po rovnej ceste v kúdole prachu.
     „Dobrý človek! Som celý utrmácaný, ale ako náhradu za to mám odpočinuté nohy. To boli ale otrasy! Búrka na jazere spôsobená severným vetrom nie je nič v porovnaní s tým! Smejete sa? Ja som nemal vankúše ako ženy. Nech žije moja loďka! Okrem toho je aj čistejšia i bezpečnejšia. A teraz si naložme tašky a poďme."
     Pretekajú sa, kto si naloží viac. Zvíťazia však tí, čo zostávajú s Ježišom, čiže Matúš, Horlivec, Jakub a Ján, Hermastej a Timon, ktorí berú všetko, aby ušetrili troch, idúcich so ženami. Ba štyroch, pretože je tam aj Ján z Endoru a jeho pomoc je veľmi relatívna pre biedny stav, v akom je.
     Niekoľko kilometrov idú rýchlo. Keď prídu na vrchol mierneho kopca, ktorý pôsobil ako ochrana zo západu, otvorí sa pred nimi úrodná nížina, obklopená prstencom kopcov vyšších než predchádzajúce, s dlhým a osamelým kopcom uprostred. V nížine je mesto: Arbela.
     Zostúpia a čoskoro sú na rovine.
     Ešte chvíľu kráčajú, potom sa Ježiš zastaví a povie: „Je čas rozchodu. Poďme sa ešte spolu najesť a potom sa rozídeme. Toto je križovatka do Gadary. Choďte touto cestou. Je najkratšia a pred večerom už môžete byť na území, ktoré spravuje Chúza."
     Niet veľa nadšenia... Ale poslúchnu.
     Kým jedia, Marziam povie: „Teraz je aj čas, aby som ti dal túto tašku. Dal mi ju kupec, keď som bol s ním v sedle. Povedal mi: 'Dáš ju Ježišovi predtým, ako sa s ním rozídeš, a povieš mu, aby ma miloval tak, ako miluje teba.' Tu je. Tlačila ma, akoby bola plná kameňov."
     „Ukáž! Ukáž! Peniaze sú ťažké!" Všetci sú zvedaví.*

*(Na obrázku MV, na krížnej ceste, ktorá spája Bosru (na juhovýchode) s Arbelou (na severozápade) je napísané Strada maestra Bozra – Arbela (Hlavná cesta Bosra – Arbela), ktorá križuje vertikálnu cestu Carovaniera per Aera (Karavánia cesta do Aery).)

     Ježiš rozviaže tenké skrútené kožené šnúrky, ktorými je taška zviazaná, myslím, že je z kože gazely, pretože vyzerá ako semiš, a vysype si jej obsah do lona. Rozkotúľajú sa mince. Ale nie je ich veľa. Vykotúľa sa aj dosť vrecúšok z veľmi jemnej tkaniny, bysu, batôžky previazané niťou. Pôvabné farby presvitajú z tenulinkej látky a slnko akoby zapaľovalo ohník v každom batôžku, akoby v nich boli žeravé uhlíky pod jemným závojom popola.
     „Čo je to? Čo je to? Rozviaž ich, Učiteľ."
     Všetci sú sklonení nad ním a on veľmi pokojne rozväzuje uzlík na prvom batôžku s bledožltým ohníkom: topásy rôznej veľkosti, ešte neopracované, zažiaria voľne na slnku. Ďalší batôžtek: rubíny ako kvapky zrazenej krvi. Iný: drahocenný úsmev na zelených smaragdových úlomkoch. Ďalší: kúsky nebeskej oblohy v čistých zafíroch. Ďalší: priesvitné fialové ametysty. Ďalší: tmavofialové beryly. Ďalší: žiarivé čierne ónyxy... a tak to pokračuje v dvanástich batôžkoch. V poslednom, ktorý je najťažší a celý sa trblieta zlatými chryzolitmi, je malý pergamen: „Pre tvoj náprsník pravého Veľkňaza a Kráľa."
     Ježišovo lono je malou lúkou, na ktorej rozkvitli žiarivé kvety... Apoštoli ponárajú ruky do tohto svetla, premeneného na mnohofarebnú látku. Sú omámení...
     Peter zašepká: „Keby tu bol Judáš z Kariotu...!"
     „Buď ticho! Je lepšie, že tu nie je," povie rozhodne Tadeáš.
     Ježiš si vypýta kúsok plátna, aby urobil z kameňov jeden batôžtek a premýšľa, kým ostatní to komentujú.
     Apoštoli hovoria: „Ale bol riadne bohatý ten muž!" A Peter rozosmeje všetkých slovami: „Cválali sme na tróne z drahokamov. Nemyslel som si, že sedím na takej žiare. Keby však bol mäkší! Čo s tým teraz urobíš?"
     „Predám ich pre chudobných." Pozdvihne oči a s úsmevom sa pozrie na ženy.
     „A kde tu nájdeš klenotníka, ktorý ti to všetko kúpi?"
     „Kde? Tu. Jana, Marta a Mária, kúpite môj poklad?"
     Tri ženy sa ani neporadia a pohotovo odpovedia: „Áno." Ale Marta pripojí: „Máme tu ale málo peňazí."
     „Dáte mi ich v Magdale pri nove mesiaca."
     „Koľko chceš, Pane?"
     „Pre mňa nič. Pre mojich bedárov veľa."
     „Daj mi ich. Dostaneš veľa," povie Magdaléna, vezme tašku a vloží si ju do záňadria.
     Ježiš si ponechá len mince. Vstane. Pobozká svoju matku, pobozká tetu, bratrancov, Petra, Jána z Endoru a Marziama. Požehná ženy a prepustí ich. A oni odchádzajú, obzerajúc sa ešte, kým sa nestratia za zákrutou.
     Ježiš ide s ostatnými do Arbely. Je z nich teraz malá skupinka, zložená len z ôsmich ľudí. Idú rýchlo a mlčky k mestu, ktoré sa čoraz viac približuje.