Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

275. Štyria noví učeníci. Reč o skutkoch telesného a duchovného milosrdenstva

     8. september 1945
     Ježiš je na Korozainskej rovine v údolí horného Jordánu, medzi Genezaretským a Meromským jazerom. V tomto kraji plnom viníc sa už začína vinobranie.
     Musí tam byť už niekoľko dní, lebo dnes ráno sa k nemu pripojili učeníci, ktorí boli v Sykaminume, a medzi nimi sú znova Štefan a Hermas. Izák sa ospravedlňuje, že nemohol prísť skôr, lebo, ako vraví – zdržali ho noví učeníci a úvahy, či bude dobre alebo nie vziať ich so sebou. „Ale," povie ešte, „pomyslel som si, že cesta do neba je otvorená pre všetkých, ktorí majú dobrú vôľu, a zdá sa mi, že títo ju majú, aj keď sú Gamalielovi žiaci."
     „Dobre si povedal i urobil. Priveď mi ich sem."
     Izák odíde a vráti sa s oboma.
     „Pokoj vám. Považovali ste reč apoštolov za takú správnu, že ste sa chceli k nej pripojiť?"
     „Áno. A predovšetkým tvoja reč. Neodmietni nás, Učiteľ."
     „Prečo by som mal?"
     „Pretože sme Gamalielovi."
     „No a čo? Ja si ctím veľkého Gamaliela a chcel by som, aby bol so mnou, lebo je hoden toho. Už len toto mu chýba, aby urobil svoju múdrosť dokonalou. Čo vám povedal, keď ste od neho odišli? Pretože určite ste sa s ním rozlúčili."
     „Hej. Povedal nám: 'Ste šťastní, že môžete uveriť. Modlite sa, aby som zabudol, a tak aby som sa mohol rozpamätať.'"
     Apoštoli, ktorí zvedavo obklopili Ježiša, pozerajú jeden na druhého a potichu sa spytujú: „Čo tým chcel povedať? Čo chce? Zabudnúť, aby sa rozpamätal?"
     Ježiš počuje šepot a vysvetlí: „Chce zabudnúť svoju múdrosť, aby prevzal moju. Chce zabudnúť, že je rabbi Gamaliel, aby sa rozpamätal, že je syn Izraela očakávajúci Krista. Chce zabudnúť na seba samého, aby sa rozpamätal na pravdu."
     „Gamaliel nie je luhár, Učiteľ," ospravedlňuje ho Hermas.
     „Nie. Ale jeho slová sú zmesou úbohých ľudských slov, ktoré sú klamstvom. Slová, ktoré nahradzujú Slovo. Človek musí na ne zabudnúť, vyzliecť sa z nich a ísť k pravde nahý a panensky čistý, aby bol znovu zaodetý a oplodnený. To si vyžaduje pokoru. Ťažkosť..."
     „Teda aj my musíme zabudnúť?"
     „Nepochybne. Zabudnúť všetko, čo je ľudské. Pamätať si všetko, čo je Božie. Poďte. Vy to môžete urobiť."
     „My to chceme urobiť," ubezpečí Hermas.
     „Už ste žili životom učeníkov?"
     „Áno. Odo dňa, keď sme sa dozvedeli, že zabili Krstiteľa. Správa prišla do Jeruzalema veľmi rýchlo, priniesli ju Herodesovi dvorania a velitelia. Jeho smrť nás vytrhla z ochabnutosti," odpovie Štefan.
     „Krv mučeníkov je vždy život pre ochabnutých, Štefan. Pamätaj si to."
     „Áno, Učiteľ. Budeš dnes hovoriť? Som lačný po tvojom slove."
     „Už som hovoril. Ale ešte budem veľa hovoriť – vám, učeníkom. Vaši druhovia, apoštoli už prešli potrebnou prípravou a už započali poslanie. Ale nestačia pre potreby sveta. A treba, aby sa všetko urobilo v správnom čase. Ja som ako ten, čo má stanovený termín a musí všetko do toho času vykonať. Žiadam vás všetkých o pomoc a v mene Boha vám sľubujem pomoc a slávnu budúcnosť."
     Ježišove bystré oči zbadajú muža, úplne zahaleného v plátennom plášti: „Nie si ty kňaz Ján?"
     „Áno, Učiteľ. Srdcia Judejčanov sú vyprahnutejšie než zlorečené údolie. Utiekol som ťa vyhľadať."
     „A kňazstvo?"
     „Prvýkrát ma z neho vylúčilo malomocenstvo. Druhýkrát ľudia, lebo ťa milujem. Tvoja milosť ma priťahuje k sebe, k tebe. Aj ona ma vylučuje zo znesväteného miesta, aby ma priviedla na čisté miesto. Ty si ma očistil, Učiteľ, na tele i na duchu. A čistá vec sa nemôže, nesmie priblížiť k nečistej. Bola by to urážka toho, kto ju očistil."
     „Máš prísny úsudok. Ale nie je nesprávny."
     „Učiteľ, nepríjemné rodinné záležitosti sú známe tomu, kto žije v rodine, a mali by sa povedať iba tomu, kto má priameho ducha. Ty ho máš. A napokon, ty vieš. Ostatným by som to nepovedal. Tu sme – ty, tvoji apoštoli a dvaja, ktorí to vedia tak ako ty a ja. A teda..."
     „V poriadku. Ale... Ó! Aj ty?! Pokoj tebe! Prišiel si doniesť ďalší pokrm?"
     „Nie, prišiel som, aby som ja dostal z tvojho pokrmu."
     „Zničila sa ti úroda?"
     „Ó, nie! Nikdy nebola taká krásna. Ale, Učiteľ môj, ja hľadám iný chlieb a inú úrodu – tvoju. A je so mnou malomocný, ktorého si uzdravil na mojich pozemkoch. Vrátil sa k pánovi. Ale on i ja máme teraz Pána, ktorého budeme nasledovať a slúžiť mu. Teba."
     „Poďte. Jeden, dvaja, traja, štyria... Dobrá úroda! Ale uvážili ste si svoje postavenie v chráme? Vy viete, aj ja viem... a viac už nepoviem..."
     „Som slobodný človek a chodím, s kým chcem," povie kňaz Ján.
     „Ja tiež," povie ten, ktorý prišiel posledný, zákonník Ján, ten, ktorý zaobstaral pokrm v sobotu na úpätí Vrchu blahoslavenstiev.*