Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

226. Dobré znamenie od Márie z Magdaly, smrť starého Izmaela

     22. júl 1945
     Jedného krásneho letného rána príde Ježiš v spoločnosti Horlivca do Lazárovej záhrady. Ešte sa celkom nerozbrieždilo, a tak je všetko svieže a akési usmievavé.
     Učiteľa sa poponáhľa privítať sluha – záhradník. Ukáže na lem bielych šiat, ktoré sa mihajú za živým plotom, a vraví: „Lazár práve ide k jazmínovej pergole so zvitkami na čítanie. Zavolám ho."
     „Nie. Pôjdem sám."
     A Ježiš rezko kráča po chodníku lemovanom rozkvitnutým živým plotom. Tráva pri plote tlmí zvuk jeho krokov, a tak sa usiluje stúpať práve po nej, aby sa objavil pred Lazárom celkom nečakane.
     Zastihne ho, keď sa ten postojačky a nahlas modlí. Zvitky má položené na mramorovom stole: „Nesklam ma, Pane. Daj, aby vzrástla iskierka nádeje, čo sa zrodila v mojom srdci. Daj mi to, o čo som ťa v slzách prosil veľa, veľakrát. To, o čo som ťa prosil svojimi skutkami, odpúšťaním, celou svojou bytosťou. Daj mi to za cenu môjho života. Daj mi to v mene tvojho Ježiša, ktorý mi ten pokoj prisľúbil. Či azda on môže klamať? Mám si myslieť, že jeho sľub boli iba číre slová? Že jeho moc je menšia ako hriešna priepasť, ktorou je moja sestra? Povedz mi to, Pane, aby som sa pre tvoju lásku uspokojil..."
     „Áno, hovorím ti to!" povie Ježiš.
     Lazár sa prudko obráti a zvolá: „Ó, Pane môj! Kedy si prišiel?" A skloní sa pobozkať Ježišove šaty.
     „Pred chvíľou."
     „Sám?"
     „So Šimonom Horlivcom, ale sem, k tebe, som prišiel sám. Viem, že mi máš povedať niečo veľmi dôležité. Tak mi to povedz."
     „Nie. Najprv odpovedz na otázky, ktoré kladiem Bohu. A podľa tvojej odpovede ti to poviem."
     „Povedz, povedz mi to veľmi dôležité. Môžeš to povedať..." Ježiš sa usmeje a roztvorí náruč.
     „Najvyšší Bože! Je to naozaj pravda? Ty teda vieš, že je to pravda?!" A Lazár sa hodí Ježišovi do náručia, aby sa mu zveril so svojou veľmi dôležitou vecou.
     „Mária zavolala Martu do Magdaly. A Marta odišla znepokojená, obávajúc sa nejakého veľkého nešťastia... a ja, s rovnakými obavami, som zostal tu sám. Ale Marta mi po sluhovi, ktorý ju sprevádzal, poslala list a ten ma naplnil nádejou. Pozri, mám ho tu, na srdci. Držím si ho tu, lebo je pre mňa cennejší než poklad. Je to len zopár slov, ale čítam si ich každú chvíľu, aby som sa uistil, že ich skutočne napísala. Pozri..." Lazár vyberie zo šiat malý zvitok zviazaný fialovou stužkou a rozvinie ho. „Vidíš? Čítaj, čítaj. Nahlas. Keď to prečítaš ty, presvedčí ma to viac."
     „Lazár, brat môj. Pokoj a požehnanie pre teba. Prišla som rýchlo a v poriadku. A moje srdce sa už nechvelo strachom z nových nešťastí, lebo som videla Máriu, našu Máriu zdravú a... mám ti to povedať? Vyzerala menej rozrušená než predtým. Vyplakala sa mi na srdci. Bol to trpký plač... a potom, v noci, v izbe, do ktorej ma zaviedla, sa ma vypytovala na veľmi veľa vecí o Učiteľovi. Zatiaľ iba toľko. Ja však vidím Máriinu tvár a počúvam jej slová, a tak môžem povedať, že v mojom srdci sa zrodila nádej. Modli sa, brat môj. Dúfaj! Ó, kiež by to bola pravda! Zostanem ešte tu, lebo cítim, že ma chce mať pri sebe, akoby chcela byť uchránená od pokušenia. A aby sa poučila... v čom? V tom, čo my už poznáme. O nekonečnej Ježišovej dobrote. Povedala som jej o tej žene, ktorá prišla do Betánie... Vidím, že premýšľa, naozaj veľa premýšľa... Kiež by tu mohol byť Ježiš! Modli sa. Dúfaj. Pán nech je s tebou." Ježiš zvinie zvitok a vráti ho Lazárovi.
     „Učiteľ..."
     „Pôjdem tam. Máš možnosť dať vedieť Marte, aby prišla za mnou do Kafarnauma najneskôr do dvoch týždňov?"
     „Mám možnosť, Pane. A ja?"
     „Ty zostaň tu. Aj Martu sem pošlem."
     „Prečo?"
     „Pretože vykúpenie ľudí spôsobuje hlboký ostych. A nič ich nezahanbuje viac ako oči rodiča či súrodenca. Aj ja ti hovorím: Modli sa, veľa sa modli."
     Lazár plače na Ježišovej hrudi... Potom, keď sa vzchopí, porozpráva ešte o svojom rozrušení, o svojej úzkosti... „Je to už takmer rok, čo dúfam... strácam nádej... Ako sa vlečie čas potrebný na znovuzrodenie!" zvolá.
     Ježiš ho nechá vyrozprávať sa do sýtosti... Kým si Lazár neuvedomí, že zanedbal svoju povinnosť hostiteľa. Vstane, aby zaviedol Ježiša do domu. Cestou prechádzajú okolo hustého rozkvitnutého jazmínového plotu, nad hviezdičkovitými kvietkami ktorého bzučia zlaté včely.
     „Ach, zabudol som ti povedať... Starý patriarcha, ktorého si mi poslal, sa vrátil do Abrahámovho lona. Maximín ho tu našiel sedieť s hlavou opretou o plot, akoby zaspal pri úľoch, o ktoré sa staral, akoby to boli domčeky plné zlatých deťúreniec. Takto volal včely. Zdalo sa, že im rozumie a ony rozumejú jemu. Keď Maximín našiel patriarchu, ktorý usnul v pokoji čistého svedomia, bol pokrytý vzácnym závojom malých zlatých telíčok. Všetky včielky spočívali na svojom priateľovi. Služobníctvo malo čo robiť, aby ich z neho dostali. Bol taký dobrý, že azda mal chuť medu... Bol taký čestný, že pre včely bol možno ako čistá korunka kvetu... Zarmútilo ma to. Chcel som ho mať dlhšie vo svojom dome. Bol to spravodlivý človek..."
     „Neplač za ním. Je na pokoji a odtiaľ sa modlí za teba, lebo si mu spríjemnil posledné dni. Kde je pochovaný?"
     „Vzadu v záhrade. Blízko svojich úľov. Poď, zavediem ťa tam..."
     Prechádzajú cez vavrínový hájik k úľom, kde víri pracovný ruch...