Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

237. Prosba o robotníkov na žatvu a podobenstvo o poklade skrytom na poli

     29. júl 1945
     Ježiš je na ceste vedúcej od Meromského ku Galilejskému jazeru. Je s ním Horlivec a Bartolomej a zdá sa, že čakajú ďalších, ktorí prichádzajú z dvoch odlišných strán. Sú pri potôčiku, teraz takmer vyschnutom na pásik vody, ktorý však vyživuje košaté stromy.
     Deň je horúci, a predsa mnohí ľudia sprevádzali tri skupiny, ktoré zrejme kázali po vidieku; chorých dopravili k Ježišovej skupine a zdravým ho ohlasovali oni. Mnohí zázračne uzdravení vytvárajú šťastnú skupinu, sediacu pod stromami, a majú takú radosť, že ani nepociťujú únavu z horúčavy, prachu, z oslepujúceho svetla, zo všetkých vecí, ktoré nie málo trápia všetkých ostatných.
     Keď ako prvá dôjde k Ježišovi skupina vedená Júdom Tadeášom, na všetkých vidieť zjavnú únavu. Posledná príde skupina vedená Petrom, je v nej mnoho ľudí z Korozaina a Betsaidy.
     „Zvládli sme to, Učiteľ. Ale bolo by treba viac skupín... Veď vidíš. Dlho nemožno chodiť kvôli horúčave. Teda ako to urobiť? Zdá sa, že svet sa rozširuje tým väčšmi, čím viac práce máme, aby rozhádzal dediny a zväčšil vzdialenosti. Nikdy som si neuvedomil, že Galilea je taká veľká. Sme v jednom jej rohu, naozaj v jednom kúte a nedarí sa nám evanjelizovať ju, taká je rozsiahla a taká veľká je požiadavka a túžba po tebe," vzdychne Peter.
     „To nie je tým, že svet rastie, Šimon. To preto, že viac spoznávajú nášho Učiteľa," odpovie Tadeáš.
     „Áno, to je pravda. Pozri sa, koľko ľudí! Niektorí idú za nami od dnešného rána. V čase horúčavy sme sa uchýlili do lesa. Ale i teraz, keď sa už zvečerieva, je trápením kráčať. A títo chudáci sú omnoho ďalej vzdialení od domu než my. Ak bude stále všetko takto rásť, neviem, ako to urobíme...," povie Jakub Zebedejov.
     „V októbri prídu aj pastieri," utešuje Ondrej.
     „Ó, áno! Pastieri, učeníci, pekné veci! Ale poslúžia iba nato, aby povedali: 'Ježiš je Spasiteľ. Je tam.' Nič viac," odpovie Peter.
     „Ale aspoň budú ľudia vedieť, kde ho môžu nájsť. No teraz! My ideme tam, a oni pribehnú sem, medzitým čo oni prídu sem, my ideme tam a oni musia utekať za nami. A s deťmi a chorými to nie je veľmi pohodlné."
     Ježiš hovorí: „Máš pravdu, Šimon Peter. Aj mne je ľúto týchto duší a týchto zástupov. Pre mnohých to, že ma v danej chvíli nenájdu, môže byť nenapraviteľnou príčinou nešťastia. Pozrite, akí sú zmorení a sklesnutí tí, ktorí si ešte nie sú istí o mojej Pravde, a akí sú vyhladovaní tí, ktorí už okúsili moje slovo a nevedia bez neho žiť a nijaké iné slovo ich už neuspokojí. Vyzerajú ako ovce bez pastiera, ktoré blúdia, lebo nemajú toho, kto by ich viedol a pásol. Ja sa o ne postarám. Ale vy mi musíte pomôcť. Všetkými svojimi silami duchovnými, morálnymi a fyzickými. Už nepôjdete v početných skupinách, ale musíte vedieť chodiť vo dvojiciach. A pošleme vo dvojiciach aj najschopnejších učeníkov. Lebo žatva je skutočne veľká. Ó, teraz v lete vás pripravím na toto veľké poslanie. V mesiaci tamúz príde k nám Izák s najlepšími učeníkmi. A pripravím vás. Ešte nebudete stačiť. Lebo hoci je žatva naozaj veľká, robotníkov je málo. Proste preto Pána zeme, aby poslal mnohých robotníkov na svoju žatvu."
     „Áno, Pane môj. Ale to nezmení veľmi situáciu tých, ktorí ťa hľadajú," povie Jakub Alfejov.
     „Prečo, brat môj?"
     „Lebo oni nehľadajú len náuku a slovo života, ale aj uzdravenie zo svojich bolestí, zo svojich chorôb a zo všetkých útrap, ktoré im život alebo Satan prináša do ich nižšej alebo vyššej časti. A toto môžeš urobiť iba ty, lebo v tebe je moc."
     „Tí, ktorí sú jedno so mnou, budú konať to, čo konám ja, a chudobným sa pomôže vo všetkých ich biedach. Ale ešte nemáte v sebe to, čo treba, aby ste to konali. Usilujte sa prekonať seba samých, pošliapať svoju ľudskosť, aby mohol zvíťaziť duch. Prijímajte nielen moje slová, ale aj ich ducha, čiže posväcujte sa nimi a potom dokážete všetko. A teraz im poďme povedať moje slovo, keďže sa nechcú rozísť, kým im nedám Božie slovo. A potom sa vrátime do Kafarnauma. Aj tam budú takí, čo nás očakávajú..."
     „Pane, je pravda, že Mária z Magdaly ťa požiadala o odpustenie vo farizejovom dome?"
     „Je to pravda, Tomáš."
     „A ty si jej odpustil?" spýta sa Filip.
     „Odpustil som jej."
     „Ale to si urobil zle!" zvolá Bartolomej.
     „Prečo? Bola to úprimná ľútosť a zaslúžila si odpustenie."
     „Ale nemal si jej ho dať v tamtom dome, verejne...," vyčíta Iškariotský.
     „Ale nevidím, v čom som urobil chybu."
     „V tomto: Ty vieš, kto sú farizeji, koľko zádrapiek majú v hlave, ako na teba dohliadajú, ako ťa ohovárajú, ako ťa nenávidia. Jeden z nich v Kafarnaume ti bol priateľom, a to bol Šimon. A ty zavoláš do jeho domu prostitútku, aby si zneuctil jeho dom a pohoršil priateľa Šimona."
     „Ja som ju nezavolal. Prišla tam sama. Nebola to prostitútka. Bola to kajúcnica. A to veľmi mení situáciu. Ak sa im nehnusilo stýkať sa s ňou predtým a stále po nej túžiť, a to aj v mojej prítomnosti, aj teraz, keď ona už nie je viac telom, ale dušou, nesmie sa im hnusiť, keď ju videli vojsť, aby si pokľakla k mojim nohám a plakala, obviňovala sa a pokorovala vo verejnom pokornom vyznaní, ktoré celé bolo v tom plači. Farizej Šimon mal dom posvätený veľkým zázrakom – vzkriesením jednej duše. Pred piatimi dňami sa ma na námestí v Kafarnaume spýtal: 'Urobil si iba tento zázrak?' A sám si odpovedal: 'Určite nie.' A veľmi chcel vidieť nejaký zázrak. Dal som mu ho. Vybral som ho, aby bol svedkom, družbom tohto zasnúbenia duše s Milosťou. Mal by byť na to pyšný."
     „Namiesto toho je tým pohoršený. Možno si stratil jedného priateľa."
     „Našiel som jednu dušu. Stojí za to stratiť človeka s jeho priateľstvom, s jeho úbohým ľudským priateľstvom, len aby sa jednej duši vrátilo priateľstvo s Bohom."
     „To je zbytočné. S tebou nemožno ľudsky uvažovať. Učiteľ, sme na zemi! Nezabúdaj na to. A tu platia pozemské zákony a myšlienky. Ty konáš nebeskou metódou, pohybuješ sa vo svojom nebi, ktoré máš v srdci, vidíš všetko cez svetlo neba. Môj úbohý Učiteľ! Ako si božsky neschopný žiť medzi nami skazenými!" Judáš Iškariotský ho objíma, s obdivom i s ľútosťou, a dokončí: „A je mi to ľúto, lebo si prílišnou dokonalosťou vytváraš mnoho nepriateľov."
     „Nech ťa to nebolí, Judáš. Je napísané, že to tak má byť. Ale ako vieš, že sa Šimon urazil?"
     „Nepovedal, že je urazený. Ale mne a Tomášovi naznačil, že sa to nemalo stať. Nemal si ju pozvať do jeho domu, kam chodia len počestní ľudia."
     „Dobre! O počestnosti tých, ktorí chodia k Šimonovi, radšej nehovorme," povie Peter.
     A Matúš: „Ja by som mohol povedať, že pot prostitútok viackrát kvapkal po podlahách, stoloch a inde u Šimona farizeja."
     „Ale nie verejne," namietne Iškariotský.
     „Nie. S úmyselným pokrytectvom zakryť to."
     „Vidíš teda, že to mení situáciu."
     „Tú mení aj vstup prostitútky, ktorá vojde, aby povedala: 'Zanechávam svoj nehanebný hriech,' od vstupu takej, ktorá vojde, aby povedala: 'Prišla som k tebe, aby sme spolu hrešili.'"
     „Matúš má pravdu," hovoria všetci.
     „Áno. Má pravdu. Ale oni nerozmýšľajú tak ako my. A treba sa s nimi dohodnúť, prispôsobiť sa im, aby sme ich mali za priateľov."
     „To nikdy, Judáš. V pravde, v čestnosti a v morálnom správaní nie je prispôsobovanie a dohody," zvolá hromovým hlasom Ježiš. A zakončí: „Ostatne, viem, že som konal dobre a pre dobro. A to stačí. Poďme prepustiť tých unavených ľudí."
     A odchádza k tým, ktorí roztrúsení pod stromami hľadia jeho smerom s túžbou počuť ho.
     „Pokoj vám všetkým, ktorí ste prekonali veľké vzdialenosti a horúčavy, aby ste počúvali radostnú zvesť. Veru, hovorím vám, že vy skutočne začínate rozumieť tomu, čo je Božie kráľovstvo, aké je cenné vlastniť ho a aké blažené patriť do neho. A každá námaha stráca pre vás hodnotu, ktorú má pre ostatných, lebo vo vás rozkazuje duch a hovorí telu: 'Teš sa, že ťa utláčam. Robím to pre tvoju blaženosť. Keď sa po konečnom zmŕtvychvstaní pripojíš ku mne, budeš ma milovať za to, že som ťa utláčal, a uvidíš vo mne svojho druhého spasiteľa.' Nehovorí tak váš duch? Pravdaže tak hovorí!
     Teraz opierate svoje konanie o učenie mojich dávnych podobenstiev. Ale dám vám ďalšie svetlo, aby ste sa stále viac zamilovávali do tohto kráľovstva, ktoré vás očakáva a ktorého hodnota je nezmerateľná.
     Počúvajte. Istý muž raz vyšiel na pole nabrať zeminu do svojej záhradky. Keď namáhavo kopal tvrdú zem, našiel pod niekoľkými vrstvami zeme žilu cenného kovu. Čo teraz urobí ten muž? Nájdený objav znova zakryje zeminou. Vôbec mu neprekáža, že pracuje ešte viac, lebo objav je hoden tej námahy. Potom ide domov, zhromaždí všetko svoje bohatstvo v peniazoch a v predmetoch, ktoré predá, aby mal peňazí viac. Potom ide za majiteľom poľa a povie mu: 'Páči sa mi tvoje pole. Predaj mi ho. Koľko chceš zaň?' – 'Ale ja ho nepredávam,' povie majiteľ. No muž ponúka stále vyššiu cenu, neúmernú hodnote poľa, až „zlomí" jeho majiteľa, ktorý si pomyslí: 'Ten muž je blázon! Ale keďže ním je, využijem to vo svoj prospech. Vezmem sumu, čo mi ponúka. Nie je to úžera, lebo on mi tie peniaze sám chce dať. Za to si kúpim aspoň tri ďalšie polia – a krajšie.' A pole predá v presvedčení, že uzavrel vynikajúci obchod. Namiesto toho však ten vynikajúci obchod uzavrel druhý, lebo sa zbavil predmetov, ktoré môže odniesť zlodej alebo sa môžu stratiť či zničiť, a zaobstará si poklad, ktorý – keďže je pravý a prirodzený – je nevyčerpateľný. Oplatí sa mu teda obetovať na túto kúpu všetko, čo má, i keď zostane určitý čas len majiteľom poľa, ale v skutočnosti navždy vlastní poklad ukrytý na poli.
     Vy ste to pochopili a konáte ako ten muž z podobenstva. Zanechávate pominuteľné bohatstvá, aby ste vlastnili nebeské kráľovstvo. Bohatstvá predáte hlúpym tohto sveta, prenecháte im ich, prijímate výsmech za to, čo sa v očiach sveta zdá hlúpym konaním. Konajte takto, vždy takto konajte a váš Otec, ktorý je na nebesiach, s radosťou vám dá jedného dňa vaše miesto vo svojom kráľovstve.
     Vráťte sa do svojich domov prv než nastane sobota a v deň Pána myslite na podobenstvo o poklade, ktorým je nebeské kráľovstvo. Pokoj nech je s vami."
     Ľudia sa pomaly rozchádzajú po poľných cestách a chodníkoch, kým Ježiš odchádza v nastávajúcom súmraku smerom do Kafarnauma.
     Príde tam až za noci. Potichu prejde s apoštolmi tichým mestom zaliatym mesačným svitom, ktorý je jediným svetlom v tmavých a zle vydláždených uličkách. Potichu vojdú do záhradky vedľa domu v domnení, že všetci už spia. No v kuchyni svieti svetlo a na bielu stenu pri peci sa z plápolajúceho plamienka premietajú tri pohyblivé tiene.
     „Sú tu ľudia, ktorí na teba čakajú, Učiteľ. Ale takto to nemôže ísť! Idem im hneď povedať, že si veľmi unavený. Choď zatiaľ na terasu."
     „Nie, Šimon. Idem do kuchyne. Ak Tomáš zdržal tých ľudí, znamená to, že mal na to vážny dôvod."
     Ale medzitým tí vo vnútri začuli šepot a Tomáš, pán domu, vyšiel na prah.
     „Učiteľ, je tu znova tá dáma. Čaká na teba od včerajška, od západu slnka. Je tu so sluhom." A potom potichu: „Je veľmi rozrušená. Ustavične plače..."
     „Dobre. Povedz jej, nech príde hore. Kde spala?"
     „Nechcela spať. Ale napokon sa odobrala na pár hodín pred svitaním do mojej izby. Sluhu som dal spať na jedno z vašich lôžok."
     „V poriadku. Bude tam spať aj túto noc. A ty budeš spať na mojom."
     „Nie, Učiteľ. Pôjdem na terasu, na rohože. Aj tam sa dobre vyspím."
     Ježiš vystúpi na terasu. Aj Marta ide hore.
     „Pokoj tebe, Marta."
     Vzlyk namiesto odpovede.
     „Ešte plačeš? Ty nie si šťastná?"
     Marta kývne hlavou, že nie.
     „A to už prečo?"...
     Dlhá prestávka, plná vzlykov. Napokon zastoná: „Uplynulo už niekoľko večerov, čo sa Mária nevrátila. A nemôžeme ju nájsť. Ani ja ani Marcela ani pestúnka. Dala si pristaviť voz a odišla v ňom. Bola nádherne oblečená... Ó! Nechcela si vziať moje šaty! Nebola polonahá, lebo má aj také šaty, ale v tých bola veľmi vyzývavá... a šperky a parfumy si vzala so sebou... a už sa nevrátila. Prepustila sluhu pri prvých domoch v Kafarnaume a povedala: 'Vrátim sa s inou spoločnosťou.' Ale už sa nevrátila. Oklamala nás! Alebo sa cítila osamelá, azda v pokušení... alebo sa jej prihodilo niečo zlé... Už sa nevrátila..." Marta skĺzne na kolená a plače s hlavou sklonenou na predlaktí, ktorým sa opiera o kopu prázdnych vriec.
     Ježiš sa na ňu pozerá a povie pomaly a pevne, ako vladár: „Neplač. Pred troma dňami Mária prišla za mnou. Balzamom mi natrela nohy a k nohám mi položila všetky svoje šperky. Takto sa raz a navždy zasvätila a zaujala miesto medzi mojimi učeníčkami. Neočierňuj ju vo svojom srdci. Prekonala ťa."
     „Ale kde je, kde je teda moja sestra?" zakričí Marta a dvíha svoju zmätenú tvár. „Prečo sa nevrátila domov? Azda ju prepadli? Alebo si vari vzala loďku a utopila sa? Alebo ju uniesol niektorý odmietnutý milenec? Ó, Mária, moja Mária! Našla som ju a hneď aj stratila!" Marta je ozaj celá bez seba. Nemyslí na to, že tí dolu ju môžu počuť. Nemyslí ani na to, že Ježiš jej môže povedať, kde je sestra. Prepadla zúfalstvu a nedokáže myslieť.
     Ježiš ju uchopí za zápästia a donúti postáť a počúvať ho. Ovládne ju svojou vysokou postavou a svojím sugestívnym pohľadom. „Tak dosť už! Chcem, aby si verila mojim slovám. Chcem od teba veľkodušnosť. Pochopila si?" Nepustí ju dovtedy, kým sa trochu neupokojí. „Tvoja sestra si odišla vychutnať svoju radosť a zaodela sa svätou samotou, lebo má v sebe mimoriadne citlivý ostych vykúpených. Povedal som ti to vopred. Vo svojich nových šatách nevesty Milosti nemôže zniesť láskavý, no predsa skúmavý pohľad príbuzných. A čo hovorím, je vždy pravda. Musíš mi veriť."
     „Áno, Pane, áno. Ale moja Mária priveľmi patrila diablovi. On sa jej ihneď zmocnil, on..."
     „On sa mstí na tebe za navždy stratenú korisť. Mám sa teda prizerať, že ty, silná, sa stávaš jeho korisťou preto, že sa bez dôvodu ľakáš? Mám sa prizerať, že pre ňu, ktorá teraz verí vo mňa, ty strácaš svoju krásnu vieru, ktorú som vždy v tebe badal? Marta! Len sa pekne pozri na mňa. Počúvaj mňa. Nepočúvaj Satana. Nevieš, že keď je nútený opustiť korisť, lebo Boh nad ním zvíťazil, ihneď sa tento neúnavný mučiteľ bytostí, tento neúnavný zlodej Božích práv pustí do práce, aby hľadal ďalšiu obeť? Nevieš, že uzdravenie ducha je posilňované utrpením inej duše, ktorá odoláva útokom, lebo je dobrá a verná? Nevieš, že nič z toho, čo sa stáva a jestvuje v tvorstve, nie je chaotické, ale všetko sa riadi večným zákonom závislosti a dôsledkov? A tým skutok jedného má ďalekosiahle prirodzené a nadprirodzené dôsledky? Ty tu plačeš, prežívaš krutú pochybnosť, no ostaň verná svojmu Kristovi aj v tejto hodine temnoty. Tam na blízkom, tebe neznámom mieste Mária cíti, ako sa rozplýva jej posledná pochybnosť o nekonečnosti odpustenia, ktoré dostala, a jej plač sa mení na úsmev a jej tiene na svetlo. Tvoje sužovanie ju zaviedlo tam, kde je pokoj, tam, kde sa obnovujú duše pri bezhriešnej Rodičke, pri tej, ktorá je takým životom, že dostala privilégium dať svetu Krista, ktorý je Život. Tvoja sestra je u mojej matky. Ó, nie je prvá, ktorá zvinie plachty v tom prístave pokoja po tom, čo ju nežný lúč živej hviezdy, Márie, zavolal do milujúceho lona tichej a činorodej lásky jej Syna! Tvoja sestra je v Nazarete."
     „Ale ako tam išla, keď nepozná tvoju matku, tvoj dom...? Sama... V noci... Takto... Bez peňazí... v tých šatách... Toľkú cestu... Ako?"
     „Ako? Tak ako sa unavená lastovička vracia do rodného hniezda, letí ponad moria a hory, prekonáva búrky, hmly a nepriaznivé vetry. Tak ako odlietajú lastovičky na miesta prezimovania. Inštinktom, ktorý ich vedie, teplom, ktoré ich pozýva, slnkom, ktoré ich volá. Aj ona bežala za lúčom, ktorý ju volá... k Matke všetkých. A na svitaní ju uvidíme, ako sa vracia, šťastná..., lebo už navždy vyšla z temnôt, s mojou matkou po boku, aby už nikdy nebola sirotou. Môžeš to uveriť?"
     „Áno, môj Pane."
     Marta je ako očarená. Naozaj, Ježiš bol skutočným vladárom. Vysoký, vzpriamený, hoci trošku sklonený nad kľačiacou Martou, rozprával pomaly, ale presvedčivo, takmer ako keby chcel vliať seba samého do rozrušenej učeníčky. Zriedkavo som ho videla takého mocného, aby slovom presvedčil svojho poslucháča. Ale nakoniec aké svetlo, aký úsmev zažiari na jeho tvári! Odráža sa v uspokojenom úsmeve a svetle Martinej tváre.
     „A teraz si choď odpočinúť. S pokojom."
     Marta mu pobozká ruky a schádza uspokojená...