Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

270. Správa o zabití Jána Krstiteľa

     4. september 1945
     Ježiš uzdravuje chorých a asistuje mu pritom len Manaen. Sú zavčas rána v tienistej záhrade kafarnaumského domu. Manaen už nemá na sebe drahocenný opasok ani zlatú čelenku na čele. Šaty má stiahnuté vlnenou šnúrou a pokrývku hlavy úzkym plátenným pásikom. Ježiš je prostovlasý ako vždy, keď je doma.
     Keď Ježiš ukončí uzdravovanie a potešovanie chorých, vystúpi s Manaenom do hornej miestnosti, kde sa obaja posadia na parapet okna s výhľadom na vrch, lebo druhá strana domu od jazera je celá zaliata slnkom, ktoré ešte stále poriadne hreje, hoci letné horúčavy už pominuli.
     „Onedlho začne vinobranie," vraví Manaen.
     „Veru. A potom príde sviatok Stánkov... a čoskoro nastane zima. Kedy chceš odísť?"
     „Hm...! Neodišiel by som nikdy... Ale myslím na Krstiteľa. Herodes je slaboch. Ak ho človek vie podnietiť k dobru, aj keď sa nestane dobrým, zostane aspoň... nie krvilačný. Ale je málo tých, ktorí mu dobre radia. A tá žena...! Tá žena...! Rád by som však zostal tu, kým sa nevrátia tvoji apoštoli. Nie že by som si o sebe veľa namýšľal... ale čosi ešte znamenám... hoci moja priazeň veľmi poklesla, odkedy pochopili, že kráčam po ceste dobra. Ale na tom mi nezáleží. Chcel by som mať ozajstnú odvahu, aby som dokázal opustiť všetko a úplne ťa nasledovať ako tí učeníci, ktorých očakávaš. Podarí sa mi to však niekedy? My, čo nepatríme k pospolitému ľudu, sme zatvrdnutejší v tom, aby sme ťa nasledovali. Prečo?"
     „Pretože vás zadržujú chápadlá vášho úbohého bohatstva."
     „Pravdu povediac poznám aj niektorých ľudí, ktorí nie sú priam bohatí, ale sú učení alebo sa vzdelávajú, a ani oni neprichádzajú."
     „Aj ich zadržiavajú chápadlá úbohého bohatstva. Človek nie je bohatý len vtedy, keď má peniaze. Existuje aj bohatstvo vedomostí. Málokto dospeje k Šalamúnovmu vyznaniu: 'Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť,' zhrnutému a prehĺbenému nie tak materiálne, ako vnútorne, u Kazateľa.* Spomínaš si na to? Ľudská veda je márnosť, lebo zväčšovať len ľudské vedomosti je 'námaha a zármutok ducha, a čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti'. Veru, hovorím ti, je to tak. A poviem ti aj, že by to tak nebolo, keby ľudskú vedu podporovala a držala na uzde nadprirodzená múdrosť a svätá Božia láska. Pôžitok je márnosť, pretože nepretrvá, ale keď dohorí, rýchlo vyhasne a zanechá popol a prázdnotu. Majetok nahromadený rôznorodým úsilím je márnosť pre človeka, ktorý zomrie, pretože ho zanechá iným ľuďom a s jeho pomocou nemôže odohnať smrť. Žena je márnosť, ak sa vníma a túži len po jej pohlavnosti. Z toho možno vyvodiť záver, že jediné, čo nie je márnosť, je svätá bázeň pred Bohom a poslušnosť jeho prikázaniam, čiže múdrosť človeka, ktorý nie je len telom, ale vlastní aj druhú prirodzenosť – duchovnú. Kto sa vie dopracovať k takému záveru a je ochotný konať podľa neho, je schopný odpútať sa od akéhokoľvek chápadla úbohého vlastníctva a ísť slobodne v ústrety Slnku."

*(Pozri Kaz 1-2.)

     „Chcem si zapamätať tieto slová. Koľko si mi dal po tieto dni! Teraz sa môžem vrátiť na ten ošklivý dvor, ktorý iba hlupáci považujú za oslnivý. Ktorý vyzerá mocný a slobodný, a pritom je len biedou, väzením a temnotou. Môžem tam ísť s pokladom, ktorý mi tam umožní žiť lepšie a očakávať to najlepšie. Dosiahnem však niekedy to najlepšie, to znamená budem ti úplne patriť?"
     „Dosiahneš."
     „Kedy? Budúci rok? Alebo neskôr? Alebo keď zmúdriem v starobe?"
     „Dosiahneš to spolu so zrelosťou ducha a dokonalou vôľou v priebehu niekoľkých hodín."
     Manaen sa naňho zahľadí zamyslene, skúmavo... Ale už sa nič neopýta.
     Ticho. Potom Ježiš povie: „Už si sa niekedy zblížil s Lazárom z Betánie?"
     „Nie, Učiteľ. Môžem povedať, že nie. I keď sme sa niekoľkokrát stretli, nemožno to označiť za priateľstvo. Vieš... Ja som s Herodesom a Herodes je proti nemu. A preto..."
     „Lazár by ťa teraz videl v Bohu, povzneseného nad tie veci. Musíš sa usilovať zblížiť sa s ním ako spoluučeník."
     „Urobím to, ak si to želáš..."
     V záhrade počuť rozrušené hlasy. Úzkostlivo sa pýtajú: „Učiteľ! Učiteľ! Je tu?"
     Odpovie im spevavý hlas domácej panej: „Je v hornej izbe. Kto ste? Chorí?"
     „Nie. Sme Jánovi učeníci a hľadáme Ježiša z Nazareta."
     Ježiš sa postaví k oknu a povie: „Pokoj nech je s vami... Ó, to ste vy? Poďte! Poďte!"
     Sú to traja pastieri Ján, Matej a Simeon. „Ó, Učiteľ!" zvolajú a zdvihnú hlavy a ukážu svoje strápené tváre. Ani pohľad na Ježiša ich neuspokojí.
     Ježiš vyjde z miestnosti a ide im v ústrety na terasu. Manaen ide za ním. Stretnú sa práve tam, kde schodisko vyúsťuje na slnečnú terasu.
     Traja muži si pokľaknú a pobozkajú zem. Potom Ján povie za všetkých: „A teraz nás prijmi, Pane, lebo sme tvoje dedičstvo." A slzy stekajú po tvári učeníka a jeho druhov.
     Z Ježiša a Manaena sa vyderie iba jeden výkrik: „Ján!?"
     „Zabili ho..."
     Slovo dopadne ako rachotiaci úder hromu, ktorý prehluší akýkoľvek hluk sveta. A predsa bolo povedané veľmi ticho. Vydesí však toho, kto ho vypovie, ako i tých, ktorí ho počujú. A zdá sa, že keď ho počuje a zhrozí sa od neho zem, pozastaví všetok svoj hluk, také hlboké ticho nastane a úplne znehybnejú zvieratá, konáre stromov i vzduch. Holuby prestanú hrkútať, stíchne spev drozda, zmĺkne zborový spev vrabcov a akoby sa zrazu rozbil nejaký nástroj, tak náhle stíchne i cvrlikajúca cikáda. Utíchne vietor, ktorý pohládzal listy viniča i stromov a jemne šelestil a vŕzgal konármi.
     Ježiš zbledne sťa slonová kosť, kým oči sa mu rozšíria a zaligotajú sa slzami. Roztvorí náruč a povie hlbokým hlasom v úsilí, aby znel pevne: „Pokoj mučeníkovi spravodlivosti a môjmu Predchodcovi." Potom zloží ruky a istotne sústredí svojho ducha v modlitbe, hovoriac s Duchom Božím a s duchom Krstiteľa.
     Manaen sa neodváži urobiť nijaký pohyb. Na rozdiel od Ježiša silno očervenie a vzbĺkne hnevom. Potom ustrnie a všetko jeho rozrušenie prezrádza len mechanický pohyb pravej ruky, v ktorej žmolí šnúru šiat, a ľavej ruky, ktorá mimovoľne hľadá dýku... A potrasie hlavou a ľutuje slabosť svojej mysle, ktorá zabudla, že odložil zbraň, aby bol 'učeník Mierneho pri Miernom'.
     Ježiš znova otvorí ústa a oči. Jeho tvár, jeho pohľad, jeho hlas opäť nadobudli božskú majestátnosť, ktorú máva zvyčajne. Pretrváva iba hlboký smútok zmiernený pokojom.
     „Poďte. Porozprávate mi o tom. Odteraz ste moji." A vovedie ich do izby, zavrie dvere, stiahne závesy, aby stlmil svetlo a vytvoril atmosféru sústredenosti okolo bolesti a krásy Krstiteľovej smrti, a aby oddelil dokonalosť jeho života od skazeného sveta.
     „Hovorte," prikáže.
     Manaen je ešte stále meravý ako kameň. Je blízko skupinky, ale neprehovorí ani slovo.
     „Bol sviatočný večer... Nepredvídateľná udalosť... Iba dve hodiny predtým sa Herodes radil s Jánom a láskavo sa s ním rozlúčil... a krátko, krátko predtým, než sa stala... vražda, umučenie, zločin, oslávenie, poslal k väzňovi sluhu s chladeným ovocím a vzácnym vínom. Ján rozdelil tie veci nám... On nikdy nezmenil prísnosť... Boli sme tam sami, lebo zásluhou Manaena sme pracovali v paláci ako sluhovia v kuchyni a paholci pri koňoch. A to bola láskavosť, že sme mali možnosť stále vidieť nášho Jána... Ja a Ján sme boli v kuchyni, kým Simeon dozeral na paholkov pri koňoch, aby starostlivo zaobchádzali s koňmi hostí... Palác bol plný významných hostí, vojenských veliteľov a pánov z Galiley. Herodiada sa zavrela do svojich izieb po raňajšej prudkej hádke s Herodesom..."
     Manaen ho preruší: „Ale kedy prišla tá hyena?"
     „Dva dni predtým. Neočakávane... Povedala kráľovi, že nemôže žiť ďaleko od neho a nebyť tam v deň jeho osláv. Zmija a čarodejnica ako vždy, urobila si z neho posmech... Ale v to ráno Herodes, aj keď už bol opitý vínom a zmyselnosťou, odmietol dať žene to, čo žiadala hlasnými výkrikmi... a nikto si nepomyslel, že išlo o Jánov život...! Zostala vo svojich izbách, urazená. Odmietala kráľovské pokrmy, ktoré jej Herodes poslal na vzácnych misách. Ponechala si len jednu cennú misu plnú ovocia a tento dar vymenila za amforu s omamným vínom pre Herodesa... Omamným... Ó! Veď jej otravná a nerestná povaha stačila omámiť ho, aby vykonal zločin.
     Od služobníctva obsluhujúceho pri stoloch sme sa dozvedeli, že po tanci dvorných tanečníc, vlastne uprostred tanca, vrútila sa do hodovnej siene tancujúca Salome. A tanečnice sa pred kráľovskou dcérou stiahli k stenám. Tanec bol dokonalý, povedali nám. Necudný a dokonalý. Hodný hostí... Herodes... Ó, azda už v jeho srdci kvasila nová chúťka po krvismilstve...! Po skončení tanca povedal natešený Herodes Salome: 'Pekne si tancovala! Prisahám, že si zaslúžiš odmenu. Prisahám, že ti ju dám. Prisahám, že ti dám čokoľvek, o čo ma požiadaš. Prisahám to v prítomnosti všetkých. A slovo kráľa platí aj bez prísah. Žiadaj si teda, čo chceš.' A Salome predstierala rozpačitosť, nevinnosť a skromnosť, zahalila sa do svojho závoja a s cudným pohybom po toľkej necudnosti povedala: 'Dovoľ mi, ó, veľký kráľ, pouvažovať chvíľu. Odídem a potom prídem, lebo tvoja láskavosť ma dojala...' A odišla k svojej matke. Selma mi povedala, že vošla dnu so smiechom a povedala: 'Matka, vyhrala si! Daj mi misu.' A Herodiada s výkrikom víťazstva prikázala otrokyni, aby dala dievčaťu misu, ktorú si predtým ponechala, a povedala: 'Choď a vráť sa s nenávidenou hlavou a oblečiem ťa do perál a zlata.' A Selma, zhrozená, poslúchla... Salome opäť vošla tancujúc do siene a v tanci sa išla pokloniť kráľovi k jeho nohám a povedala: 'Pozri, chcem Jánovu hlavu na tejto mise, ktorú si poslal mojej matke na znak, že ju aj mňa miluješ. A potom budem ďalej tancovať, ak sa ti tak páčim. Zatancujem tanec víťazstva. Pretože som zvíťazila! Porazila som ťa, kráľ! Vyhrala som život a som šťastná!' To povedala a nám to zopakoval istý priateľ, dvorný čašník. A Herodes sa znepokojil, zmietaný dvoma žiadosťami: dodržať svoje slovo a byť spravodlivý. No nedokázal byť spravodlivý, lebo je nespravodlivý. Kývol na kata, ktorý stál za kráľovským kreslom, a ten vzal misu zo zdvihnutých rúk Salome a zišiel po schodoch hodovnej siene do dolných miestností. Ján a ja sme ho videli, ako prechádzal cez dvor... a krátko nato sme počuli Simeonov výkrik: 'Vrahovia!' A potom sme ho videli znova prechádzať s hlavou na mise... Ján, tvoj Predchodca, bol mŕtvy..."
     „Simeon, môžeš mi povedať, ako zomrel?" spýta sa Ježiš po chvíli.
     „Áno. Modlil sa... Predtým mi povedal: 'Onedlho sa vrátia dvaja poslovia a kto neverí, uverí. Ale pamätaj si, že ak by som už pri ich návrate nežil, ja, ktorý som blízko smrti, znova ti vravím, aby si im to ty zopakoval: »Ježiš Nazaretský je pravý Mesiáš.«' Stále myslel na teba... Vošiel kat. Ja som silno vykríkol. Ján zdvihol hlavu a zbadal ho. Vstal. Povedal: 'Môžeš mi vziať len život. Ale pravda je, že nie je dovolené konať zlo, a tá pretrvá.' Práve mi chcel niečo povedať, keď sa kat zahnal ťažkým mečom, kým ešte Ján stál. Hlava mu spadla z hrude s veľkým prúdom krvi, ktorou sa sfarbila do červena kozia koža a sťa vosk zbledla jeho chudá tvár, so živými, otvorenými obviňujúcimi očami. Skotúľala sa mi k nohám... Spadol som zároveň s jeho telom a omdlel od bolesti zo žiaľu... Potom... potom... Potom, ako hlavu Herodiada zohyzdila, hodili ju psom. Ale my sme ju hneď vzali a zviazali drahocenným plátnom spolu s trupom, v noci sme zložili telo dohromady a odviezli ho von z Macheru. Na svitaní sme ho v blízkej agátovej húštine nabalzamovali s pomocou ďalších učeníkov... Ale ešte nám ho vzali na ďalšie znetvorenie. Pretože ona ho nemôže zničiť a nemôže mu odpustiť... a jej otroci sa tak veľmi báli smrti, že boli divokejší než šakaly, aby nám vzali tú hlavu. Keby si tam bol ty, Manaen...!"
     „Keby som tam bol... Ale tá hlava bude jej kliatbou... Zo slávy Predchodcu nič neubudne, i keby jeho telo bolo neúplné. Však, Učiteľ?"
     „Máš pravdu. Aj keby ho skántrili psy, jeho sláva by sa nezmenšila."
     „Ani jeho slovo sa nezmenilo, Učiteľ. Jeho oči, hoci zohyzdené veľkou ranou, stále vravia: 'Nie je ti dovolené.' Ale my sme ho stratili!" povie Matúš.
     „A teraz sme tvoji, pretože on nám tak povedal. A vravel tiež, že ty to už vieš."
     „Áno. Moji ste už celé mesiace. Ako ste prišli?"
     „Pešo, na etapy. Dlhá, trpká cesta v páľave piesku a slnka a ešte vo väčšej páľave od bolesti. Sme na ceste už takmer dvadsať dní..."
     „Teraz si odpočiniete."
     Manaen sa spýta: „Povedzte, nebol Herodes prekvapený, že som tam nebol?"
     „Áno, bol. Najprv bol nespokojný a potom zúril. Ale keď ho hnev prešiel, povedal: 'O jedného sudcu menej.' Tak nám to zreferoval priateľ čašník."
     Ježiš vraví: „O jedného sudcu menej! Má Boha za sudcu a to stačí. Poďte tam, kde spávame. Ste unavení a zaprášení. Nájdete tam šaty a sandále vašich druhov. Vezmite si ich, osviežte sa. To, čo patrí jednému, patrí všetkým. Ty, Matej, si vysoký, môžeš si vziať moje šaty. Potom sa o všetko postaráme. Do večera, keďže je podvečer soboty, prídu moji apoštoli. Budúci týždeň príde Izák s učeníkmi a potom príde Benjamín a Daniel, po sviatku stánkov príde aj Eliáš, Jozef a Lévi. Je čas, aby sa k dvanástim pridali ďalší. Teraz si choďte odpočinúť."
     Manaen ich odprevadí a potom sa vráti. Ježiš zostane s Manaenom. Sadne si zamyslený, očividne smutný, s hlavou na ruke, s lakťom opretým o koleno. Manaen sedí pri stole a nehýbe sa. Je však zachmúrený. Jeho tvár je sťa búrka.
     Po dlhej dobe Ježiš zdvihne hlavu, pozrie sa naňho a spýta sa: „A ty? Čo urobíš teraz?"
     „Ešte neviem... Účel, pre ktorý som zostal v Machere, sa pominul. No chcel by som ešte zostať na dvore, aby som zistil... aby som ťa chránil podľa toho, čo sa dozviem."
     „Lepšie by si urobil, keby si ma bez odkladu nasledoval. Ale nenútim ťa. Prídeš, keď starý Manaen bude kus po kúsku zničený."
     „Chcel by som ešte tej žene vziať jeho hlavu. Nie je hodna mať ju..."
     Na Ježišovej tvári sa objaví jemný náznak úsmevu a povie úprimne: „A potom si ešte neumrel ľudskému bohatstvu. Ale si pre mňa rovnako drahý. Viem, že ťa nestratím, i keď budem čakať. Ja viem čakať..."
     „Učiteľ, chcel by som ti dať svoju veľkodušnosť, aby som ťa utešil... Lebo ty trpíš. Vidím to."
     „Máš pravdu. Trpím. Veľmi! Veľmi...!"
     „Iba pre Jána? To si nemyslím. Ty vieš, že odpočíva v pokoji."
     „Viem, že je v pokoji a necítim ho ďaleko od seba."
     „Nuž a?"
     „Nuž a...! Manaen, čomu predchádza svitanie?"
     „Dňu, Učiteľ. Prečo sa to pýtaš?"
     „Pretože Jánova smrť predchádza deň, v ktorý sa stanem Vykupiteľom. A moja ľudská časť sa chveje pred touto predstavou... Manaen, idem na vrch. Zostaň tu prijímať tých, čo prídu, a pomáhať tým, čo už prišli. Zostaň až do môjho návratu. Potom... urobíš to, čo chceš. Zbohom."
     A Ježiš vyjde z miestnosti. Zíde pomaly po schodoch, prejde cez záhradu a zo zadnej časti záhrady sa uberá po úzkom chodníku pomedzi záhrady a sady olív, jabloní, viniča a fíg, a vystúpi po svahu nízkeho kopca, kde sa mi stratí z dohľadu.