Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

235. Marta dostala od sestry Márie uistenie o obrátení

     29. júl 1945
     Je jasné letné svitanie, kedy lupienky ruží opadávajú na zvlnenú hodvábnu hladinu jazera. Ježiš sa práve chystá nastúpiť na loďku, keď príde Marta so svojou slúžkou.
     „Ó, Učiteľ! Vypočuj ma pre lásku Božiu."
     Ježiš znova vystúpi na breh a povie apoštolom: „Choďte a počkajte na mňa pri potoku. Medzitým pripravte všetko na misiu do Magadanu. Aj Dekapol čaká na Slovo. Choďte."
     A kým sa loďka odráža od brehu, Ježiš kráča vedľa Marty, za ktorou úctivo kráča Marcela.
     Takto sa vzdialia od dediny, kráčajú po pobreží, na ktorom za pruhom štrku, pokrytom tu a tam divokou riedkou trávou, breh pokrytý vegetáciou stúpa do kopcov, ktoré sa zrkadlia v jazere.
     Keď prídu na osamelé miesto, Ježiš sa s úsmevom opýta: „Čo mi chceš povedať?"
     „Ó! Učiteľ... Túto noc, krátko po skončení druhej nočnej stráže, sa Mária vrátila domov. Ó! Ale zabudla som ti povedať, že pri jedle okolo šiestej hodiny dňa mi povedala: 'Nemohla by som ťa poprosiť, aby si mi požičala svoje šaty a plášť? Budú mi trocha krátke, ale nechám si šaty voľné a plášť si spustím nízko...' Povedala som jej: 'Vezmi si, ktoré chceš, sestra moja.' A srdce mi prudko búšilo, lebo predtým v záhrade som v rozhovore s Marcelou povedala: 'Za súmraku treba byť v Kafarnaume, lebo Učiteľ bude dnes večer hovoriť k zástupu.' A videla som, ako Mária podskočila, zmenila farbu, nedokázala obstáť, chodila sem a tam ako človek, ktorý sa trápi, je rozrušený, má sa rozhodnúť... a ešte nevie, čo má prijať a čo odmietnuť.
     Po jedle odišla do mojej izby a vzala si najtmavšie a najjednoduchšie šaty, aké som mala, vyskúšala si ich a požiadala pestúnku, aby na nich vypustila celú obrubu, lebo jej boli príliš krátke. Najskôr to skúsila urobiť sama, ale s plačom sa priznala: 'Už neviem šiť. Zabudla som všetko, čo je užitočné a dobré...' A hodila sa mi okolo krku a povedala: 'Modli sa za mňa.' Odišla sama za súmraku... Koľko som sa modlila, aby nestretla nikoho, kto by ju zadržal od úmyslu sem prísť, aby pochopila tvoje slová, aby sa jej definitívne podarilo zahrdúsiť obludu, ktorá z nej robí otrokyňu... Pozri – vzala som si tvoj opasok pod môj, dobre stiahnutý, a keď som pocítila, že ma tvrdá koža na bruchu tlačí, lebo nie je zvyknuté na také drsné opasky, povedala som si: 'On je silnejší než všetko.'
     Potom – na voze sa príde rýchlo – potom sme prišli s Marcelou. Neviem, či si nás videl v zástupe... Ale aká bolesť, aký tŕň v srdci, keď som nevidela Máriu! Pomyslela som si: 'Rozmyslela si to. Vrátila sa domov. Alebo... alebo utiekla, keď už nemohla znášať môj dohľad, o ktorý ma požiadala.' Počúvala som ťa a plakala som pod závojom. Tie slová patrili presne jej... a nepočula ich! Tak som si myslela, keď som ju nevidela. Vrátila som sa domov skľúčená. To je pravda. Neposlúchla som ťa, lebo si mi povedal: 'Ak pôjde, počkaj na ňu doma.' Ale uváž moje srdce, Učiteľ! To moja sestra išla za tebou! Mohla som tam nebyť a nevidieť ju pri tebe? A potom... Ty si mi povedal: 'Bude zdrvená.' Chcela som jej hneď byť nablízku, aby som ju povzbudila...
     Kľačala som v slzách a modlitbe vo svojej izbe a keď sa vrátila, už bolo dávno po druhej nočnej stráži. Tak potichučky, že som ju ani nepočula, len keď sa ku mne odzadu pritúlila, silno ma objala so slovami: 'Všetko je pravda, čo hovoríš, sestra moja požehnaná. Ba je toho omnoho viac, než ty hovoríš. Jeho milosrdenstvo je omnoho väčšie. Ó, Marta moja! Už ma nemusíš viac držať! Už ma neuvidíš bezohľadnú a zúfalú! Už ma nepočuješ hovoriť: »Aby som nemyslela!« Teraz chcem myslieť. Viem, na čo myslieť. Na Dobrotu, ktorá sa stala telom. Ty si sa modlila, sestra moja, iste si sa modlila za mňa. Ale ty už máš svoje víťazstvo v hrsti. Tvoju Máriu, ktorá už nechce hrešiť, ktorá sa teraz znovu zrodila. Aha, tu je. Pozri sa jej dobre do tváre. Lebo je to nová Mária, s tvárou zmytou slzami nádeje a ľútosti. Môžeš ma pobozkať, nevinná sestra. Na mojej tvári už nie sú stopy po hanebných láskach. Povedal mi, že miluje moju dušu. Lebo ku nej hovoril a o nej. Stratenou ovečkou som bola ja. Rozprával, dobre počúvaj, či to hovorím. Ty poznáš spôsob, ako rozpráva Spasiteľ...' A zopakovala mi – ale dokonale – tvoje podobenstvo.
     Mária je taká inteligentná! Omnoho viac než ja. A vie si zapamätať. Tak som ťa počula dvakrát. A ak na tvojich perách boli tie slová sväté a hodné poklony, na jej perách boli pre mňa sväté, hodné poklony a lásky, lebo mi ich hovorili pery sestry, mojej znovunájdenej sestry, ktorá sa vrátila do rodinného ovčinca. Zostali sme spolu v objatí tak, ako sme sedeli na rohoži na podlahe, ako keď sme boli malé a bývali sme takto v mamkinej izbe alebo pri krosnách, kde tkala alebo vyšívala svoje nádherné látky. Zostali sme takto, už nerozdelené hriechom, a zdalo sa mi, že aj mamka tam bola prítomná svojím duchom. Plakali sme bez bolesti, ba dokonca s toľkým pokojom! Šťastné sme sa bozkávali... a potom Mária, unavená z cesty, ktorú prešla pešo, z dojatia z toľkých zážitkov mi usnula v náručí a s pomocou pestúnky som ju uložila na moju posteľ... a nechala som ju a bežala som sem..." A blažená Marta bozkáva Ježišovi ruky.
     „Aj ja ti poviem, čo povedala Mária: 'Ty už máš svoje víťazstvo v hrsti.' Choď a buď šťastná. Choď v pokoji. Buď plná nehy a múdrosti k znovuzrodenej. Zbohom, Marta. Daj to vedieť Lazárovi, ktorý sa tam dolu trápi."
     „Áno, Učiteľ. Ale kedy príde Mária s nami učeníčkami?"
     Ježiš sa usmeje a povie: „Stvoriteľ stvoril tvorstvo za šesť dní a siedmy deň odpočíval."
     „Rozumiem. Treba mať trpezlivosť..."
     „Trpezlivosť, áno. Nevzdychaj. Aj to je čnosť. Pokoj vám, ženy. Do skorého videnia." A Ježiš ich opúšťa a odchádza k miestu pri brehu, kde čaká loďka.

     Ježiš vraví: „Tu vložíte videnie večere v dome farizeja Šimona, ktoré si mala 21. januára 1944."