Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

264. Jeden deň Judáša Iškariotského v Nazarete

     27. august 1945
     Nazaretský domček by sa mohol označiť za najvhodnejší pre pozdvihnutie ducha. Vládne v ňom pokoj, ticho, poriadok. Zdá sa, že svätosť presakuje z jeho kameňov, jej vôňa sa šíri zo stromov a rastlín v záhrade a padá z pokojného neba, ktoré tvorí nad domom nebeskú klenbu. V skutočnosti svätosť vyžaruje tá, ktorá v ňom býva, ktorá sa pohybuje rýchlo a nehlučne svojím mladistvým držaním tela, ľahkou chôdzou, akú mala, keď sem prišla ako nevesta, a s tým istým jemným úsmevom, ktorý upokojuje a pohládza.
     V tejto rannej hodine slnko svieti na pravú stranu domu, opretú o spodok zvlneného pahorku, a tak iba vrcholce stromov majú z neho úžitok. Prvé sú olivy, vysadené preto, aby svojimi koreňmi upevňovali zem na terasovitom teréne, mohutné poskrúcané stromy s hrubými konármi, ktoré sa dvíhajú k nebu, akoby z toho pokojného miesta vzývali a aj ony vyprosovali jeho požehnanie. Sú to posledné olivy, ktoré ešte zostali z Joachimovho olivového sadu, kedysi s mnohými stromami, ktoré vyzerali ako zástup modliacich sa pútnikov. Siahali až po vzdialené polia, kde olivový sad a polia prechádzali do pasienkov. Teraz sú však zredukované na niekoľko stromov, ktoré zostali na hranici okliešteného Joachimovho majetku. Potom má zo slnka úžitok mandľovník a vysoké a mocné jablone, ktoré svojimi konármi roztvárajú slnečník nad sadom. Ako tretí zo stromov vpíja slnečné lúče granátovník. Napokon figovník oproti domu, keď už slnko pohládza kvety a zeleninu, starostlivo pestovanú na obdĺžnikových záhonoch a pozdĺž plotov tiahnucich sa pod pergolou obťažkanou strapcami hrozna.
     Včely bzučia ako letiace zlaté kvapky padajúce na všetko, čo im môže poskytnúť sladkú voňavú šťavu. Útokom berú malý ker zimozelu, ako aj živý plot so zvončekovitými kvetmi s veľmi silnou vôňou. Sú usporiadané do chochola a práve sa uzatvárajú – sú to asi nočné kvety, ktoré však nepoznám podľa mena. Včielky sa ponáhľajú nabrať z nich nektár prv, než sa ich lupienky zohnú do spánku korunky.
     Mária kráča zľahka od hniezd holubov k malej fontánke, pomaly tečúcej pri jaskynke, a odtiaľ do domu k svojej práci. Aj pri práci dokáže obdivovať kvety či holuby, ktoré tanečným krokom cupitajú po chodníkoch alebo krúžia nad domom a záhradou.
     Vracia sa Judáš Iškariotský, ovešaný rastlinami a sadenicami. „Pozdravujem ťa, matka. Dali mi všetko, čo som chcel. Bežal som, aby netrpeli. Ale dúfam, že sa ujmú ako zimozel. Budúci rok budeš mať záhradu ako rozkvitnutý kvetinový kôš. A tak si spomenieš na biedneho Judáša," povie a starostlivo vyberá z tašky rastliny s koreňmi obalenými zeminou a vlhkými listami, kým z druhej tašky vyťahuje sadenice.
     „Ďakujem ti, Judáš. Veľmi ti ďakujem. Ani neuveríš, aká som šťastná, že mám ten zimozel pri jaskynke. Keď som bola malá, tam na konci tých polí, vtedy našich, bola ešte jedna jaskynka, krajšia. Brečtany a zimozel ju zdobili výhonkami a kvetmi a vytvárali akoby záves a prístrešok pre maličké ľalie, ktoré rástli v celej zelenej jaskynke spolu s jemne zdobenou výšivkou papradí. Lebo práve tam bol prameň... V chráme som stále myslela na tú jaskynku a, poviem ti, keď som sa ako panna chrámu modlila pred oponou Svätyne, tam som nevnímala Boha silnejšie. Ba musím povedať, že tam som opakovane snívala o nežných rozhovoroch môjho ducha s mojím Pánom... Môj Jozef mi pripravil túto jaskynku s prúdom vody pre úžitok, ale ešte viac, aby mi urobil radosť z jaskynky, ktorá sa podobala tamtej... Jozef bol dobrý a myslel aj na tie najdrobnejšie veci... a zasadil tam pre nás jeden zimozel i brečtan, ktorý ešte žije, kým zimozel vyhynul v rokoch nášho vyhnanstva... Potom ho znova zasadil, ale i ten vyhynul pred troma rokmi. Teraz si ho znova vysadil ty. Ujal sa, vidíš? Si veľmi šikovný záhradník."
     „Áno. Keď som bol malý chlapec, mal som veľmi rád stromy a mamka ma učila, ako sa o ne starať... Teraz sa popri tebe, matka, znova stávam malým chlapcom a nachádzam zručnosť z minulosti. Aby som ti urobil radosť. Si ku mne taká dobrá...!" odpovie Judáš a odborne rozmiestňuje rastliny na najvhodnejšie miesta. K plotu z nočných kvetov zasadí hromádku koreňov, len neviem, či sú to konvalinky alebo iné kvietky. „Tu sa im bude dariť," povie a motyčkou prihrnie zem na zasadené korene. „Nepotrebujú veľa slnka. Eleazarov sluha mi ich nechcel dať. No toľko som na neho naliehal, až mi ich dal."
     „Ani tie indické jazmíny nechceli Jozefovi dať. Ale on zadarmo pracoval, aby ich pre mňa obstaral. Darilo sa im čoraz lepšie."
     „Tak, hotovo, matka. Teraz ich polejem a budú v poriadku." Popolieva ich a potom si pri studni umyje ruky.
     Mária naň hľadí. Tak sa líši od jej Syna, ale aj od Judáša, akým je v istých momentoch búrky. Skúma ho, premýšľa, podíde k nemu bližšie, položí mu ruku na plece a láskavo sa ho spýta: „Cítiš sa lepšie, Judáš? Na duchu, chcem povedať."
     „Ó, matka! Omnoho lepšie! Mám pokoj. A ty to vidíš. Nachádzam potešenie a záchranu v jednoduchých veciach a v tom, že som s tebou. Nikdy by som nemal vyjsť z tohto pokoja, z tejto tichej sústredenosti. Tu... ako ďaleko je svet od tohto domu...!" A Judáš sa pozerá do záhrady, na stromy, na domček... Uzavrie: „Ale ak zostanem tu, nebudem nikdy apoštolom. A ja ním chcem byť..."
     „Pokiaľ ide o to, ver mi, že by bolo pre teba lepšie, aby si mal spravodlivú dušu, než bol nespravodlivým apoštolom. Ak badáš, že kontakt so svetom ťa znepokojuje, ak cítiš, že chvály a pocty apoštola ti škodia, zriekni sa toho, Judáš. Lepšie bude pre teba zostať obyčajným, ale svätým veriacim v môjho Ježiša, než hriešnym apoštolom."
     Judáš zamyslene skloní hlavu. Mária ho ponechá jeho myšlienkam a vojde do domu, k svojim prácam.
     Judáš istý čas zostane nepohnute stáť, potom sa začne prechádzať hore-dolu pod pergolou. Ruky má skrížené, hlavu sklonenú. Dlho premýšľa a začne si hovoriť a gestikulovať sám pre seba... Nepochopiteľný monológ. Jeho gestá prezrádzajú človeka s rozporuplnými myšlienkami. Vyzerá, akoby úpenlivo prosil a odmietal, alebo sa ľutoval, alebo na niečo nadával. Prechádza od spýtavého výrazu po preľaknutý, úzkostlivý, až nadobudne výraz ako v najhorších chvíľach, a náhle sa zastaví uprostred chodníka a tak zostane istý čas, s tvárou ozajstného diabla... a potom si zakryje tvár rukami a beží na medzu s olivami, preč z Máriinho dohľadu, a plače s tvárou skrytou v dlaniach, kým sa neupokojí. Zostane sedieť s chrbtom opretým o olivovník ako pomätený...
     ... Už nie je ráno, ale koniec veľkolepého západu slnka. Nazaret otvára dvere svojich domov, zavreté po celý deň pre prudkú letnú horúčavu dňa na východe. A ženy, muži i deti vychádzajú do záhrad alebo na ulice, ktoré sú ešte horúce, ale už nie zaliate slnkom, a hľadajú chladný vzduch pri studni, v hrách, v rozhovoroch... v očakávaní večere. Hlasné pozdravy, všade vrava, smiech i krik, medzi mužmi, ženami i deťmi.
     Aj Judáš vyjde von a ide k studni s medenými krčahmi. Nazaretčania ho vidia a ukazujú na neho prezývkou 'učeník z chrámu'. A keď sa mu to dostane do uší, znie mu to ako hudba. Prívetivo sa zdraví s ľuďmi, ale je to aj trocha rezervované, čo síce ešte nie je pyšná nadutosť, ale sa jej veľmi podobá.
     „Si veľmi dobrý k Márii, Judáš," vraví mu istý bradatý Nazaretčan.
     „Zaslúži si to, a ešte viac. Je to naozaj veľká žena Izraela. Vy ste šťastlivci, že je vašou spoluobčiankou."
     Pochválenie nazaretskej ženy veľmi poteší Nazaretčanov, ktorí jeden druhému opakujú Judášove slová.
     Medzitým Judáš prišiel k studni, čaká v rade a prekonáva sa v zdvorilosti, keď vezme a odnesie džbány starenke, ktorá mu neprestáva dobrorečiť. Potom načerpá vodu dvom ženám, čo to nemôžu urobiť, lebo držia v náručí dojčatá. A keď si pritiahnu závoje viac na tvár, zašepkajú: „Nech ti to Boh odplatí."
     „Láska k blížnemu je prvou povinnosťou Ježišovho priateľa," odpovie s úklonom Iškariotský. Naplní si džbány a vráti sa domov.
     Cestou domov ho zastaví predstavený nazaretskej synagógy s ďalšími ľuďmi a pozvú ho na budúcu sobotu hovoriť. „Už si u nás viac než dva týždne a ešte si neurobil pre nás inú prednášku okrem svojej veľkej zdvorilosti," posťažuje si predstavený s ostatnými staršími mesta.
     „No keď vám nie je príjemná reč vášho najväčšieho syna, ako vám môže byť príjemná moja reč jeho učeníka, a navyše ešte Judejčana?" odpovie Judáš.
     „Tvoje podozrenie je nespravodlivé a zarmucuje nás. Naše pozvanie je úprimné. Si učeník a Judejčan. To je pravda. Ale ty si z chrámu. A preto môžeš hovoriť, lebo v chráme je náuka. Jozefov syn je len tesár..."
     „Ale je Mesiáš!"
     „To hovorí on... Je to však pravda? Alebo to je jeho blúznenie?"
     „Ale jeho svätosť, Nazaretčania! Jeho svätosť!" Judáš je pohoršený neverou Nazaretčanov.
     „Je veľká. To je pravda. Ale od nej k Mesiášovi...! A potom... Prečo hovorí tak prísne?"
     „Prísne? Nie! Mne sa to nezdá prísne. Ale skôr, veru, to áno, je príliš úprimný a náročný. Nenechá zakrytú vinu, neváha poukázať na svojvôľu... a to sa nepáči. Dotýka sa boľavých miest. A to bolí. Ale to je pre svätosť. Ó, iste! Len pre ňu to robí. Už som mu to viackrát povedal: 'Ježiš, škodíš si.' Ale nechce mi dať za pravdu...!"
     „Ty ho veľmi miluješ a učený, akým si, mohol by si ho viesť."
     „Ó! Učený nie... Ale praktický, to áno. Z chrámu, viete?! Vyznám sa. Mám priateľov. Annášov syn je mi ako brat. Ba ak chcete veci z veľrady, len povedzte... Ale teraz mi dovoľte odniesť vodu Márii, ktorá ma čaká s večerou."
     „Potom sa vráť. Na mojej terase je chládok. Budem s priateľmi a pohovoríme si..."
     „Áno. Zbohom."
     Judáš ide domov, kde sa ospravedlní Márii, že sa omeškal, lebo ho zdržal predstavený synagógy so staršími mesta. A zakončí: „Chceli by, aby som hovoril v sobotu... Učiteľ mi to neprikázal... Čo na to povieš, matka? Veď ma ty."
     „Hovoriť s predstaveným... alebo hovoriť v synagóge?"
     „Jedno i druhé. Ja by som nechcel hovoriť s nikým a nikomu, pretože viem, že sú proti Ježišovi, a tiež preto, že hovoriť tam, kde len on má právo byť Učiteľom, sa mi zdá znesvätením. Ale tak veľmi naliehali! Chcú, aby som prišiel po večeri... Takmer som sľúbil. Ak si myslíš, že by som im tým rozhovorom mohol odňať ducha odporu voči Učiteľovi, ktorý je taký bolestný, ja aj napriek tomu, že mi to je ťažké, pôjdem a porozprávam sa s nimi. Tak ako najlepšie viem, pousilujem sa byť k ich neústupčivosti veľmi trpezlivý. Pretože som práve pochopil, že byť tvrdým je horšie. Ach, už neurobím chybu, ktorej som sa dopustil v Ezdrelone! Učiteľa to veľmi mrzelo! Nepovedal mi nič, ale pochopil som. Už to viac neurobím. Ale chcel by som odísť z Nazareta, keď mesto presvedčím, že Učiteľ je Mesiáš a treba v neho uveriť a milovať ho."
     Judáš rozpráva, sedí za stolom na Ježišovom mieste a je to, čo Mária pripravila. A mne je z toho zle – vidieť Judáša sedieť na tom mieste, oproti Márii, ktorá ho počúva a obsluhuje ako mamka.
     Teraz mu odpovie: „Bolo by naozaj dobré, keby Nazaret pochopil pravdu a prijal ju. Ja ťa nezdržiavam. Len choď. Nikto väčšmi ako ty nemôže povedať, že Ježiš si zaslúži lásku. Uváž, ako ťa miluje a ako ti prejavuje lásku, stále ťa ospravedlňuje a usiluje sa ti vyhovieť, ako len môže... Táto úvaha nech ti vnukne sväté slová a skutky."
     Večera sa skoro skončila. Judáš ide poliať kvety v záhrade prv, než sa príliš zotmie, a potom odíde. Zanechá Máriu na terase zaujatú ukladaním bielizne, ktorú predtým vyvesila sušiť.
     Judáš pozdraví Alfeja Sárinho a Máriu Kleopasovu, ktorí sa rozprávajú pri Alfejových domových dverách a odchádza rovno do domu predstaveného synagógy. Sú tam aj dvaja Pánovi bratranci okrem ďalších šiestich starších.
     Po okázalých pozdravoch sa všetci dôstojne usadia na stoličky zdobené vankúšmi a osviežia sa anízovou alebo mentolovou vodou, ktorá musí byť riadne studená, lebo kovový džbán sa rosí od rozdielnej teploty medzi ľadovým nápojom a ešte teplým vzduchom – i keď vetrík z kopcov na sever od Nazareta povieva vo vrcholkoch stromov.
     „Som rád, že si prijal pozvanie a prišiel. Si mladý. Trochu zábavy ti prospeje," povie predstavený, plný ohľadov voči Judášovi.
     „Bál som sa, že budem obťažovať, ak prídem prv. Viem, že pohŕdate Ježišom a jeho stúpencami..."
     „Pohŕdame? Nie. Neveríme... a raní nás svojimi... pripusťme to, príliš tvrdými pravdami. Mysleli sme si, že nami pohŕdaš, a preto sme ťa nepozývali."
     „Pohŕdať vami, ja? Ale kdeže! Chápem vás, veľmi dobre... Ó, veru! Ale som presvedčený, že napokon sa dosiahne pokoj medzi vami a ním. Bude to dobre pre neho a aj pre vás. Pre neho, pretože potrebuje všetkých, a pre vás, pretože si nezaslúžite volať sa nepriateľmi Mesiáša."
     „A ty ho ozaj považuješ za Mesiáša?" opýta sa Jozef Alfejov. „Nemá nič z osobnosti kráľa, ktorého predpovedali. Možno preto, lebo my si ho pamätáme ako stolára..., ale... kde je v ňom kráľ osloboditeľ?"
     „Aj Dávid vyzeral len ako pastierik. Ale vidíte, že nebolo väčšieho kráľa než on. Ani Šalamún vo svojej sláve nebol taký. Pretože, napokon, Šalamún len pokračoval po Dávidovi a nebol nikdy inšpirovaný ako on. No zato Dávid! Len uvažujte o osobe Dávida! Je to gigantická osoba! Kráľovská hodnosť, ktorá sa už dotýka neba. Neposudzujte preto Kristov pôvod a nepochybujte o jeho kráľovskej hodnosti. Dávid, kráľ a pastier. Alebo lepšie, pastier a potom kráľ. Ježiš, kráľ a stolár. Alebo lepšie, stolár a potom kráľ."
     „Hovoríš ako nejaký rabbi. Vidno, že si bol vychovaný v chráme," povie predstavený synagógy. „A mohol by si dať vedieť veľrade, že ja, predstavený synagógy, potrebujem pomoc chrámu pre istú súkromnú vec?"
     „Ale samozrejme! Ale určite! S Eleazarom! Pravdaže! A potom Jozef Starší, vieš? Boháč z Arimatey. A potom zákonník Sadok... a potom... ó, len povedz!"
     „Potom zajtra buď mojím hosťom. Porozprávame sa."
     „Hosťom? Nie. Neopustím tú svätú a zarmútenú ženu Máriu. Prišiel som schválne, aby som jej robil spoločnosť..."
     „Čo je našej príbuznej? Vieme, že je zdravá a šťastná vo svojej biede," povie Šimon Alfejov.
     „Áno. A my ju neopustíme. Moja matka je jej vždy nablízku. A aj ja a moja žena. Hoci... hoci jej nemôžem odpustiť jej slabosť voči Synovi. Ani bolesť môjho otca, ktorý kvôli Ježišovi zomrel len s dvoma synmi pri svojom lôžku. A potom! A potom...! Ale rodinné ťažkosti sa nerozhlasujú zo striech!" povzdychne Jozef Alfejov.
     „Máš pravdu. Šepká sa o tom hlboko v pivnici a vlieva sa to do spriateleného srdca. Tak je to s mnohými bolesťami! Aj ja mám svoje, bolesti učeníka... Ale nehovorme o tom!"
     „Ba hovorme! Čo je to? Zlé pre Ježiša? Neschvaľujeme jeho správanie. Ale stále sme jeho príbuzní. A ochotní spojiť sa s ním proti nepriateľom. Hovor!" povie ešte Jozef.
     „Zlé? Nie! Povedal som to len tak... a potom bolesti učeníka sú mnohé! Nie je to len bolesť pre spôsob, ako sa Učiteľ správa k priateľom i nepriateľom a škodí si, ale aj vidieť, že nie je milovaný. Chcel by som, aby ste ho všetci milovali..."
     „Ale čo môžeme robiť? Ty sám vravíš: Má istý spôsob konania... Nebol taký predtým, než odišiel od matky," ospravedlňuje sa predstavený. „Nie je to pravda? Vy všetci!"
     Všetci vážne súhlasia a hovoria uznanlivo o niekdajšom tichom, miernom a utiahnutom Ježišovi.
     „Kto by si pomyslel, že z takého, aký bol predtým, sa vykľuje taký, aký je teraz? Prv len dom a príbuzní. A teraz?" povie istý veľmi starý Nazaretčan.
     Judáš si vzdychne: „Úbohá žena!"
     „No skrátka, čo vieš? Hovor," skríkne Jozef.
     „Ale nič viac, čo by si nevedel aj ty. Myslíš, že jej je príjemné byť opustenou?"
     „Keby Jozef ešte žil ako váš otec, neprihodilo by sa to," usúdi ďalší, tiež veľmi starý Nazaretčan.
     „Nemysli si to, muž. Bolo by to to isté. Keď sa ťa zmocnia isté... myšlienky!" povie Judáš.
     Sluha prináša lampy a kladie ich na stôl, pretože je bezmesačná noc, hoci obloha sa celá trblieta hviezdami. A so svetlom prinášajú ďalšie nápoje, ktoré predstavený synagógy chce ihneď ponúknuť Judášovi.
     „Vďaka. Už sa dlhšie nezdržím. Mám povinnosti voči Márii," povie a dvíha sa.
     Aj dvaja Alfejovi synovia vstanú a vravia: „Ideme s tebou. Máme to po ceste..." A s obradnými pozdravmi sa spoločnosť rozdelí. S predstaveným synagógy ostávajú šiesti starší.
     Ulice sú už opustené a tiché. Z terás domov zostupujú tlmené hovory hlbokých hlasov. Deti už spia vo svojich postieľkach, a preto chýba ich trilkovanie veselých vtáčikov. S hlasmi z terás bohatších domov prebleskujú svetlá olejových lámp.
     Dvaja Alfejovi synovia a Judáš kráčajú niekoľko metrov potichu, potom sa Jozef zastaví, chytí Judáša za rameno a povie: „Počúvaj. Pochopil som, že niečo vieš, ale nechcel si o tom hovoriť v prítomnosti cudzích. Ale teraz musíš hovoriť so mnou. Ja som najstarší z domu a mám právo a povinnosť vedieť všetko."
     „A ja som sem prišiel s úmyslom povedať vám to a ochrániť Učiteľa, Máriu, vašich bratov a vaše meno. Je to veľmi nepríjemné povedať to a počuť to. A je ešte nepríjemnejšie to vykonať. Lebo vyzerá to ako udanie. Ale prosím vás, aby ste ma dobre pochopili. Nie je to udanie. Je to iba láska a múdrosť. Viem veľa vecí, o ktorých napokon viete tiež. Viem ich od svojich priateľov z chrámu. A viem, že sú nebezpečné pre Ježiša a tiež pre dobré meno rodiny. Usiloval som sa, aby to Učiteľ pochopil. Ale nepodarilo sa mi to. Naopak! Čím viac mu radím, tým horšie koná a umožňuje, aby ho kritizovali a nenávideli stále viac. To preto, že je taký svätý, že nechápe, čo je svet. Skrátka, je smutné vidieť mrieť svätú vec pre nerozvážnosť zakladateľa."
     „No tak, čo to je? Povedz nám všetko. A my podnikneme potrebné kroky. Však, Šimon?"
     „Určite. Ale nemyslím si, že by Ježiš robil nerozumné veci a proti svojmu poslaniu."
     „Ale keď to hovorí tento šikovný mladý muž, ktorý tiež miluje Ježiša!? Vidíš, aký si? Vždy taký! Neistý. Váhavý. Vždy ma necháš samého v kritickej chvíli. Som sám proti celému príbuzenstvu. Netrápi ťa ani naše dobré meno ani náš úbohý brat, ktorý sa ničí!"
     „Nie! Neničí sa! Ale sa oslabuje, tak to je."
     „Hovor, hovor!" nalieha Jozef, kým Šimon rozpačito mlčí.
     „Povedal by som... Ale chcem mať istotu, že o mne nepoviete Ježišovi... Prisahajte mi to."
     „Prisaháme to na svätú oponu. Hovor."
     „Ani svojej matke a o to menej svojim bratom nesmiete povedať to, čo vám poviem."
     „Buď si istý naším mlčaním."
     „A budete mlčať aj pred Máriou? Aby ste jej nespôsobili bolesť. Ako robím ja, mlčky... Je povinnosťou zachovať pokoj tejto úbohej matky..."
     „Budeme mlčať pred všetkými. Prisaháme ti to."
     „Teda počúvajte... Ježiš sa už neobmedzuje len na to, aby sa zbližoval s pohanmi, mýtnikmi a prostitútkami, a aby urážal farizejov a ďalšie vplyvné osoby. Teraz robí priamo absurdné veci. Len si pomyslite, že bol na filištínskom území a nechal nás putovať a ťahal so sebou veľkého čierneho capa. A teraz si vzal jedného Filištínca medzi učeníkov. A predtým toho chlapca, ktorého našiel. Neviete, aké boli k tomu komentáre? A len pred niekoľkými dňami jednu Grékyňu, otrokyňu, ktorá utiekla rímskemu pánovi. A potom jeho reči, ktoré odporujú dobre známej múdrosti. Skrátka, vyzerá ako šialenec. A škodí si. Vo Filištínsku sa tiež zamiešal do obradu strigôňov a pustil sa s nimi dôverne opreteky. Porazil ich, ale... Zákonníci a farizeji ho už nenávidia. Ale ak sa dostanú tieto veci do ich uší, čo sa stane? Vy máte povinnosť zasiahnuť, zabrániť..."
     „To je vážne. Veľmi vážne. Ale ako sme to mohli vedieť? My sme tu... a aj teraz, ako by sme sa to mohli dozvedieť?"
     „A predsa vy by ste mali zasiahnuť a zabrániť tomu. Matka je matka a je príliš dobrá. Vy ho nesmiete tak opustiť. Ani kvôli nemu, ani kvôli svetu. Aj to ustavičné vyháňanie diablov... Kolujú hlasy, že mu posluhuje Belzebul. Uznajte, či mu to môže prospieť. A potom! Akým kráľom sa stane, ak sa zástupy smejú a sú pohoršené už teraz?"
     „Ale... naozaj robí také veci?" opýta sa neveriaco Šimon.
     „Spýtajte sa jeho samého. Povie vám, že áno. Lebo sa nimi dokonca chváli."
     „Ty by si nám mal dať vedieť..."
     „Pravdaže to urobím! Keď uvidím niečo nové, oznámim vám. Ale veľmi prosím! Mlčať teraz a vždy pred všetkými!"
     „To sme prisahali. Kedy odchádzaš?"
     „Po sobote. Teraz už niet dôvodu, aby som tu zostával. Splnil som si svoju povinnosť."
     „A my ti za to ďakujeme. Ó! Ja som to hovoril, že sa zmenil! Ty, brat, si mi nechcel veriť... Vidíš, že mám pravdu," vraví Jozef Alfejov.
     „Ja... ja tomu ešte celkom neverím. Napokon Júda a Jakub nie sú hlupáci. Prečo nám nič nepovedali? Prečo nezasiahnu, ak sa ozaj dejú také veci?" povie Šimon Alfejov.
     „Muž, neznevažuj ma, že neveríš mojim slovám?!" vybuchne urazený Judáš.
     „Nie! Ale... Stačí. Odpusť, že ti poviem: Uverím, keď uvidím."
     „Dobre. Čoskoro uvidíš a budeš mi musieť povedať: 'Mal si pravdu.' Tak, sme pri vašom dome. Opúšťam vás. Boh nech je s vami."
     „Boh nech je s tebou, Judáš. A... počuj. Ani ty o tom nehovor s ostatnými. Kvôli našej cti..."
     „Nepoviem to ani vzduchu. Zbohom."
     A rýchlo odíde, spokojne sa vráti domov a vystúpi na terasu, kde Mária s rukami v lone kontempluje oblohu posiatu hviezdami. Vo svetielku lampičky, ktorú Judáš zapálil, keď vyšiel po schodoch, vidieť dve brázdy sĺz trblietajúcich sa na Máriiných lícach.
     „Prečo plačeš, Matka?" spýta sa úzkostlivo Judáš.
     „Pretože sa mi zdá, že svet je viac posiaty úkladmi než nebo hviezdami. Úkladmi môjmu Ježišovi..."
     Judáš sa na ňu uprene, pozorne a znepokojene zahľadí.
     Ale ona dokončí jemne: „Ale povzbudzuje ma láska učeníkov... Milujte veľmi môjho Ježiša... milujte ho... Chceš zostať, Judáš? Ja zídem do svojej izby. Mária Kleopasova už odišla, potom, čo pripravila kvasnice na zajtra."
     „Áno. Zostanem. Je tu dobre."
     „Pokoj s tebou, Judáš."
     „Pokoj s tebou, Mária."