***
Až keď na moje zatvorené očné viečka dopadne prvý slnečný lúč, prebudím sa. Vrhnem pohľad na otvorené okno nado mnou a zamračím sa, pretože zistím, že mi sneží do izby. Malé krištáliky vločiek sa však roztopia skôr, než na nás dopadnú. Moje a Lukovo telo je totiž ako planúci krb.
Nevediac si spomenúť, kedy som zaspala, sa začnem pomaly vymotávať z Lukovho objatia. Nepodarí sa mi to. Drží ma tak, akoby od toho závisel môj život. On sám je dokonca taký unavený, že sa aj napriek môjmu vzpieraniu nezobudí.
Vzdychnem si, a keď sa vzápätí nadýchnem, okrem vábivej čokoládovej vône Luka, čerstvého - až štipľavého - vzduchu horského lesa, prúdiaceho z okna, zacítim samu seba. Zvraštím nos. Smrdím totiž od zaschnutého potu.
,,Luke," poviem do jeho pokojnej tváre naliehavo. ,,Musím použiť kúpeľňu!" Zapriem sa do jeho hrude a odtiahnem sa. Nielenže sa mi nepodarí vymaniť z jeho zvierania, ja dokonca zistím, že on ešte stále nemá tričko. Začervenám sa, keď si spomeniem, ako som mu ho roztrhala. Hmm, a to sme spolu ešte, no...
Haven! Sústreď sa!
,,Luke," posťažujem sa, keď ma vráti do pôvodnej polohy, a schová si hlavu v mojich vlasoch. Oprava. V mojich smradľavých vlasoch.
Haven, on je tvoja spriaznená duša. Môžeš mať aj koziu briadku plnú hnijúceho jedla a stále ťa bude milovať, pripomenie mi môj vlk.
Pravda. Ale ja ho teraz musím nejako zobudiť.
Poobzerám sa po izbe, hľadajúc niečo užitočné. Možno nejaké staré hrnce ktoré by som do seba udrela ako gong, alebo nejakú píšťalku... A vtom mi zrak padne na otvorené okno. Nadvihnem k nemu ruku a zistím, že dotiahnem na parapetu. Dostávajúc nápad, sa ešte trochu nadvihnem, rukou zhrabnem z parapety plnú hrsť snehu a zhodím ju na Luka.
Kedže som však s Lukom zlepená v jedno a rukou sa mi podarí zhrnúť takmer všetký sneh z parapety, ostaneme obidvaja celý mokrý. Plán to však splní, lebo sa Luke zobudí.
,,Čo do pekla?!" zvolá, keď sa s trhnutím posadí. Sneh v jeho čiernych vlasoch sa začne okamžite topiť, robiac mokré hniezdo.
Keď si pošúcha unavené oči a venuje mi nechápavý pohľad, len myknem plecom: ,,Bolo mi horúco." Potom sa postavím a vbehnem do kúpeľne.
Až keď sa rukou natiahnem po zubnej kefke, všimnem si Znamienko Duší. Zabudnem na rannú hygienu a ruku si predložím pred seba. Lukova tvár dnes dostala vlasy a jeho biele oči majú už aj zreničku s dúhovkou. Jeho dokonalosť je nakreslená v mojej dlani. Avšak v mieste, kde sa hrot meča stretáva s jeho krkom, si všimnem prázdne miesto. Akoby obrázok ešte nebol dokončený.
Rýchlo si teda umyjem zuby a osprchujem sa, zmývajúc zo seba zaschnutý pot, ktorý ma ovalil, keď som dostala dnešnú várku bolesti. Oblečená v čistých veciach, ktoré nám Alfa Drew nechal v kúpeľni, vbehnem naspäť do izby.
Kedže mi hodinky prezradia, že je už 9:54, neprekvapím sa, že zbadám Luka jesť nejaký kus mäsa. ,,Došiel nám raňajkoobed," usmeje sa a poklepká miesto vedľa seba. Všimnem si, že už má nové tričko.
Sadnem si k nemu, vezmem si od neho lákavo voňajúci tanier a potom ho položím vedľa seba na matrac. Keď sa na Lukovej tvári zračí nechápavosť, poviem: ,,Najprv mi ukáž znamienko."
Prikývne, polodojedený tanier s jedlom si položí na stehná a podá mi ruku. Ignorujem trblietky, ktoré zacítim, keď sa ho dotknem, a poobzerám si samú seba v jeho dlani. Dúhovka aj zrenička už v mojich očiach nechýbajú a vlasy mi už taktiež narástli - sú dlhé až po rukoväť meča, niekde rovné, niekde jemne zvlnené. Zrak okamžite nasmerujem na svoj krk. V mieste, kde má Luke prázdne miesto mám ja označenie.
,,Luke? Videl si to?" Ukážem mu moje znamienko s nedokončeným pigmentom.
,,Áno videl. Keď sa najeme, pôjdeme s tým k Harmónii."
Zhlboka sa nadýchnem, vezmem si tanier a začnem jesť. Zemiaky s diviačím mäsom si však neviem vychutnávať s nevyriešenými otázkami v mojej hlave. Preto sa niektoré rozhodnem opýtať už počas jedenia: ,,A kedy presne sa začalo to znamienko meniť?"
,,O plus-mínus pol druhej. Neviem to presne, hodinkám som totiž nevenoval až takú veľkú pozornosť."
,,A čo povedala Harmónia?"
,,Nuž, znamienka si ešte nepozrela, ale liek vraj pracoval presne tak, ako pracuje pri prvej transformácii. Všetko teda bolo v poriadku."
Prikývnem a zrak opäť namierim na moje nové Znamienko Duší. ,,Vyzerá už hotové - teda s jednou maličkou výnimkou," hlesnem. ,,Myslíš, že už zajtra pôjdeme domov?"
Luke mykne plecami. ,,Ostaneme tu ešte minimálne jednu noc, a až keď sa premeny skončia a Harmónia nám povie výsledok, odídeme."
Z jeho odpovede nie som príliš nadšená. Ja viem, musíme tu ostať, kým sa premeny neskončia, lenže ja už chcem ísť domov. ,,Chýba mi svorka."
,,Už som telefonoval s Judom a povedal, že všetko klape."
,,A kto každý má z našej svorky vlastne mobil?"
,,Ja, Jude, Nicolas, doktor Woody a ešte hlavný strážca pri vonkajšej bráne Oliver," potom sa zamyslí a ešte dodá: ,,A ešte ho Jude žiadal aj pre Angelu."
Hmm, takže ho má len Alfa, Beta, hlavný bojovník, hlavný lekár a hlavný strážca. Všetci dôležití ľudia. ,,Dostanem ho aj ja?"
,,Dostaneš. Ale nedovolím ti ho priveľmi používať. Je totiž škodlivý. Budeš ho mať len keď pôjdeš von."
***
,,Vstúpte!"
Luke otvorí dvere a my vojdeme do Harmóniinej izby. Ak ju porovnám s našou izbou, kde sneží, táto je na môj vkus až príliš dusná. ,,Dobrý deň." Luke sa nepozdraví.
,,Už si v poriadku, srdiečko?" starenka podíde ku mne a priloží mi ruku na čelo, akoby kontrolovala, či náhodou vo vnútri opäť nehorím.
,,Všetko je v poriadku," pokúsim sa o úsmev. ,,Akoby sa nič nestalo."
,,Poďme si sadnúť a vy mi ukážete znamienka." Harmónia nás odvedie k jej posteli a my sa zložíme na matrac. Ja sedím opäť v strede.
Vzápätí k starej lekárke vystrie Luke ruku, akoby sa chválil svojim novým tmavohnedým tetovaním. Keď sa na svoj obraz na jeho zápästí po druhýkrát pozriem, všimnem si, že sa na ňom jemne usmievam. Som tam šťastná.
Keď vystriem svoju ruku a skontrolujem Lukov výraz na nej, znepokojene zistím, že on sa neusmieva. Tvár má ľadovú a kamennú. V jeho očiach však aj napriek tomu vidím radosť. Divné, čo?
Harmónia si naše tváre v dlani poobzerá s nadšením. Napokon vyhlási: ,,Vyzerá to tak, že tvoje je už hotové."
Luke sa zamračí. ,,Prečo moje už je? Prečo ho nemá hotové už aj Haven?"
,,Prečo Haven cíti bolesť? Prečo odpadáva? Prečo sa mení inak? No tak, Luke, rozmýšľaj! Pretože je iná." Zrak nasmeruje na mňa a stisne mi vystrčenú ruku. ,,Čakala som, že sa takéto niečo stane."
,,A čo s tým spravíme?" opýtam sa. Môj hlas je viac zvedavý, než vystrašený.
,,Aha," pustí mi ruku a ukáže na chýbajúci pigment v mojej dlani. ,,Je to presne na tom mieste, kde patrí označenie."
Porovnám svoju ruku s Lukovou a naozaj. Ja mám na jeho ruke označenie presne na to istom mieste. Lenže Luke na mojej ruke tam nemá označenie, pretože nemá označenie ani v skutočnosti. Páni! Úplne si teraz mýlim, kedy hovorím o Lukovi a kedy o Minilukovi!
Moment! Lenže znamená to, že ja mám Luka označiť?
Luke namietne, keď pochopí to, čo ja: ,,Lenže ženy nikdy neznačia mužov!"
,,Ja viem," Harmónia si vzdychne: ,,Lenže ako sme už povedali, Haven je iná."
,,Takže teraz čo? Mám Luka označiť?" Poviem vám pravdu, ak Harmónia povie áno, poteším sa. Neviem totiž prečo, môjmu vlkovi sa tá predstava páči. Lenže na druhú stranu, ja neviem ako sa značí. Pre mužov, je to totiž prirodzené ako dýchanie a inštinktívne ako lovenie. Ja som žena, som narodená proste inak.
,,Neviem," odpovie Harmónia. ,,Podľa mňa by sme mali počkať, či sa zmena náhodou len nespomalila. Počkajme."
,,Ale ak sa Haven už nezmení, znamená to, že ma má označiť, aby bolo to znamienko hotové?"
,,Áno."
***
,,Podľa mňa je to presne tak, ako povedala Harmónia," ozvem sa, keď už som s Lukom v našej požičanej izbe. Okno nám niekto zatvoril - zrejme sa mu nepáčilo, že máme zasneženú posteľ.
,,Aj podľa mňa."
,,Nič iné by nedávalo zmysel," zhlboka sa nadýchnem. ,,Lenže ak ťa mám označiť, tak nie tu." Nechcem bledé svetlé steny, farebné vankúše a nudný vyblednutý nábytok. Všetko je to cudzie, príliš rozdielne od domova.
,,Samozrejme," Luke sa zaškerí, akoby si to už predstavoval a podíde k mojej postave, opierajúcej sa o dvere. ,,Ani mne sa to tu nepáči."
Usmejem sa: ,,Prečo si prišiel až tak blízko?" Moje telo začne zavýjať radosťou: tlkot sa mi rozbehne a teplota o trochu zvýši. Stane sa to vždy, keď je takto blízko.
,,Lebo, popri Victorovi, únose Rickyho a cestou na Aljašku sme vôbec nemali čas na seba."
Venujem mu nechápavý pohľad: ,,Čo tým myslíš? Veď sme po celý čas spolu."
,,Sme. Ale nie takto." A vzápätí Luke svoje pery pritlačí o moje.
Najprv mi to od prekvapenia vyrazí dych, ale keď si už uvedomím, čo sa deje, obkrútim ruky okolo jeho krku. Odlepím sa od tvrdých dverí a pritlačím sa na Lukove telo. Robím to automaticky, takmer inštinktívne.
Luke na seba taktiež nenechá čakať. Okamžite ma totiž objíme okolo chrbta a zovrie ma v pevnom - ale prekvapivo pohodlnom - objatí. Je to, akoby ma chcel chrániť pred vonkajším svetom.
Až keď sa jeho pery začnú pohybovať po mojich, niečo sa pokazí. ,,Haven?" Luke zamumle, keď sa odo mňa na milimeter odtiahne. ,,Čo to máš so zubami?"
Zodvihnem svoju ruku k ústam a venujúc Lukovi nechápavý pohľad si ich rýchlo skontrolujem. Pochopím však, že niečo nie je v poriadku, keď zistím, že dve zuby sa rozhodli byť pri Lukovej pokožke o niečo dlhšie.
Tesáky.
[AP: Dun. Dun. Duuuuuun! Takže, príbeh venujem ---Nicol---, pretože som sa rozhodla, že odteraz až do konca príbehu, každú časť niekomu venujem. Ak teda chcete venovanie, napíšte koment alebo tak, lebo ľudí budem zrejme vyberať podľa toho, kto si dal čas aj námahu na to, aby mi niečo pekné napísal. A nebudú to len komenty z tejto kapitoly, ale z celého príbehu. Podmienka: časť ešte nemáte venovanú. A mám ešte jedno malé varovanie: do konca príbehu nezostáva veľa času - možno päť kapitol, možno len dve? - takže sa vám ospravedlňujem, ak sa mi na venovania stratí miesto.]