More Than Us /SK/

-88-

"Si si istá, že nechceš ísť k doktorovi?"

Pokrútila som hlavou. "Do zajtra to musí prejsť." Nemôžem ísť k doktorovi. Nemôžem riskovať, že sa dozviem výsledky skôr, ako budem pripravená ich počuť. "Spravím si čaj a dám si lieky od bolesti."

Holden váhavo prikývol a odišiel do kuchyne. Zavrela som oči a pritiahla si kolená k hrudi. Dúfala som, že tá poloha mi uľaví od bolesti, no podarilo sa mi to iba na malý moment. Nepríjemné výstreli bolesti sa o pár sekúnd vrátili a ja som zostala uväznená v klbku kŕčov.

Kroky sa z kuchyne priblížili až k mojej hlave a počula som, ako zavŕzgal drevený stolík v úrovni mojich očí. Zažmúrila som na Holdena, ktorý na ňom sedel a podával mi pohár vody. "Možno by si mala niečo malé zjesť a pospať si. Ak to do rána neustúpi, pôjdem s tebou k-"

"Nepôjdem k doktorovi, Holden," precedila som skrz zuby. "Nechcem tam ísť."

Zamračil sa a ruka s pohárom mu klesla. "Budem hádať, že to bude kvôli výsledkom. Neprekvapuje ma, že ich nepoznám ja, ale že si sa na ne ešte nespýtala Iana..."

"Tvoj titul ti nakoniec na niečo bude," zamrmlala som sa a s ťažkosťami sa mi podarilo sadnúť si. Holden sa stále mračil. "Prečo si myslíš, že by som ti ich nepovedala, ak by som ich zistila?"

Vyšiel z neho krátky smiech. "Pretože ťa poznám. Tentokrát by si sa mohla vyhovoriť na to, že si ma nechcela odohnať. Lebo vyhovárať sa na to, že sa snažíš chrániť samú seba v prípade, že by som sa rozhodol odísť-"

"Nesnažím sa nikoho chrániť."

"Tak na čo potom čakáš, Anna?" rozhodil rukami a vylial z pohára vodu na koberec, ktorý mu sem pomáhala dokúpiť Priss. "Ja na rozdiel od teba stále dúfam v to lepšie. Ty vidíš ten najhorší koniec a napriek tomu sa mu bojíš postaviť."

Oči ma začali páliť a v hrdle mi narástla hrča, ktorú som nedokázala prehltnúť. Nedokázala som sa jej zbaviť, dusila ma, keď som sa snažila dostať zo seba ďalšie slová. "A ty by si sa mu vedel postaviť? Ak by si vedel, že nikdy nebudeš môcť mať vlastné dieťa, vedel by si sa tomu postaviť? Nevieš si predstaviť, čo to pre mňa znamená, do riti."

"A pre mňa to akože neznamená nič?" Ukázal na seba a na tvári sa mu objavil neveriacky výraz. "Nejde iba o teba. Ide o nás oboch. O našu rodinu, o našu budúcnosť a nemôžeš len tak odkladať veci, ktoré sú neodkladné!"

Niekoľkokrát som zažmurkala. Holden zvieral okraj stola a prebodával ma ľadovým pohľadom. Cítila som sa, akoby sa do mňa vnárali skutočné kusy ľadu, ostré ako nože. Hľadela som naňho a nedokázala mu nič povedať, iba som otvárala a zatvárala ústa, pretože som nenachádzala vhodné slová.

O našu rodinu? 

Mnohokrát som si to predstavovala. Tieto myšlienky však mali svoje presné miesto, svoj malý kút v mysli, odkiaľ som ich nevypúšťala a práve som zistila prečo. Znelo to šialene. Celá predstava o rodine znela šialene. Akoby mi niekto na strednej povedal, že o mesiac mám mať štátnice a promócie a mám štyri týždne na to dobehnúť všetko, na čo by som inak mala mať celé roky.

Presne tak to bolo.

Nemohla som premýšľať nad rodinou, ak som na ňu nebola pripravená. Nemohla som sa pripravovať na niečo, od čoho ma delili celé roky života, ktorý som ešte neokúsila...