More Than Us /SK/

-60-

Prebudil ma pás svetla dopadajúci mi na oči a už som nevedel zasa zaspať. Prebral som sa v obývačke, prikrytý starou dekou a topánkami skopnutými pri hlave pod gaučom. 

Musela ma prísť uložiť mama, sám by som to zrejme nezvládol.

Spomínal som si na to, ako sme si s otcom objednávali drink za drinkom a pohár za pohárom. Bavili sme sa ako ešte nikdy a o veciach, o ktorých som si nikdy nemyslel, že sa s ním budem rozprávať.

Ruka mi visela cez okraj pohovky a na chladnej zemi mi v nej prestala prúdiť krv. Druhú som mal pod sebou a nechtiac si ňou vtláčal kovovú pracku opasku do brucha.

V ústach som mal sucho.

Podoprel som sa malátnymi rukami a posadil sa, len aby som si uvedomil, že som spal oblečený presne v tom, v čom som včera odchádzal z domu. Zrejme som nebol schopný ani toho si vyzliecť sveter.

Na konferenčnom stolíku som uvidel svoj mobil a načiahol sa po ňom, aby som skontroloval čas. Hneď po odomknutí na mňa vyskočili upozornenia, ktoré som rovno mazal a nezaujímal sa o to, od koho sú. 

Ak to bol Logan, zavolám mu neskôr.

Ak to bola Anna, budem mať príležitosť je to povedať osobne.

V kuchyni som do kanvice nabral vodu a do hrnčeku nasypal dve lyžičky kávy. Potreboval som sa prebrať. Hoci som stál, oči sa mi zatvárali a chcel som si späť ľahnúť a prespať celý deň. 

Potreboval som sa nakopnúť. Ani som nevedel, kedy sme sa presne vrátili. 

Voda zovrela a zalial som si kávu. Cukor som vynechal, ale bez mlieka by som ju nevypil. 

Potreboval som čerstvý vzduch. 

Vzal som si svoje raňajky a zadnými dverami vyšiel na dvor. Muselo byť krátko pred obedom, slnko bolo vysoko a zohrievalo mi tvár. Niekedy som tu zvykol raňajkovať a cez leto som tu sedával celé dni, s knihami a zápisníkmi... dávno pred tými problémami s Grace, dávno pred tým, ako sa nám rozpadol život pod rukami.

Kde bývala? Anna musela žiť len niekoľko ulíc odo mňa. 

Ako som mohol zabudnúť na toľko vecí? Teda... pamätal som si vôbec niečo z toho? Nevnímal som nič a nikoho. 

Čo by sa stalo, ak by som si na to nikdy nespomenul... Alebo jej o tom aspoň nepovedal. Lenže možno raz, ak by som nahrabal dosť odvahy a zobral ju ku sebe domov, prišla by na to.

Čo by sa dialo potom? Aspoň by nemala šancu odísť, pretože by tu bola so mnou. Mohol by som jej to vysvetliť.

Upíjal som si z kávy a rozhliadal sa po dvore. Vyzeral tak ako vždy, no chýbali tu hojdačky a prenosné pieskovisko, v ktorom sme sa ako malí hrávali. Také, ktoré vtedy chceli všetky deti a chodili sa hrávať ku nám. 

Moje deti by také mali tiež.

Na dva glgy som dopil posledné zvyšky kávy a dnes som sa naposledy rozhliadol po kuse domova, kde som vyrastal. Vrátil som sa dnu a do nosa mi udrela vôňa slaniny. 

"Konečne si vstal."

Mama ma do nového dňa privítala s úsmevom a tanierom plným jedla. Slanina, vajíčka, hrianky, zelenina. 

"Otec ešte stále spí. Prišli ste neskoro a v hroznom stave." pokrútila hlavou a karhavo sa na mňa zamračila. "Mohol si ho trochu šetriť, Holden. Teraz budem týždeň počúvať, ako mu nie je dobre."

Zasmial som sa. "Nenútil som ho. Bavili sme sa."

Prišla ku mne a vzala mi z ruky šálku. "Najedz sa radšej. Kvôli tebe nemôžem ísť do obchodu. Tvoj otec je momentálne nepoužiteľný."