More Than Us /SK/

-76-

Opatrne som zaklopal na dvere izby, v ktorej som kedysi býval.

Pre rodičov som nemal dobré vysvetlenie, kam sa tak skoro hrabem. Logan mi iba napísal, že už vstala a môžem prísť.

Lepšie si to naplánovať nemohla.

Nechápal som, koľko šťastia môžeme mať v týchto náhodach.

Pomaly som stlačil kľučku a otvoril dvere, len aby som ju našiel stáť na opačnej strane izby, ako si nervózne obhrýza nechty.

Zavrel som za sebou a snažil sa s ňou nadviazať očný kontakt.

Ale uhýbala pohľadom.

Odkašľal som si. "Prepáč, že som neprišiel už včera."

Okamžite sa ku mne obrátila.

"Nemusel si chodiť vôbec." usmiala sa. Zlomene. "Vlastne som ani nečakala, že prídeš-"

"Chcela si sa porozprávať."

Chcel som ísť priamo k veci.

Logan mi odmietol povedať, čo ju sem včera priviedlo.

Anna váhavo prikývla a z vrecka veľkej mikiny, ktorá jej očividne nepatrila, vytiahla papiere, ktoré som dobre poznal.

Stuhol som.

"Myslela som, že si ich vyhodil." zamrmlala. "Myslela som, že som- že ma považuješ za-" koktala a nedokázala nájsť správne slová. "Neverila som tomu, Holden."

Pozrela na mňa zlomeným pohľadom, za ktorým sa skrývala bolesť a úľava. Bojovali medzi sebou ako oblaky a lúče slnka.

Raz vyhrávali jedni, raz druhí.

"Neverila si čomu?" mračil som sa.

Zúfalo sa zasmiala. "Sama neviem."

Stál som na mieste, zatiaľ čo si ona sadla na posteľ.

"Raz som bola presvedčená, že na svete nie je nik iný, komu by na mne záležalo viac a inokedy som neverila tomu, že by si mal pre mňa čo i len prstom pohnúť-" snažila sa pokračovať, no len habkala.

"Prečo si tomu neverila? Bolo hádam očividné, že by som pre teba urobil všetko."

Ja som svoje priority poznal. Mal som v tom jasno. Vedel som, čo som chcel.

Možno nie od začiatku, ale neskôr som na ne prišiel a jasne som jej to všetko dal najavo.

"Anna, som ti ochotný odovzdať svoje srdce na tanieri. A to som aj spravil. Pokazil som to, ja viem, ale-"

"Nič si nepokazil." mávla rukou, akoby to nič nebolo. "Môžem kašľať celú anorexiu, alebo čo to bolo. Môžem ti kašľať na tvoje uzdravovanie."

Zarazil som sa.

"Neboli sme to my, Holden." obrátila sa ku mne. "Neboli sme to my, čo sa do seba zamilovali. Boli to naše rozbité duše, ktorými kúskami sme sa snažili napraviť toho druhého a nedbali na to, či ho to zničí alebo zachráni."

Čakal som, čím bude pokračovať.

"Neviem si predstaviť, že by sme sa mali tváriť, ako sa nič z tohto nestalo." pokrútila hlavou.

Takmer som spadol z nôh. 

"Poznám ťa lepšie ako seba, Holden. Viem, aká je tvoja obľúbená farba, aj keď to ty nevieš. Viem, aké je tvoje obľúbené jedlo a ako máš rád kávu, koľko lievancov máš rád na raňajky-" zasmiala sa neveriacky a pokračovala: "Dlho si ma miatol, Holden, ale konečne som si to v hlave upratala."