More Than Us /SK/

-79-

Napravil som si golier košele a skontroloval zapnuté manžety.

"Nepreháňaš to?"

Priss sedela s knihou na gauči a pozorovala ma pri prípravách na večeru, na ktorú som nechcel ísť.

"A vôbec. Je to podľa teba dobrý nápad? S Annou to je ešte stále otvorený prípad a-"

"A Annou sme už iba priatelia," stopol som ju. "Povedala to jasne a napriek všetkému som sa to rozhodol rešpektovať."

"Prečo?" pokrútila nechápavo hlavou. "Možno ak sa s ňou skúsim porozprávať-"

"Nie všetko sa dá vyriešiť rozprávaním, Priss," odvetil som. "Mohla si to skúsiť už niekoľkokrát, teraz je už neskoro a vlastne som rád. Priateľstvo s Bell je lepšie ako nemať šancu sa s ňou ani stretnúť."

"Tak začneš chodiť na rande s inými?" nadvihla obočie a knihu odložila vedľa seba.

"Nie je to rande." pretočil som očami. "Beriem ju na večeru. Priateľskú večeru."

"Uhm."

Povzdychol som si. Priss mi neverila. "Odmietla peniaze za tetovania a chcela toto ako náhradu."

"S tými najčistejšími úmyslami, však?" prehodila ironicky a vstala.

Otrávene som vydýchol a obrátil sa na ňu s prosbou v očiach, aby moju dnešnú večeru prestala komentovať a prestala ma obviňovať z pokusu nahradiť Annu.

Začínalo to byť na nej vidno. Jej pohyby sa zmenili, jej postava naberala iné tvary, ako som na nej doteraz vídal. Jej tvár a mimika strnula vo výraze, ktorý si v mojej a Zackovej prítomnosti prekrývala maskou pohody a pokoja.

"Snažíš sa vo mne vyvolať pocit viny?" prižmúril som oči.

"Snažím sa ťa vrátiť do reality," odvetila rýchlo, prudko ku mne vykročila a zastala jen pár centimetrov odo mňa, aby mi mohla popraviť golier košele. "Tak choď po ňu a sám zisti, že na Annu sa čakať oplatí."

Sucho som sa zasmial.

Na Annu sa čakať oplatí, len som nevedel, či som chcel. Nachádzal som sa pod hladinou, niekoľko centimetrov od kyslíka, pripútaný ku dnu, pľúca ma boleli, v ušiach mi hučali vlny obmývajúce moje bezmocné telo bičované prúdmi nekonečnej prázdnoty. Nedokázal som si však zodpovedať základné otázky. Bola Anna ten kyslík, po ktorom som túžil od ktorého závisel môj život alebo bola tými reťazami, ktoré mi drvili členky a držali ma mučivo blízko a zároveň ďaleko od toho, čo ma malo zachrániť.

"Nečakaj ma," usmial som sa na Priss. "Dnes večer možno zistím, ako sa dostanem z reťazí."

Priss sa zmätene zamračila. "Chceš sa ňou nechať zviazať?"

Nahlas som sa rozosmial a odstúpil do bezpečnej, komfortnej zóny. "Prečo by som sa mal nechať zväzovať?"

"Ja neviem, čo sa ti páči. Nesúdim, len ma to prekvapilo," mykla ramenom a ja som opäť vybuchol do smiechu.

"Fakt si nemyslím, že toto je niečo, o čom by som sa s tebou rozprával," pokrútil som hlavou a zvesil koženú bundu z vešiaku na stene. "Myslíš, že ma vzrušujú putá?" pobavene som nadvihol obočie. "Milujem voľnosť."

Priss sa s prázdnym pohľadom pousmiala. "Bojíš sa byť sám. To je niečo úplne iné."

*ANNA*

Nervózne som chodila hore dolu po izbe, v ruke som držala telefón a dookola si čítala Prissino číslo. Chcela som jej zavolať. Chcela som sa s ňou porozprávať. No ona sa mi za posledné dni, možno vyše týždňa neozvala, a to ma držalo späť. Paranoidné myšlienky na to, že ma moja najlepšia priateľka zavrhla.