More Than Us /SK/

-69-

Všetci na mňa hľadeli, čakali na moje prvé slová ohľadom noviniek, zahusťovali atmosféru výrazmi paniky a zmäteným vymieňaním pohľadov medzi sebou.

Snažil som sa pokojne jesť svoje hranolky a vyhýbať sa očnému kontaktu s Loganom.

"Holden," začal pomaly Lucas, "nenaťahuj nás, do riti."

Pozrel som naňho. Tváril sa vydesene. Priss bola biela ako stena, Zack sa ešte nedotkol svojho jedla, Logan sa na oplátku odmietal pozrieť na mňa. 

"Ide o to," odkašľal som si, "že som si našiel byt."

"To nemyslíš vážne." zvolal Lucas okamžite. 

Prekvapene som zažmurkal. "Prečo by som to nemal myslieť vážne?"

"Chceš to tu opustiť?" ukázal na všetkých. "Teda... viem, že sa rozídeme. Ja a Logan končíme, ale to neznamená, že sa táto partia navždy rozpadne, nie?"

"Nikto nič o rozpadnutí nevravel." zamračil som sa. 

"Tak prečo odchádzaš z bratstva?" vyhŕkol podráždene. 

Pohľadom som ubehol k Priss. Ten jej pohľad sa sklonil k zemi, ignorovala ma. 

Nervózne som si o seba trel dlane a potichu som povedal: "Pretože odchádzam z univerzity."

"Tak na to zabudni." obul sa do toho Zack. "Byt je jedna vec, ale teraz sa zahrávaš so svojou budúcnosťou."

"Nezahrávam sa-"

"Zack má pravdu." prikývla Priss. "Prepáč, Holden. Ale nemôžeš odísť zo školy. O rok končíš, si najlepší v ročníku a máš neskutočnú príležitosť získať stálu prácu u Davisa."

"Nie som najlepší." vydralo sa zo mňa s hlasom zadrhávajúcim sa mi v hrdle. "Ten sopliak z vedľajšej izby sa serie do vecí, do ktorým ho nič nie je. S ním za zadkom sa nedostanem do ďalšieho ročníka."

"Nemôžeš sa na to vykašľať kvôli prvákovi." pokrútila neveriacky hlavou Priss. "Ja chápem všetko, čo si mi vravel o tom, ako ťa to nebaví. Ale nemôžeš odísť. Už to ten jeden rok vydrž, Holden."

Pretočil som očami. 

Pohľadom som u Logana vyhľadával radu a odpoveď.

"Tiež s tým nesúhlasím." povedal. "Ak mám povedať svoj názor, dokonči si školu. Získaj titul a rob si čo chceš. Možno sa k tomu v budúcnosti budeš chcieť vrátiť."

Len som ticho sedel a nechával ich, aby na mňa pálili pripomienky a námietky.

Sám som vedel, že majú pravdu, ale celé mi to bolo proti srsti.

"Kam sa sťahuješ?"

Zodvihol som pohľad k Priss, ktorá sa skrz toto všetko usmiala.

"Je to len kúsok odtiaľto. Od ďalšieho mesiaca sa môžem nasťahovať."

Hlas sa mi pri konci vety zadrhol.

Bolo to moc skoro.

Bolo to desať dní.

A ja som ich mal opustiť, hoci som si celé roky nahováral, že nie sú moji priatelia.

Jazykom som si prešiel po suchých perách a kývnutím hlavou jej naznačil, aby šla so mnou. "Na slovíčko."

Kuchyňa mi poskytla dostatočné súkromie. Bol som mimo Zacka a mimo uší prvákov.

Priss sa však tvárila tak, že som nevedel odhadnúť, čo jej behá po mysli.